Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Nedávno sa objavili informácie, že chystáte predaj klubu Číňanom. Je to stále reálne?
Nikdy som nepovedal, že chcem klub predať. Ak sa však nájde silný investor alebo spoluinvestor, ktorý Spartak posunie na vyšší level, nebudem mu brániť, rád mu uvoľním potrebný priestor. Ale nijakému zmrzlinárovi, ospravedlňujem sa za prirovnanie, nedovolím, aby o klube rozhodoval. Mne na trnavskom futbale, možno sa niekto bude usmievať, záleží. A aj na ľuďoch, ktorí chodia pravidelne na futbal, bavia sa ním a stoja za mužstvom.
Prečo by sa mal niekto usmievať? Narážate na to, že existujú ľudia, ktorí by radi videli na čele klubu niekoho iného?
To považujem za normálne. Na Slovensku – a mám pocit, že v Trnave obzvlášť – si niektorí závidia aj pohreb, či keď svieti slnko.
Nastala niekedy v minulosti situácia, keď ste reálne uvažovali, že futbal pustíte k vode?
Bývajú lepšie i horšie dni. Stalo sa, že mi taká myšlienka napadla. Takýto veľký klub berie dosť síl a je to náročné na čas i peniaze. Ale vzápätí si tiež uvedomím, že musím nájsť cestu, aby to niekto po mne ekonomicky ťahal ďalej.
Takže si viete predstaviť, že za istých okolností by ste sa klubu vzdali?
Odo mňa nebudete počuť, že končím, mám toho dosť a robte si s klubom, čo chcete. Už som naznačil, musel by prísť niekto, kto by nielenže udržal jeho dôstojné pokračovanie, ale posunul ho ďalej. Nemyslím si, že to dramatizujem, nechcem dopustiť, čo sa stalo v iných futbalových baštách, veľkých mestách. To, čo sme zažili nedávno v Košiciach, to, čo sa dialo v Nitre, skvelej liahni talentov, hoci tá sa, našťastie, už vracia tam, kam patrí.
Trnava je akiste najfutbalovejšie slovenské mesto. Ale časť fanúšikov často bojkotuje stretnutia, vedie rôzne protestné akcie…
Mám pocit, že naši fanúšikovia niečo dlho budovali, možno tridsať-štyridsať rokov, urobili si meno, renomé, utvárali atmosféru, ale teraz im to zopár jednotlivcov ničí. Škodia sami sebe. Ľudia, ktorí fanklub zakladali a rozbiehali, by súčasným určite netlieskali. Nemyslím si, že tí, ktorí vyzývajú na bojkot, sú početnou skupinou. Vystupujú na sociálnych sieťach a hrajú sa na niečo, čím nie sú. To nie sú skutoční fanúšikovia. Motivuje ma, keď vidím vytrvalcov na západnej tribúne. Tým futbal nemôžeme zobrať, pre nich je kus života, niečo, na čo sú zvyknutí, o čom denne debatujú. V Trnave je futbal večná téma.
Napriek tomu rôzne výzvy na protesty ovplyvnili návštevnosť na viacerých zápasoch…
Netúžime po tom, aby na štadión chodili tí, ktorí sa bijú, urážajú, ničia, za ktorých platíme mastné pokuty. Buď sa prispôsobia pravidlám, alebo na futbal chodiť nebudú. Futbal je o zábave. Chceme fanúšikov, ktorí sa prídu baviť, radi by sme videli v hľadisku celé rodiny.
Časť fanúšikov vás kritizuje, má inú predstavu o fungovaní klubu. Podobný trend sa objavuje aj inde. Majú fanúšikovia právo zasahovať do jeho riadenia a chodu?
Fanúšik môže kritizovať, je tu aj na to. Ale riadiť a financovať klub, to je niečo iné. Chcem počúvať našich priaznivcov a ak sa objaví zdravá kritika, zaujímavé návrhy, nápady, dobrý manažér a funkcionár sa nimi bude zaoberať, niečo si z toho zoberie. Ale neplatí to na hlúpe výkriky krikľúňov. Klub je akciová spoločnosť, podlieha slovenským zákonom, to je pre mňa záväzné. Vo futbale prevládajú emócie, nie sme všetci vždy rovnako naladení. Keď vyhráme, je všetko v poriadku, nekritizujeme, keď prehráme, hľadáme vinníkov, za všetko môže rozhodca, disciplinárna komisia a neviem, kto ešte. Podľa toho sa nemôžem riadiť, hoci ani mne nesedí každý, kto vo futbale pracuje.
Vy s fanúšikmi aj priamo komunikujete?
O to som sa dlho usiloval, stretával som sa s nimi. Ale už to nerobím. Neviedlo to k ničomu, ich prístup bol deštruktívny, rozbíjajúci, hovorím o ultrafans, či ako si to vravia.
Spomeniete si, kedy ste investovali prvé peniaze do futbalu?
Detaily si už nepamätám, ale bolo to pred vyše dvadsiatimi rokmi.
