So Slovanom bojuje na dvoch frontoch – v lige i v Slovnaft Cupe. V derby uplynulý víkend podľahol jeho tím Trnave a reálna šanca na zisk titulu sa mu vzdialila. „Všetko sme si zbabrali už v prvej časti sezóny,“ tvrdí kapitán belasých.
Vlani v auguste ste dostali slovenské občianstvo. Aká bola vaša hlavná motivácia? Lákala vás šanca obliecť si slovenský dres?
Nie, o to vtedy vôbec nešlo. V klube mi povedali, že je možnosť požiadať o občianstvo, už viac ako šesť rokov som žil na Slovensku. Využil som to, lebo s pasom krajiny Európskej únie sa mi ľahšie cestuje a v Slovane som uvoľnil miesto pre cudzinca.
Viete si predstaviť, že zostanete žiť trvalo na Slovensku?
Vždy som si myslel, že keď skončím s futbalom, vrátim sa do Srbska. A mohol som predtým žiť kdekoľvek, v Taliansku či Anglicku. Ale teraz by som si už vedel predstaviť, že zostanem v Bratislave. O tom však rozhodne aj môj futbalový život, či bude o mňa v Slovane záujem. Možno odídem ako mnohí ďalší do iného klubu, inej krajiny. Na Slovensku je však oveľa pokojnejší život ako v Srbsku. V Srbsku sme toho veľa prežili. Mám na mysli najmä vojnové konflikty. Na ľuďoch je to cítiť.
Pamätáte si na tragické roky občianskej vojny?
Narodil som sa na začiatku deväťdesiatych rokov, bol som malý, keď zúrila vojna, z tohto obdobia si nič nepamätám. Ale keď v roku 1999 podnikali Američania nálety, bol som už osemročný chlapec. Kilometer od nášho domu je vojenské letisko, často ho bombardovali. Spomínam si, že v marci 1999, keď sa to začalo, všetci odišli domov zo školy a ja som tam zostal sám s kamarátom, čakal som na mamu.
Mali ste strach?
Ani nie. Bol som ešte decko a všetky nebezpečenstvá som si ani neuvedomoval. Cez deň sme sa hrali s bratom vonku a keď sme počuli večer sirény, utekali sme sa domov skryť. Poznali sme zásady, vedeli sme, že nemôžeme byť pri oknách. Keď padali bomby, ležali sme v izbe na zemi, vedľa nás rodičia. S odstupom času viem, že oni mali oveľa väčší strach, nevedeli, čo bude.
Hovoríte dobre po slovensky. Ako dlho ste sa učili jazyk?
Keď som prišiel do Košíc, bolo tam zopár Srbov. So mnou nastúpil do klubu Ivan Ostojič, ktorý hrával neskôr na Myjave. Veľmi nám vtedy pomohol krajan Uroš Matič, ktorý nás naučil základné slová. Zistil som, že keď som sa jazyku intenzívnejšie venoval, robil som rýchle pokroky. Prvé interview som v slovenčine poskytol po šiestich mesiacoch.
Sú slovenské slová, ktoré vám robia ťažkosti?
Čučoriedku vyslovujem bez problémov… (smiech). Ale sú iné, ktoré mi motajú jazyk. Najmä ak hovorím rýchlo – napríklad ospravedlňujem sa…
Foto: SKSLOVAN.COM/MIRO GASIDLO
Cítite veľký rozdiel medzi Slovákmi a Srbmi?
Sú to slovanské národy, veľa majú spoločné. Ale rozdiely sú. Mentalita ľudí je trochu iná. Srbi majú v sebe viac temperamentu a horúcej krvi. A niekedy aj horúcu hlavu. Slováci sú pokojnejší i chladnejší. U nás niekoho vidíte druhý raz v živote a už ste kamaráti. Hoci tie kamarátstva, uznávam, sú zavše povrchné i falošné. Srbi sú však určite družnejší, trávia spolu viac času, hráči si idú spolu po tréningu sadnúť na kávu. Ale sú aj chaotickejší, živelnejší.
