Stal sa najmladším trénerom v histórii slovenskej futbalovej ligy, ktorý sa tešil z titulu. Brit so srbskými koreňmi, ktorý žije vo Viedni, Nestor El Maestro pred necelými dvoma mesiacmi oslavoval len 35 rokov.
Žili ste v Srbsku, Anglicku, Španielsku, Nemecku, Rakúsku. Ako vychádza Slovensko a Trnava v porovnaní s nimi?
Mal som šťastie, že som sa dostal do najkrajšieho slovenského mesta. Mne Trnava vyhovuje, sú tu príjemní, sympatickí ľudia, stoja pevnými nohami na zemi. Pôvodne som si myslel, že budem chodiť do Viedne častejšie…
Naučili ste sa rýchlo aj po slovensky. V každej krajine, kde ste pôsobili, ste jazyk zvládli?
Áno, ale slovenčina mi ide najslabšie, mal som na ňu najmenej času.
Prečo ste opustili pred vyše štvrťstoročím Belehrad a vysťahovali sa do Anglicka?
Mal som deväť, samozrejme, bolo to rozhodnutie rodičov, tí by vedeli viac hovoriť o dôvodoch. Nebolo to ľahké obdobie v živote našej krajiny. Bola vojna, ale v Belehrade sme neboli bezprostredne ohrození, mám pekné spomienky na detstvo. Naskytla sa možnosť presťahovať sa do Anglicka a rodičia to využili. Nebolo to nič výnimočné. Momentálne žije viac Srbov v zahraničí. Vonku je ich osem miliónov, doma päť.
Reagujete ešte na pôvodné meno Nestor Jevtič?
Nie je to pre mňa cudzie meno, moji rodičia sa tak stále volajú. Ale mňa tak už nik neoslovuje.
Meno ste si zmenili v roku 2000. Aký ste mali dôvod?
Bol to proces. Zmenil som si ho dvakrát. Najskôr na bežné anglické priezvisko, potom na El Maestro. Pôvodné krstné meno Nestor sa mi páčilo. Nechcel som mať srbské priezvisko. Srbsko nemalo vtedy dobré meno, všetci ho vnímali podobne ako teraz Sýriu. Reklama v médiách bola len negatívna. Bol som mladý, hovorím otvorene, ako som sa vtedy cítil. Teraz nie som na to obzvlásť hrdý.
Oľutovali ste to?
Myslel som si vtedy, že meno El Maestro je cool. Keď sa teraz bavíme, som seriózny muž, mám 35 rokov, tri deti… Niekto si povie, čo je to za idiota, ktorý si zmení meno na El Maestro. Len si treba uvedomiť, že ja som to neurobil včera, ale pred takmer dvadsiatim rokmi.
Rovnako sa volá vaša manželka, vaše deti?
Jasné. Mám šesťročného syna Maxima, päťročnú Emiliu a trojročného Hectora. Moje deti sa narodili v Nemecku, žijú v Viedni a sú všetky Briti. Anglicky však už nehovoria. Je to trochu šialené.
Aký vzťah máte k rodnému Srbsku?
Do Srbska nechodím síce často, ale vždy veľmi rád. Moja manželka je Srbka, máme tam početnú rodinu. Ak však teraz poviem, že idem domov, myslím na Viedeň. Tam žije nielen manželka s deťmi, ale aj moji rodičia, brat i sestra. Ale mám iba britské občianstvo, aj oficiálne som Brit.
Tvrdíte, že nikdy ste si nekúpili dve veci – auto a pobyt pri mori…
Auto mi nechýba. Bývam v centre Viedne, predtým v Londýne a veľa ľudí tam auto nepoužíva. Vodičský preukaz mám, v Trnave som dostal aj služobné auto, ale využíval som ho minimálne. Niekedy musím šoférovať, ale nemám to rád. Ako tréner v Nemecku som žil každý týždeň tri dni v hoteli. Keď príde dovolenka, som rád doma.
