Za pozornosť stojí fakt, že divácky nárast zaznamenala hneď po zrušení dvanásťčlennej ligy, ktorá sa po 22 kolách delila na dve polovice (rovnaký model ako teraz).
Liga sa vtedy rozšírila na šestnásť tímov. Vládli obavy, či Slovensko uživí toľko prvoligových mužstiev. Po dvoch rokoch tohto modelu úroveň padala a klesali opäť aj návštevy. Oživenie, hoci opäť len dočasné, nastalo zasa až po zmene modelu a radikálnom zúžení počtu tímov – zo šestnásť na desať…
Ak sa zvýšil divácky záujem, vždy to súviselo s eufóriou v Trnave, hoci pred viacerými rokmi chodili vyššie počty fanúšikov aj na iné štadióny. Spartak zaznamenal túto jar na stretnutiach nadstavbovej časti na slovenské pomery pekný priemer. Na piatich zápasoch bolo 60 030 divákov, priemer 12 006.
Pravda, v celom ročníku návštevnosť nie je ani v Trnave taká vysoká – 107 740 divákov, priemer 6733 ľudí. Na všetkých 192 stretnutí ligy bolo podľa záznamov Pravdy zvedavých len 446 716 divákov (priemer 2326). Do Trnavy na 16 zápasov prišla teda takmer štvrtina zo všetkých divákov!
Potenciál záujmu je podstatne vyšší, ako ukazuje súčasnosť. Porovnanie s vyspelejšími futbalovými krajinami vyznieva pre slovenský futbal priam katastrofálne.
Argumentácia funkcionárov, že Slovensko je v počte obyvateľov menšie a preto nemôže chodiť toľko ľudí na futbal, je scestná. Skúsenosti z minulosti to jednoznačne vyvracajú. Podľa tejto absurdnej logiky, ak zavíta do trnavského hľadiska 12-tisíc ľudí, v Bratislave by sa malo tlačiť na malých Pasienkoch stotisíc divákov…
V krajinách, ktoré sa približujú Slovensku, je situácia úplne iná. V Česku počty stúpajú, uplynulý ročník videlo najviac divákov za posledných 18 rokov. Zápasy navštívilo 1 331 112 fanúšikov, čo je priemer 5546. V Rakúsku bol priemer na ligovom súboji 6500 ľudí (počet obyvateľov 8,5 milióna) a vo Švajčiarsku 11 200 (8,4 milióna).