Ako trávite voľný čas vy?
Nie je ho veľa, ale keď mám dva dni voľno, idem domov. Aspoň na otočku. To sa stane možno raz za dva-tri mesiace. Je to päťsto kimometrov po diaľnici, to sa dá zvládnuť.
Kde presne ste doma?
Pochádzam z Novej Pazovy, leží neďaleko Belehradu. A hneď vedľa je Stará Pazova, kde žije veľká komunita Slovákov. Takže som mal k nim vždy blízko… Chodím navštevovať rodičov, staršieho brata, kamarátov. Z rodičovského domu som odišiel pomerne skoro, chvíľu som chodil do školy aj v Belehrade a hral som v klube Zemun, tak sa volá aj časť hlavného mesta. Zemun pôsobí v prvej lige, kedysi mal najmä silnú mládežnícku základňu. Všetky tímy sú v Srbsku v tieni belehradských – Crvenej zvezdy a Partizanu.
Nikdy ste nechceli pôsobiť v jednom z nich?
Som odmalička veľký fanúšik Crvenej zvezdy, hrať za ňu bol môj sen. Keď som doma, chodím na jej zápasy a nielen na futbalové, aj na basketbalové. Vukan Savičevič, môj spoluhráč v Slovane, hrával v Crvenej zvezde a venoval mi aj jej dres, bol som nadšený. Medzi ňou a Partizanom vládne obrovská rivalita, oba kluby majú silné fanúšikovské zázemie a keď sa hrá derby, návštevy od 40 do 50-tisíc ľudí sú bežné.
Ako sa cítite na Pasienkoch, keď ligový zápas sleduje 500 ľudí?
Už sme si na to tak zvykli, že keď nedávno prišli na nejaký zápas viac ako dve tisícky fanúšikov, pripadalo nám to ako čosi výnimočné. To je hrozná situácia. Dúfam, že sa dožijem toho, že si zahrám na novom štadióne a na zápase bude aspoň sedem tisíc divákov, ktorí budú na našej strane.
Foto: TASR, Martin Palkovič
Viete si predstaviť podobnú situáciu na štadióne Crvenej zvezdy?
To je vylúčené. Pamätám si obdobie, keď sa jej nedarilo, asi šesť rokov za sebou nezískala titul a Partizan bol jasne úspešnejší. Crvena zvezda bola na tom herne horšie ako teraz Slovan, v tabuľke padala a mala asi 50 miliónov eur dlhy. Vtedy si fanúšikovia povedali, že klub potrebuje ich podporu, zomkli sa a na zápasy v tejto katastrofálnej situácii chodilo priemerne vyše 15-tisíc divákov.
V Srbsku je množstvo talentovaných futbalistov, ale na výsledkoch reprezentácie sa to vždy neprejaví…
Aj vo futbale sme veľmi náladoví. Vieme zdolať každého, ale aj s každým prehrať. A keď sa prebojujeme na nejaký turnaj, na ME či MS, novinári vyvolajú také očakávania, že si všetci myslíme, že ho vyhráme. Potom zhoríme v prvom zápase, všetci nadávame a je koniec. Teraz sme postúpili do Ruska, ale zmenil sa nedávno tréner, v reprezentácii nie je zdravá atmosféra.
Čo srbská liga? Je kvalitnejšia ako slovenská?
Crvena zvezda je podobný klub ako Slovan, úrovňou hry i tradíciami, len chodí na ňu jasne viac ľudí. Priemerné srbské kluby sú na tom horšie – aj finančne – ako podobné na Slovensku. Mimo konkurencie stoja Crvena zvezda a Partizan. Môj spoluhráč v Slovane Soumah mal asi najlepší plat, ale odišiel do Partizana a teraz má možno päťkrát lepšiu zmluvu. Legionári v týchto dvoch srbských špičkových kluboch zarábajú až pol milióna eur ročne. Iná vec je, či všetko podľa zmluvy aj dostanú. Najmä v menších tímoch.
Bol Soumah najlepším hráčom Slovana a slovenskej ligy, ako sa o tom často vravelo?
Futbalovou kvalitou asi áno, ale ťažko sa s ním spolupracovalo. Nebol veľmi pracovitý a poctivý a k tomu dosť neprispôsobivý. Ak ste niekde legionár, musíte ukázať najmä rešpekt ku klubu i krajine. A k spoluhráčom. Ja som z neho taký pocit nikdy nemal.
Veľa ľudí kritizuje, že v Slovane pôsobí veľa legionárov, teraz nastupuje – až na brankára – čisto legionárska zostava. Ako vnímate tento fakt?
Celkom chápem, že je s tým verejnosť nespokojná. Podľa mňa sa všetko odvíja od hry a výsledkov. Ak by sme pravidelne vyhrávali, boli na čele, získali titul, bolo by to určite iné. Naše výsledky nie sú ideálne. Viacerí legionári, ktorí u nás boli, sa síce uplatnili v nejakých súťažiach v zahraničí, niečo mali za sebou, ale tu sa to neprejavilo. Mám pocit, že hráči, ktorí prišli teraz v zime, sú lepší a že sa to aj čoskoro výraznejšie prejaví.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Bývate často po zápase kritický, voči sebe i k mužstvu. Čo vás najviac hnevá?
Som v Slovane tri roky a nebol som ešte blízko k titulu. A dvakrát za sebou oslavovali na našom štadióne titul súperi – najskôr Trenčín, potom Žilina. Som nespokojný a viem, ako ľudia na to nadávajú. V tíme bolo stále veľa zmien, noví hráči možno úplne nerozumejú, čo sa tu deje. Ja som tu dlhšie, cítim veľkú zodpovednosť ku klubu i jeho fanúšikom.
Zdá sa, že teraz už opäť zhasla šanca na titul. Ako to vnímate?
Som sklamaný. Podľa mňa sme si všetko zbabrali už v prvej časti sezóny, teraz sa to ťažko dobieha. Nezvádli sme zápasy so slabšími súpermi. Ešte nás čaká v Trnave odveta v semifinále Slovnaft Cupu, pokúsime sa obhájiť túto trofej.
Hovoríte, že ste v Slovane už dosť dlho a poznáte pomery. V klube sú najlepšie podmienky u nás. Čo chýba mužstvu, aby sa tešilo z titulu?
Mal som veľké očakávania najmä v roku, keď som do Slovana prišiel. Vtedy bolo v tíme viacero skúsených a kvalitných hráčov – Mucha, Vittek, Milinkovič, Dobrotka, Gorosito… Naozaj silné mužstvo. Narazili sme však na Trenčín, ktorý mal výborný rok. Potom prišli viacerí noví hráči s dobrou povesťou, ale nepotvrdili ju, chýbala nám kvalita. Teraz sa mužstvo stabilizovalo, možno v lete budú ešte nejaké menšie zmeny, uvidíme. Verím, že sa titulu dočkám. Veľmi sa teším na nový štadión, konečne budeme naozaj doma, na Tehelnom poli.
Boli ste sa pozrieť na nový štadión?
Sledujem každý deň, ako štadión rastie. Mám byt v Troch vežiach a z okna sa na to denne pozerám. Nasťahoval som sa pred necelým rokom, ešte boli postavené len základy, teraz stojí hrubá stavba. Už sa neviem dočkať, kedy si tam zahrám.
Poznáte nejakých slovenských športovcov?
Viem, kto je Sagan, Vlhová, Zuzulová… Najviac ma prekvapil hokej. U nás sa mu nevenuje prakticky nijaká pozornosť, ale tu je mimoriadne populárny. Až na Slovensku som trochu spoznal tento šport. Bol som sa pozrieť na niekoľko zápasov KHL v Bratislave. Ale najbližšie mám, samozrejme, k futbalu a bol som šťastný, že som dostal šancu v reprezentácii a mohol som sa stretnúť v jednom tíme s najlepšími slovenskými hráčmi.
Kto je podľa vás najlepší slovenský futbalista?
Zúčastnil som sa minulý mesiac na vyhlásení výslekov ankety o futbalistu roka. Vyhral ju šiesty raz Marek Hamšík, určite zaslúžene, je to výborný futbalista. Ale ja som obranca, veľmi uznávam najmä Škrtela, ako hráča i ako osobnosť. A páči sa mi aj Škriniar. Proti nemu som aj hral, keď pôsobil ešte v Žiline.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Dvaja cudzinci – Guéde a Depetris – vaši predchodcovia v slovenskom drese sa v ňom dlho nezohriali. Ako vidíte vašu perspektívu?
To neviem, bol by som rád, keby som si miesto udržal čo najdlhšie, ale taká vec vždy závisí aj od trénera a od viacerých iných okolností. Pred prvým zrazom som povedal, že sa sústredím najmä na najbližšie dva zápasy a potom sa uvidí. Veľa záleží aj na tom, ako sa mi bude dariť v Slovane a aké bude mať výsledky.
Ako ste sa stali jeho kapitánom?
To bolo v čase, keď bol chvíľu trénerom Vladimír Koník a s vtedajším kapitánom, brankárom Jánom Muchom sa zhodli, že pásku by mal mať niekto z hráčov v poli. Voľba padla na mňa. Neskôr Jano odišiel, bol dovtedy prirodzeným lídrom – na ihrisku i v šatni. Takou legendou je teraz Robo Vittek, aj on má v tíme veľké slovo.
Aj vy ste lídrom? Máte pocit, že vás ostatní rešpektujú?
Teraz už áno. V kádri bolo v posledných sezónach dosť zmien a patrím už k služobne najstarším hráčom v Slovane. Keď som sa stal kapitánom, Viťo bol ešte v Debrecíne.
Pôsobili ste doteraz v dvoch najväčších slovenských mestách. Štyri roky v Košiciach, teraz ste tri roky v Bratislave. Kde sa vám viac páčilo?
Ťažká otázka… Keď niekomu poviem, že v Košiciach mi bolo dobre, veľa ľudí je prekvapených. V Košiciach mnohí nikdy ani neboli. Pritom je to krásne mesto, najmä stará časť v lete. Je trošku chudobnejšie ako Bratislava, ale je tam aj lacnejšie.
Čo Bratislava? Máte tu nejaké obľúbené miesto?
Bratislava je veľmi pekná. Rád chodím do starého mesta, je príjemné si tam posedieť s kamarátmi v nejakej kaviarničke, len je na to málo času. Poznám Bratislavský hrad i Slavín. Rád sa prejdem pri Dunaji. Bratislava má výbornú polohu. Mám blízko do Srbska, na skok je do Viedne i Budapešti. Z futbalového pohľadu je tu lepšie, Slovan je dobre organizovaný klub, s vysokými ambíciami. Košický už vlastne ani neexistuje.
Vy ste v ňom zažili aj vážne finančné problémy…
Klub ich mal prakticky celý čas, čo som v ňom pôsobil. O tom už ani nemá cenu hovoriť.
Zostali vám niečo v Košiciach dlžní?
Zostali, aj som sa s klubom súdil, keď som odchádzal. Mal som s ním ešte rok zmluvu, ale dal som výpoveď. Keď sme sa konečne začali dohovárať na nejakom splátkovom kalendári, klub zanikol. Už som sa zmieril, že peniaze neuvidím. Išlo asi o polročný plat, niekoľko tisíc eur, oželel som ich. U mňa prevládajú pekné spomienky na Košice, aj na mnohých ľudí, s ktorými som sa tam stretol.