Manželka môže mať inú predstavu o dovolenke…
Manželstvo je kompromis, žena nemá so mnou ľahký život, ale nie je to vždy len zlé (smiech). Tréner je gastarbeiter. Štyri roky sme žili v Hannoveri. Bývam a pracujem takmer vždy na rozdielnych miestach. Ak mám voľno, prvé čo chcem, je ísť domov. Možno sa mi podarí vycestovať na týždeň do Srbska. Viac času nemám.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Keď máte v týždni voľno, ako ho využívate?
Pracujem často obsesívne. Keď začnem študovať videá, venovať sa súperovi, čas mi preletí ako lusknutím prstov. Celý deň je ako hodina. Ak mám voľno, sledujem filmy, som veľký filmový fanúšik. To je pre mňa relax.
Aké filmy máte najradšej?
Sledujem skoro všetko, ale nebavia ma filmy s Batmanom, Supermanom, transformermi, akčné filmy, ale ani Harry Potter či Pán prsteňov. Obľubujem komédie i thrillery, romantické i ženské filmy. Keď sa mi nejaký film páči, pozriem si ho veľakrát. Milujem staré filmy, Krstného otca, Al Pacina, Roberta de Nira. Film Pretty Women sa určite nezapíše do histórie kinematografie, ale je to príjemná romantická komédia. Videl som ju aspoň desaťkrát. Filmy ma dokážu aj rozplakať, najmä ak ich pozerám sám a nemusím sa ovládať (smiech). Mám rád príbehy so šťastným koncom.
V Trnave ste ukázali, že viete veľmi emotívne oslavovať, aj na streche lavičky…
To nie je plánované, je to spontánna reakcia. Trnava hrala emotívny futbal, držali sme spolu, prežívali sme zápasy, hrali sme ich aj pre históriu. To všetko dokopy vyvolá aj takú reakciu. Sledujem veľkých trénerov. Sadnú si na lavičku a mužstvo hrá, ide ako mašina. Povedzme Jupp Heynckes alebo Carlo Ancellotti. Vyžaruje z nich sebavedomie, všetko funguje, nemusia robiť veľa vecí. Taký by som chcel byť. Zatiaľ sa mi to nedarí, nemám veľa skúseností, bývam aj trochu nervózny.
Po príchode do Trnavy ste denne presedeli hodiny nad videom, podrobne ste študovali slovenský futbal. Myslíte, že ho po roku poznáte?
Myslím si, že áno. Každý tréner pracuje veľa, nie som jediný. Jasné, že prvé miesace boli pre mňa veľmi intenzívne, spoznával som hráčov, tímy, ligu. Teraz viem všetko, ako aj ostatní.
Aký je teda slovenský futbal?
Trochu čudný. Ale možno bol čudný len tento rok. Veľa ľudí v zahraničí si myslí, že na Slovensku sa nehrá futbal. Tak to, samozrejme, nie je. Na Slovensku je dosť šikovných hráčov, mladých i perspektívnych, napríklad v Žiline i Trenčíne. Kvalita hráčov bola pre mňa pozitívnym prekvapením, negatívnym úroveň trénerov a to, ako mužstvá hrajú. Stretol som sa s vecami, ktoré sú iné, než na aké som bol zvyknutý v Nemecku. Keď som niečo počul desiatykrát, bolo mi jasné, že na Slovensku je to normálne.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Na čo narážate?
Tréneri často vyslovia typickú frázu, že v tomto zápase hralo mužstvo na výsledok. To ma vždy zarazilo, je to profesionálny futbal, vždy ide o výsledok, tak je to aspoň v Nemecku. Príliš veľa sa hovorí o subjektívnych veciach, o štýle hry, o peknej a škaredej hre, akoby všetci čakali, že na Slovensku uvidia druhý Manchester City. Netvrdím, že je to niečo zlé, len ja som to poznal inak. Keď v Nemecku vyhráš, si kráľ. Mladý tréner v Schalke Domenico Tadesco je úspešný, skončil druhý. Ale slovenské médiá by určite napísali, že Schalke hrá škaredý futbal. V Nemecku to nepovie nik, hovorí sa o historickom úspechu. Tu akoby bol výsledok dôležitý, ale nie najdôležitejší. Mám iné skúsenosti.
