Verí, že to všetko je definitívne za ním. Elvis Sukisa Mashike bude na jar v slovenskej futbalovej lige útočiť na korunu kráľa strelcov.
Dojemné stretnutie po 12 rokoch
V zime sa stal posilou MŠK Žilina. Do mladého tímu si priviezol sedem gólov, ktoré na jeseň nastrieľal v drese Senice. Viac ich dal Trenčan Jakub Kadák (9).
„Byť dobrý strelec stojí dosť síl. Je za tým tvrdá práca. Ale dávať góly je úloha útočníka. Byť najlepším strelcom v súťaži? Neviem, či sa mi to podarí, ale pokúsim sa o to. Budem potrebovať aj šťastie a podporu kvalitného tímu. Žilina ho má,“ tvrdí 27-ročný útočník.
Elvis sa na jeseň viackrát vyjadril, že v Senici je spokojný. Prečo sa rozhodol zmeniť dres?
„Urobil som zmenu k lepšiemu. V Senici sa mi páčilo, je to príjemné, pekné mesto. Tréner Šustr mi veľmi pomohol. Ale klub mal finančné problémy, vládla veľká neistota. Mal som viaceré ponuky, som rád, že som zakotvil v Žiline.“
Pochádza z Kinshasy, hlavného mesta Konžskej demokratickej republiky. Na prelome rokov navštívil rodnú krajinu. Po dvanástich rokoch.
Foto: TASR, Erika Ďurčová
„Rodičia neverili vlastným očiam, dlho ma nevideli, zmenil som sa, skoro ma nespoznávali. Som najmladší zo siedmich detí. Odišiel som z domu ako chlapec a vrátil sa ako chlap. Naše stretnutie bolo veľmi dojemné.“
Na Slovensku ho šupli do tábora
Doma sa na každom kroku stretával s chudobou.
„Zažil som ju ako dieťa a teraz sa mi situácia zdala ešte horšia. Trochu ma uspokojilo, že naša rodina, hoci nie je bohatá, má kde bývať, nehladuje, žije dôstojne. Otec má dobrú prácu, stará sa o evidenciu nových áut, ich majiteľom vydáva potrebné doklady,“ približuje.
Odmalička túžil stať sa profesionálnym futbalistom. Mal pätnásť, keď sa vybral do Európy hľadať futbalové šťastie. Otec predal časť ich domu, aby dal synovi na cestu základný kapitál.
Dlho nemal šťastie na správnych ľudí. Podvodník, ktorý mu nasľuboval hory-doly, ho obral o osemtisíc eur, ale víza, ktoré mu mali otvoriť dvere do Európskej únie, mu nevybavil.
„Túžil som po Francúzsku, netušil som, že na vstup do krajín únie potrebujem povolenie, víza. Ocitol som sa na Ukrajine, bol som bez peňazí, zázemia, nevedel sa dohovoriť. Rodičia mi poslali aspoň nejaké peniaze, aby som vôbec prežil.“
Foto: TASR, Lukáš Grinaj
Mal osemnásť, keď sa pokúsil prekĺznuť na Slovensko. Na hraniciach ho zbalili a jeho cesta viedla do tábora pre azylantov neďaleko Dunajskej Stredy a neskôr v Humennom.
„Boli tam hrozné pomery, na izbe sme bývali aj šiesti, jedla bolo málo, čakali sme naň v dlhých radoch. Okolo mňa bolo veľa utečencov z celého sveta, videl som veľa smutných osudov. Ale čas som si krátil aspoň tréningom, veľa som behal, hrávali sme futbal.“
Dobrodincov našiel v Galante
Nedalo sa prehliadnuť, že jasne vynikal nad ostatnými.
„Oslovil som agenta, ktorý tiež pochádzal z Afriky, ale už dlho žil na Slovensku. Vyrozprával som mu svoj príbeh, sľúbil mi pomoc. Ani on síce nesplnil všetko, ale vybavil mi aspoň skúšku v Galante, čo však bol len klub vo štvrtej lige.“
Mužstvo viedol známy odborník Anton Dragúň, okrem iného aj bývalý asistent trénera reprezentantov Jozefa Adamca. On i majiteľ klubu Peter Paška sa stali jeho dobrodincami.
"Postarali sa o mňa, oni zo mňa zasa urobili človeka. Pán Dragúň mi doniesol z domu nejaké veci na oblečenie, dostal som kopačky. Pán Paška je môj biely otec.
Nakoniec mi vybavil všetky doklady, aby bol môj pobyt legalizovaný. Kým sa tak stalo, mal som sa hlásiť v tábore. Zaujímala sa o mňa polícia, hrozilo, že ma vyhostia. Menil som kluby, hrával v Ružinej pri Lučenci, potom vo Zvolene, Seredi, Zlatých Moravciach.
Takto som žil päť rokov, boli najťažšie v mojom živote, bez papierov akoby som neexistoval, nemal na nič nárok, nemohol som ísť ani k lekárovi. Poplakal som si každý deň. Ale teraz sa už len smejem."
Keď získal potrebné doklady, jeho život sa konečne dostal do lepších koľají. Mohol sa voľne pohybovať. Jeho talent si všimli v Česku, kam viedla jeho ďalšia nielen futbalová cesta. Oženil sa, manželka pochádza zo Zlína. Pred príchodom do Senice si zahral aj v Českých Budějoviciach, Žižkove, Liberci.
Čaká pozvánku do reprezentácie
Prežil kruté roky, ale plusom bol fakt, že sa naučil jazyky. Ovláda ich sedem. Okrem rodného sa dohovorí po anglicky, francúzsky, rusky, slovensky, česky, maďarsky.
„Mám na ne asi talent, rýchlo sa učím, postupne sa zdokonaľujem v gramatike. Som samouk, do školy som chodil len na Ukrajine. Na Slovensku som navštevoval chvíľu jeden kurz. Slovenčina je pre mňa ťažká, má náročnú gramatiku, ale zlepšujem sa.“
Keď zarobil prvé peniaze a čosi z nich aj ušetril, posielal ich domov. Raz sto, inokedy dvesto eur.
„Pre moju rodinu je to veľká pomoc. Veď otec zarobí mesačne 50 eur. S Karolínou teraz bývame v Žiline, máme dvojročného syna Kyliana. Necítim sa už na Slovensku ako cudzinec, vnímam ho ako druhú vlasť, som tu šťastný.“
Čítajte aj Slovenské kluby sa predviedli. Slovan otočil zápas za tri minúty
V Kamerune práve vrcholí Africký pohár národov, čo je šampionát čierneho kontinentu. Konžská reprezentácia na ňom chýbala.
„Naša liga je podľa mňa kvalitou asi piata v Afrike. Ale s podmienkami sa to nedá porovnávať so Slovenskom, tu je všetko na vyššej úrovni. Každý talentovaný chlapec u nás sa usiluje dostať do Európy, uchytiť sa v nejakom klube, ako som to skúšal aj ja.“
Pripomína, že v aktuálnej kvalifikácii MS 2022 je ešte stále v hre aj konžské národné mužstvo.
„Stále dúfam, že si vybojuje účasť na svetovom šampionáte. Keď som odchádzal z rodnej krajiny, nik ma nepoznal. Teraz som mal pocit, že o mne vie každý. Verím, že dostanem šancu aj v reprezentácii. A možno si zahrám aj na šampionáte v Katare,“ uzavrel Elvis.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk