Hrala sa staronovým modelom. Nie novým. Už kedysi vyskúšaným a odmietnutým. Ten tu bol, keď sa stavala na vlastné nohy a nebolo jasné, ako sa uživí. Po štvrťstoročí sa podmienky zlepšujú, štadióny dostávajú moderný strih, ale súťaž je na tom horšie ako na štarte. Záujmom fanúšikov, spoločenskou i športovou prestížou, kvalitou.
Väčšina ohlasov na tento model je pozitívna. Podľa nich sa stále o niečo hralo, súťaž bola napínavá do konca. O plusoch hovoria najmä ľudia, ktorí sú priamo zainteresovaní a obhajujú svoje rozhodnutia a pozície. Proti gustu žiaden dišputát. Ale chýbajú pevné body, o ktoré sa môže po uvedení tohto modelu liga oprieť.
Tréner El Maestro priviedol Trnavu po 45 rokoch k titulu. Mal by si zvyšovať kredit a nebagatelizovať úspech, ale nezávislý na slovenskom prostredí tvrdí, že liga bola nudná a vyhrať ju je ľahšie, ako si myslel.
Trnava viedla celý čas od septembra, jej náskok bol aj natoľko výrazný, že aj po troch prehrách po sebe by zostala na čele. Čakalo sa, že na jar – v silnejšej skupine – ju ešte favoriti pritlačia k múru, ale nič sa nedialo. V predstihu získala titul a v závere si dovolila luxus (dve nie príliš dôstojné prehry) a oslavovala s päťbodovým náskokom.
Konečné poradie bolo rovnaké ako po základnej časti. V hornej skupine úplne navlas, v dolnej len rozladené a demotivované Zlaté Moravce-Vráble padli o dve priečky nižšie. Nadstavba o ničom nerozhodla. Už po základnej časti mohla Trnava získať titul, Slovan a Dunajská Streda fleky v Európskej lige, Senica padnúť do baráže o udržanie sa a Prešov do druhej ligy.
Návštevnosť v porovnaní s minulým rokom stúpla. Vlani však bola historicky najnižšia, hlbšie sa klesnúť ani nedalo. A v hlavnom meste futbalového Slovenska bojoval Spartak o prvý slovenský titul. Pridala sa k tomu Dunajská Streda, ktorá takisto dosiahla historické maximum. Len v týchto dvoch mestách vyletel záujem o futbal a nesúviselo to ani náhodou s modelom súťaže. Všade inde sa nič nezmenilo, alebo sa situácia ešte zhoršila.
Úplnou katastrofou bola skupina, v ktorej sa hralo o záchranu. Z 30 zápasov sa len dva razy vyšplhala návšteva na tisíc divákov. Priemer je šokujúci – niečo viac ako 500 ľudí na zápas. Tieto stretnutia stratili kritériá súbojov najvyššej súťaže.
Foto: TASR, Lukáš Grinaj
Nitra, ktorá na poslednú chvíľu nepostúpila medzi elitu, si vďaka zisku zo základnej časti udržala siedmu priečku. Mohli na ňu útočiť ešte Michalovce, ale v poslednom kole to odmietli – podľahli už vypadávajúcemu Prešovu. Šanca hrať baráž o miestenku do Európy nebola v skupine motiváciou. Toto všetko sú už fakty, ktoré sa podpisujú aj na úrovni. Nitrania, ktorí na jeseň zdolali Žilinu a na jej pôde dôstojne podľahli (0:2), v barážovom súboji dostali výprask (0:5).
Ako paradox vyznieva skutočnosť, že nový model možno obral súťaž o tisícky divákov. V Nitre rekonštruujú štadión, ale v nadstavbe hrávala aj vonku. Na všetkých jej desať zápasov prišlo 5274 divákov (priemer 528).
Ak by hrala v klasickej dlhodobej súťaži, tak by boli niektoré návštevy aj desaťnásobne vyššie. Ale to platí aj o iných tímoch z druhej polovice tabuľky. Samozrejme, len v Trnave a Dunajskej Strede, kde sa hralo o titul. V základnej časti, keď ešte „nešlo o nič“ prišlo na Nitru v Trnave 5932 fanúšikov a v Dunajskej Strede 8727, jasne viac ako na jej všetky zápasy v dolnej skupine…
Inde liga nelákala. Keď vrcholila a Slovan a Žilina (jasne najúspešnejší v histórii ligy) bojovali v priamom súboji o druhé miesto, hostia aj o miestenku do Európskej ligy, zápas sledovalo 1300 divákov!
Experiment s modelom už po roku naznačuje, že najvyššia súťaž sa nemôže stať privilégiom niekoľkých klubov, či sa to niekomu páči alebo nie. Už čoskoro sa začne nový ročník podľa tohtoročných nôt. Na začiatku éry samostatnosti vydržal tento model tri roky.
To sa javí ako horná hranica, ktorá sa nedá prekročiť, ak nechceme, aby slovenský futbal padol úplne na kolená.