Akú ste mali vtedy motiváciu?
Mužstvo vypadávalo z ligy, motalo sa na chvoste tabuľky. Vtedy sa dalo dokopy zopár ľudí a povedalo si, že spoločnými silami by to mohli zmeniť. Viedol to vtedy Jozef Bachratý, boli sme občianske združenie. Základná úloha znela: poskladať sa a zabezpečiť, aby tím doklepol sezónu… Postupne niektorí z tejto skupiny ekonomicky odpadávali a zostalo to najmä na mne. Motivácia? Zažil som skvelú atmosféru veľkej éry, úžasný tím trénera Malatinského, s osobnosťami, akými boli Adamec, Kuna, Dobiaš a ďalší. Poznal som sa s nimi osobne. Zostali vo mne veľké emócie.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Dá sa vyčísliť suma, ktorú ste do futbalu už investovali?
To nie je až také náročné počítanie. Treba si zobrať náš ročný rozpočet a vynásobiť ho dvadsiatimi…
To znamená napríklad tri milióny krát dvadsať?
Pridajte. To sú ročne aj štyri milióny… Futbal mi nepriniesol ešte ani euro. Robím to preto, lebo to chcem robiť.
V lete nečakane zomrel jeden zo spolumajiteľov Miroslav Náhlik. Ako to ovplyvnilo chod klubu?
Samozrejme, bola to smutná udalosť. Najbližším určite chýba. Ale klub to neovplyvnilo. Všetci, ktorí tu robíme, sme nahraditeľní. Jeho podiel vlastní naďalej rodina.
Na Slovensku nie je futbal podnikateľsky zaujímavý a peniaze, ktoré do neho idú, sa nevrátia, akoby ste ich vyhodili von oblokom…
To je trošku širší problém. V Žiline pán Antošík vychoval množstvo reprezentantov, klub sa intenzívne venuje mládeži, o to isté sa teraz usilujú v Dunajskej Strede alebo v Slovane. Dovolím si tvrdiť, že aj v Trnave sa za dvadsať rokov zabávali a trávili zmysluplne svoj čas tisíce detí. Ak berieme do úvahy celý slovenský futbal, zamestnáva asi 20-tisíc ľudí. Futbal je sila, oplatí sa v ňom pracovať a aj mu pomáhať.
V zahraničí je však aj ekonomicky viac príťažlivý…
Niečo sa nedá porovnávať. Nás je päť miliónov a trh je veľmi malý. My nie sme Poľsko, kde dobre platia za televízne prenosy, ktoré sleduje dvadsať i viac miliónov ľudí. Zažil som v Trnave s futbalom krásne časy, keď sme sa tešili spolu na tribúne na plnom štadióne, v období trénera Peczeho. Ale boli aj horšie etapy. Mnohí ľudia nemajú schopnosť vidieť pekné veci, len tie zlé.
Robí Spartak dosť aj v príprave mladých futbalistov?
Robíme, na čo máme, ale netvrdím, že je to dosť. Skôr si myslím, že je to málo. Profesionálny futbal musia financovať majitelia a sponzori, ale mám pocit, že v podpore detí a mládeže by mal robiť viac štát. Profesionálni hráči majú svojich agentov. Mali by pôsobiť aj v dedinách, malých mestách, pozývať deti do klubov, spolupracovať s ich rodičmi, pomáhať im, vysvetľovať, aké je dôležité, aby sa deti hýbali, športovali. Nemôžeme sa spoliehať, že prídu samé. Hľadajme a ťahajme ich do športu. Viem si predstaviť dedinských skautov, ktorí to budú robiť. Motivujme ľudí, ktorí deti získajú pre šport. Často plnia úlohu „skauta“ rodičia, ale nie všetci majú k tomu vzťah alebo čas.
Je pre talentované deti stále motivácia trénovať v Spartaku a hrať v jeho drese?
Myslím, že áno, deti sú hrdé, že môžu hrať za Trnavu. Otázka znie, či ich je dosť, z akej základne ich vyberáme. Preto je dôležité rozhýbať športový život na dedinách a v mestečkách, potom môžeme vyberať najtalentovanejších budúcich futbalistov, hokejistov i iných športovcov. Je trápne, ak v malom klube v nižšej súťaži majú v kádri päť i viac cudzincov.
S prispením štátnej dotácie ste postavili štadión, ktorý je momentálne najlepší na Slovensku. Jeho využiteľnosť však nie je vysoká – v minulom ročníku 16,5 percenta. Bola to dobrá investícia?
To je niečo podobné, o čom som už hovoril. Keby som nepostavil štadión ja, tak ho nepostaví nik iný. Pritom to je mestský štadión, ktorý tu zostane, aj keď tu ja nebudem. A napriek tomu, že teraz vládne veľké oživenie v Dunajskej Strede, najvyššie návštevy budú aj v budúcnosti v Trnave. Vo futbale sa menia tréneri, hráči, ale aj majitelia. Klub a jeho štadión tu budú stále. Postavili sme multifunkčný stánok, na ktorom pravidelne hráva reprezentácia, viaceré zápasy boli vypredané. Uskutočnili sa tu aj iné podujatia, tri veľké, úspešné koncerty.
