Viktor Pečovský (36), rekordér v počte ligových štartov (421), s futbalom nekončí, ale v najvyššej súťaži ho už fanúšikovia neuvidia. Na jar bude pôsobiť v béčku MŠK Žilina.
Je rozhodnutie ukončiť prvoligovú kariéru definitívne?
Asi áno, mám už svoj vek. Ale futbal ma stále baví a chcem ešte hrať. Dokedy? To neviem, také rozhodnutie môžu ovplyvniť rôzne okolnosti.
Čo ak by nový tréner áčka potreboval pomoc? Nechali by ste sa nahovoriť?
Samozrejme, nie je čo riešiť. Ale myslím si, že je správne, že dostanú priestor mladší. A ja vypomáham ešte aj v žilinskej sedemnástke ako asistent trénera.
Bude vás trénerská práca baviť?
Na hodnotenie je priskoro, začínam. Zatiaľ sa mi táto práca páči, tréneri sa zavše spýtajú na môj názor, mám dosť skúseností, možno by som vedel pomôcť.
Aký bol dôvod vášho odchodu z prvého tímu? Cítili ste sa po dvadsiatich rokoch kariéry unavený?
Končila sa mi zmluva, bola to dohoda s klubom. Mám čoskoro 37 rokov a už nechcem nikomu nič dokazovať. Rád by som ešte pôsobil v prvej lige, ale vývoj sa nedá zastaviť. V prvom tíme som nastupoval čoraz menej. Som však zdravý a zatiaľ sa nechcem lúčiť. Riešenie s béčkom sa mi zdalo veľmi vhodné.
Doma máte okolo seba ženy – manželku Renátu a dcéry Viktoriu a Lilly. Radili ste sa aj s nimi?
Samozrejme, hovorili sme o tom. Manželka ma aj v minulosti neraz podržala. Pýtala sa ma, či to ešte niekde neskúsim. Ale ja som už nechcel robiť nijaké zásadnejšie rozhodnutia a zmeny.
Foto: SITA, Milo Fabian
Ste rekordérom ligy, zo súčasných hráčov sa k vám nik nepribližuje. Na konte ste však mohli mať aj viac štartov, lebo Banská Bystrica hrala tri roky v druhej lige, nedávno ste prekonali aj ťažké zranenie…
Zranenia patria k futbalu. Bol som z toho spočiatku nešťastný, lebo už som mal 33 rokov a bolo otázne, či sa vrátim. Mal som zlomenú ihlicu ľavej nohy, popretrhané väzy v členku a návrat sa skomplikoval, lebo sa mi zranenie obnovilo. Zamávalo to so mnou, ale podržal ma klub a spoluhráči. Zranený som bol aj v Banskej Bystrici, mal som poškodený predný krížny väz v kolene, mimo hru som bol šesť mesiacov. Dal som sa dokopy a čoskoro som prestúpil do Žiliny…
Kariéru ste takmer spravodlivo rozdelili medzi Banskú Bystricu, kde ste zažili ligovú premiéru, keď ste nemali ani sedemnásť a Žilinu, kde ste sa tešili z viacerých úspechov. Ako hodnotíte tieto etapy?
Obe boli pekné. Keď som začínal v Bystrici, vypadli sme z ligy, nastúpil som iba na zopár zápasov, aj v nich som naskakoval len z lavičky. Tri sezóny sme pôsobili v nižšej súťaži, ale potom som zažil eufóriu, návrat medzi elitu, ako nováčik sme bojovali o titul, skončili sme tesne za Žilinou. V Dukle som sa tešil zo zisku Slovenského pohára, takže aj toto obdobie považujem za úspešné, rád naň spomínam. V Žiline som bol v inej pozícii, patril som už medzi skúsených hráčov, bol som v ambicióznom klube, zahrali sme si aj v skupine Ligy majstrov.
Dlho ste boli osobnosťou ligy a jediným jej zástupcom v základe reprezentácie. Nikdy ste netúžili odísť do zahraničia ako vaši úspešní spoluhráči?
To je len hypotetická otázka. Najskôr by musel mať o mňa niekto záujem… (smiech)
Nemali ste nijaké ponuky zo zahraničia?
Samozrejme, vždy boli nejaké šumy, ale nič konkrétne, čo by ma zaujalo a presvedčilo, že by som mal zmeniť dres. Nikdy som si s tým hlavu nelámal.
Čo vás najviac držalo doma?
V Žiline som bol spokojný a dokázal som sa aj zo slovenskej ligy prepracovať do národného tímu. Keď sa už zdal byť prestup celkom reálny, mal som svoje roky. A tiež rodinu, už sa mi nechcelo odchádzať bez nej, robiť radikálne zmeny. Mňa pôsobenie v žilinskom klube napĺňalo a nikam som sa nasilu netlačil.
Národný tím hrával najmä v Žiline, ale dlhší čas sa mu tam nedarilo. Vy ste sa to pokúsili zmeniť mágiou…
Spomínam si… (smiech). Bol som tam doma, trápilo ma to. S mladšou dcérou som pred zápasom s Litvou zakopal na ihrisku pred šestnástkou do zeme mince. Pre šťastie. Ale príliš nám to nepomohlo, bolo to 1:1. Na takúto mágiu vlastne neverím. Ale pravda je, že v Žiline som zažil veľa pekných zápasov, už na ďalší rok sme tam napríklad zdolali Španielov a otvorili sme si cestu na ME, odohral som celé stretnutie. Zažil som krásnu kariéru. Ale v minciach to určite nebolo. Nepoviem vám, čo sa s nimi stalo. Keď neskôr vymieňali trávnik za umelý, určite definitívne zmizli.
Žilina sa v posledných rokoch v lige výraznejšie nepresadila, nezískala trofeje, nehrala v európskej súťaži. Čomu to pripisujete?
K lepšiemu výsledku nám chýbal krôčik. Raz sme nezvládli baráž s Trenčínom, potom finále pohára. Bolo to aj o šťastí a mladému tímu chýbala najmä väčšia vyzretosť. Teraz je o takmer rok skúsenejší a na jar bude aj úspešnejší.
V zime odišiel tréner, jedna z opôr Boženík. Prejaví sa to?
Verím, že to mužstvo zvládne, môže ešte ponaháňať Slovan a znepríjemniť mu cestu za obhajobou. Tréner Staňo mužstvo pozná a verím, že hráči, ktorí dostanú šancu, sa chytia a stanú sa rovnako oporami.
Vy ste boli dlhšie s Boženíkom v jednom tíme. Ako vidíte jeho budúcnosť vo Feyenoorde?
Nebude to mať jednoduché, ale presadí sa. Bude mať silnú konkurenciu a musí najskôr ukázať, že je platný pre mužstvo. V Žiline mal už svoju pozíciu, teraz si ju musí vybudovať a obhájiť. Najmä v reprezentácii ukázal, že má na veľký futbal.