Hľadáte paralelu s Trnavou, s ktorou ste sa stali ako mladý tréner majstrom, hoci nehrala podľa hodnotení najkrajší futbal?
Hrali sme len tak, ako sme vedeli. Chceli sme vyhrať a vyhrávali sme viac ako ostatní. To ma teší.
Dlho ste na titul favorizovali Žilinu a Slovan. Tvrdili ste, že sú to najsilnejšie tímy. Už si to nemyslíte?
Jednou zo slovenských zvláštností sú tiež debaty po každom zápase, ktoré mužstvo bolo lepšie, či vyhralo zaslúžene alebo nie. To platí v krasokorčuľovaní, možno v gymnastike. Vo futbale nehrá najskôr Slovan, potom Trnava a niekto posúdi, kto hral krajšie. Hráme proti sebe a rozhodne výsledok. Jediná pravda v dlhodobej súťaži je tabuľka. Na papieri mali najkvalitnejšie kádre, ale v tabuľke to neplatilo. Titul má Trnava.
Vždy ste verili, že ho získate? Aj keď ste vraveli, že to je utópia?
Nemyslím si, že som vravel čosi nepochopiteľné. To by robila väčšina trénerov. Keď prídete do nového prostredia ako nový tréner, je normálne trochu znížiť očakávania. Aj keď som cítil, že titul by sme mohli získať, stále som tvrdil, že to nie je reálne. Najmä preto, aby nás súperi nebrali príliš vážne, aby nemali rešpekt. Ak nemajú rešpekt, je väčšia šanca ich zdolať. To bola taktika.
Kedy ste verili, že Trnava môže byť majster?
Prvý raz sme o tom v šatni hovorili už po druhom zápase sezóny, keď sme vyhrali v Podbrezovej. Ešte sme tomu neverili, ale chalanom som povedal, že ak chceme bojovať o titul, musíme s menšími tímami všetko vyhrať. Prvý raz počuli z mojich úst slovo titul. Po 11. kole, keď sme zdolali Dunajskú Stredu a mali sme náskok päť bodov, som hráčom vravel: Hrali sme už so všetkými súpermi a sme stále prví, titul je reálny. V polovici súťaže som veril, že ho získame.
Spočiatku nebolo o vás príliš počuť, ale v posledných týždňoch ste vyvolali niektorými vyhláseniami rozruch…
To je jednoduché. Prvé tri-štyri mesiace som nevedel po slovensky. Nečítal som ani nepočúval vyjadrenia súperov, komentáre v médiách. To bolo dobré, lebo som sa sústredil na prácu a bolo mi jedno, čo sa hovorí. Neskôr to bolo už ťažšie. Keď naši konkurenti zistili, že Trnava je vážny súper, cítil som väčší tlak. Slovan má desaťkrát väčší rozpočet ako Trnava. A mal veľmi zlú sezónu. Som presvedčený, že to v klube vedia, ale nepovedia to. Vyhlásia, že majú radosť, že získali Slovenský pohár. Ale radi by boli majstri. Bolo by normálne, aby mal Slovan 90 bodov. A nemá ich ani šesťdesiat. Keď sme s ním vypadli z pohára, mal som povedať, že tento pohár je menší a menej dôležitý.
Foto: SITA, Tomáš Somr
Práve za vyhlásenie o Slovenskom pohári ste dostali pokutu šesť tisíc eur. Stačil vám na ňu mesačný plat?