Ste podnikateľ, váš záber je široký. Koľko času venujete futbalu?
Čoraz menej. Niekedy som sa ním zaoberal viac. Necítim sa ako odborník. Futbalové veci prenechávam im a venujem sa najmä ekonomike. Manažment klubu má moju dôveru. V podstate som to takto robil vždy, ale teraz sa tejto zásady držím ešte striktnejšie.
Ste na tribúne na každom zápase?
Len na domácich. Keď hráme vonku, tak prídem na zápas výnimočne.
Chodíte aj za hráčmi do šatne? Napríklad po zápase, keď sa vám niečo páči alebo naopak?
Kedysi som chodil, ale teraz už nie. Určite to nerobím tesne pred a po zápasoch, ak sa stretnem s mužstvom, tak najmä na tréningu. Rešpektujem pravidlo, že čím menej cudzích ľudí chodí do kabíny, tým lepšie. Túto sezónu som bol v šatni tuším len raz, niekedy na jej začiatku. Venoval som chalanom veľkú tortu v tvare futbalovej trofeje. Mal to byť fór, vravel som, že som im doniesol pohár, aby neboli smutní, ak tento rok už nič nevyhrajú…
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Spartak, päťnásobný federálny majster, nezískal v slovenskej ére titul, hoci ho mal zopárkrát na dosah. Čím to je?
Aj ja sa na to často pýtam. Aj sám sebe kladiem túto otázku, neraz o tom uvažujem. Jednoznačnú odpoveď nepoznám. Vo finále sme veľké úsilie nikdy nedotiahli. V roku 1997 sme už titul takmer oslavovali, prišli sme oň v posledných minútach v Rimavskej Sobote. Boli tam aj iné ako futbalové vplyvy? Tá otázka visí vo vzduchu dvadsať rokov. Nikdy by som si netrúfal odpovedať kladne, ale pochybnosti mám. Bola to vždy kumulácia objektívnych i subjektívnych dôvodov.
Čo teraz? Trnava je na čele súťaže a má sľubný náskok, ale do konca je ešte ďaleko…
Ako majiteľ môžem povedať len to, že vždy sa budeme prikrývať perinou, na akú máme. Všetky futbalové kompetencie má v rukách tréner. Vyjadruje sa stále skromne, zdôrazňuje, že naše mužstvo nie je favorit súťaže. Neutvárame na neho a mužstvo nijaký tlak. Neviem, čo bude o niekoľko mesiacov. Náš mančaft je možno silný, ale možno sú v súťaži aj silnejšie. To sa ukáže na ihrisku. Liga bude ešte dlhá a dnes hovoriť o titule je zbytočné.
Zdá sa, že ste urobili dobrý ťah s trénerom El Maestrom, hoci spočiatku ho verejnosť prijímala skôr s rozpakmi. Ako ste ho našli?
Objavil ho generálny manažér klubu Pavel Hoftych. Tvrdil, že pozná jeho prácu a rád by ho videl u nás. My sme spočiatku trénera nehľadali, mali sme Mira Karhana. Ale keď sme chceli urobiť zmenu, museli sme spraviť toto rozhodnutie.
V minulosti sa aj v Spartaku často menili tréneri. Bolo to aj špecifickým prostredím, ktoré v Trnave vládne a málokto sa tu uchytí?
Nedávno riešil trénerskú otázku Slovan, čítal som analýzu, koľko ich vystriedal, tuším ich mal ešte viac ako my… (smiech). Trénerov v minulosti často menili aj v Žiline a nedávno prepustili kouča v Trenčíne, hoci podľa mnohých patrí medzi najlepších u nás. Trénerský chlebík je ťažký. Tlak často utvára aj fanúšik a manažment klubu podľahne. Úplne zbytočne.
Veríte, že sa raz dožijete v Trnave titulu?
Samozrejme, veľmi by som si to želal. Verím, že ho budeme oslavovať.
Ak by ho mužstvo získalo, čo dostanú hráči? Vypísali ste špeciálnu odmenu?
Každý hráč má svoju zmluvu. Okrem nej aj ďalšiu, kde sa hovorí len o odmeňovaní. Vie, čo presne dostane, keď mužstvo získa titul, keď bude druhé, tretie, keď postúpi do šestky… Tieto prémie sú pre všetkých rovnaké. Okrem toho má každý svoje individuálne podmienky.
Neurobíte v eufórii gesto a niečo hráčom prihodíte?
Ak získame titul, tak to urobím. Už to mám aj dávno premyslené, len som ešte nemal príležitosť to spraviť. Neprezradím, čo to bude, lebo už by to nebolo prekvapenie. Ale ak k tomu raz príde, všetci budú určite prekvapení, ako zareagujem a čo som ochotný spraviť.