V reprezentácii nastúpil na 38 zápasov a zahral si na MS 2010 v Afrike. Na sklonku sedemnásťročnej profesionálnej kariéry sa vrátil do Ružomberka, kde zažil doma najkrajšie obdobie (double v roku 2006). V jarnej časti najvyššej súťaže ho už fanúšikovia na ihrisku neuvidia.
Práve sa začala zimná príprava na ligovú jar a vás sa to prvý raz po mnohých rokoch už netýka. Ako to vnímate?
Viem, že túto časť roka nemajú futbalisti v láske, ale ja by som ju ešte pokojne absolvoval. Chýba mi pocit, že odrazu nemusím ísť na tréning. Aspoň zatiaľ to tak vnímam.
Zdá sa, akoby ste si ešte nezvykli, že váš profesionálny futbalový život sa naplnil…
Samozrejme, ešte pred pár dňami som bol členom ružomberského mužstva, je to všetko čerstvé. Ešte nedávno som vravel, že chcem pokračovať a nehovoril som do vetra.
Aké ťažké je seknúť s profesionálnou kariérou, ktorá trvala sedemnásť rokov?
Už mám svoje roky, predtým ma trápili aj zdravotné problémy. Pripravoval som sa na to, že sa blíži koniec kariéry. Takže to nebolo radikálne riešenie. V lete tohto roku by som tak či tak s profesionálnym futbalom určite skončil. Moje rozhodnutie som len o zopár mesiacov urýchlil, takže ho nevnímam dramaticky. Ak by som sa napríklad po ťažkom zranení musel predčasne vzdať futbalu, bolo by to bolestivejšie.
Foto: SITA, Dušan Hein
Máte za sebou krásnu kariéru. Je toto chvíľa, keď ju bilancujete, premietate si jej najvážnejšie momenty?
Ani nie. Možno to ešte príde spontánne alebo po nejakom čase. Asi je to tak preto, že sa stále cítim ako aktívny futbalista, nie hráč, ktorý to má už všetko za sebou.
Keď sa teraz obzriete za futbalovou dráhou, na čo prvé si spomeniete, aký najsilnejší zážitok sa vám vybaví?
Spomeniem si na to, že som mal česť reprezentovať svoju krajinu. To je naozaj najviac. Futbalistov máme veľa, ale toto sa každému nepodarí. A ja som si v národnom drese zahral dokonca na majstrovstvách sveta!
A keby ste mali vybrať jeden zápas?
Na to si netrúfam. To naozaj nejde. Odohral som množstvo stretnutí v reprezentácii, na MS, v Lige majstrov… Veľmi mi utkvel v pamäti moment, keď som mal premiéru v skupine najprestížnejšej klubovej súťaže a ako hráč Rosenborgu som kráčal na štadióne Stamford Bridge, čakala nás Chelsea. To boli úžasné, výnimočné pocity, ale ťažko môžem povedať, že toto bol najväčší moment mojej kariéry.
Pochádzate z východu Slovenska, ale vybudovali ste si v uplynulých rokoch silný vzťah aj k Ružomberku. Neťahá vás to teraz domov?
Ak sa povie domov, mne sa vybaví – Ružomberok. Mám tu postavený dom, skvelú rodinu, množstvo kamarátov. Mám rád tento klub, toto mesto, jeho ľudí. Samozrejme, nezapriem, že som východniar, rád tam budem chodiť, ale doma som už v Ružomberku.
Keď ste sa v uplynulých dňoch rozhodovali, čo urobíte, či budete pokračovať v hráčskej kariére a ak, v ktorom tíme, zavážil aj názor rodiny?
Mala hlavné slovo. Všetko som riešil najskôr s manželkou. Prežila so mnou celú kariéru, mala do toho čo povedať. Musel som brať ohľad na to, že dcérka je už prváčka. Nemohol som sa len tak vybrať niekam preč. Všetko sa dá, ale bolo by to už náročnejšie. Mal som ešte ponuky, ale vysníval som si, že kariéru skončím v Ružomberku. Všetko ide podľa plánov, len o pol roka skôr…
Viete už presne, čo budete robiť?
Začínam v ružomberskom béčku, je to pekný spoločný projekt s tímom do 19 rokov, spolu trénujú. K nim sa pripojím. Chcem ešte trochu – aspoň amatérsky v nižšej súťaži – hrať za juniorku a pomáhať aj trénerovi. Budem si zvyšovať trénerskú kvalifikáciu a pôsobiť aj ako manažér mládeže.
Momentálne beží anketa o najlepšieho futbalistu uplynulých 25 rokov. Medzi nominovanými, z ktorých vyberajú fanúšikovia i odborníci, ste aj vy. Kto je pre vás v ére samostatnosti najlepším slovenským futbalistom?
Ťažko sa vyberá jedno meno. Ale ak by to bolo na mne a bral by som to komplexne, hodnotil prednosti futbalové, povahové, ľudské, dal by som hlas Marekovi Mintálovi.