Nie, táto suma je vyššia, ako zarobím netto za mesiac. To som nečakal.
Korigovali by ste s odstupom času niektoré vyhlásenia v eufórii po zisku titulu?
Možno je na vine aj moja zlá slovenčina, že ľudia si moje vyhlásenia vyložia negatívne. Povedal som, že sme rozbili ligu a nemali sme konkurenciu. To je pravda. Mali sme od septembra do konca súťaže náskok na čele sedem bodov. Ale aj viac. To je nuda. V tabuľke to bolo jasné. Ale nikdy sme nerozbili nijakého súpera v nijakom zápase. V každom to bol ťažký boj, vždy tesný, vládla obrovská nervozita. So Slovanom i Žilinou máme mínusovú bilanciu. Pozerám sa vždy na tabuľku, je to dlhodobá súťaž. Keď sme nastúpili proti Michalovciam, hrali sme aj proti Slovanu či Trenčínu.
Vaše kontroverzné vyhlásenia pripomínajú Mourinha. Oslovuje vás, chcete sa na neho podobať?
Vo futbale nemám vzory a idoly. Porovnávať ma s Mourinhom je neadekvátne. On je tu (ukazuje vysoko nad hlavu) a ja som niekde pod stolom. Ani nikdy v budúcnosti nebudem ako Mourinho. Možno sa niekedy stane, že budem viesť mužstvo, ktoré sa stretne so súperom, ktorého bude trénovať podobná persóna. To bude pre mňa česť.
Podobne ako Mourinho ste nezažili kariéru špičkového futbalistu. Majú to hráčske osobnosti, ktoré sa pustia po trénerskej dráhe, jednoduchšie?
To je zložité. Ale asi sú na tom lepšie bývalí hráči. Ich skúsenosť, situácie, ktoré zažili, to mi bude vždy chýbať. Ale tréneri ako ja, majú tiež výhodu. Začal som trénovať, keď som mal osemnásť. Teraz som vo veku, keď bežný futbalista končí kariéru a začne rozmýšlať, že bude tréner. Ja už mám za sebou pätnásťročnú prax. Bývalý hráč môže naučiť svojho zverenca všetko, ale neskôr. A ja zasa nikdy nebudem vedieť, čo cíti môj hráč na ihrisku. Sú dobrí a zlí tréneri. Guardiola bol skvelý futbalista a je najlepší tréner. Mourinho futbal nehral a je tiež výborný.
Vyhrali ste v predstihu ligu, ale jej záver vám nevyšiel, dva razy ste prehrali. Nemrzí vás tento finiš?
Bol by som šťastný, keby sme zápas v Žiline odohrali inak a potom doma zdolali Trenčín. Čo sa stalo v Žiline, toho som sa obával. Hovoril som o tom už pred zápasom.
V čom bol problém?
Sú mužstvá, ktoré získajú titul aj päť kôl pred koncom ako teraz Manchester City, vlani Žilina. A potom hrajú bez tlaku možno ešte lepšie. Ale Žilina je tím, ktorý triumfoval nohami, kvalitou. Vlani nebol mentálne unavený. Trnava vyhrala titul hlavou. Keby sme hrali ligu len nohami, skončili by sme šiesti – aký vysoký je náš rozpočet. Len tí, ktorí s nami žili každý deň v šatni, pochopia, akú obrovskú mentálnu silu sme potrebovali, aby sme sa stali majstri. A po zisku titulu to všetko opadlo.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Je rozpočet klubu taký významný pre konečný výsledok?
Futbal je veľký biznis, peniaze v ňom hrajú veľkú úlohu. V jednom roku sa môže všetko stať, rodia sa prekvapenia, senzácie. Ale ak hovoríme o dlhšom období, vždy sa ukáže, že najviac úspechov majú mužstvá, ktoré sú najbohatšie. Ale ja o futbale neviem zďaleka všetko, ja len hovorím, čo si myslím a čo cítim.