Na rekordnom klubovom zápise je pikantný fakt, že Slovan neuzatvára tabuľku, ale práve prevzal velenie v slovenskom ligovom futbale. Nikde inde nenájdeme podobný príklad, keď v športe číslo jeden príde na lídra najvyššej súťaže a naviac 24-násobného šampióna tak žalostne málo ľudí.
Podobná situácia vládne na Pasienkoch už zopár sezón. Je sviatkom, ak sa počet divákov vyšplhá nad tisícku. Teraz stačil nevhodný termín, upršané počasie a klub zbytočne otváral pokladnice… Na rovinu: Slovan nie je Real Madrid, ale nie je ani taký mizerný, aké mizerné sú jeho návštevy.
Prečo teda môže byť fanúšikom ukradnutý?
Nad Pasienkami sa vznáša obrovská nedôvera. Puto medzi klubom a fanúšikmi sa pretrhlo. Už dávno nie je hlavným dôvodom bojkotu niekdajších verných, že belasí hrajú na (ne)futbalovom štadióne, ktorý patril kedysi žltočiernemu rivalovi. Navyše, na druhej strane Bajkalskej už čoskoro otvoria nový stánok na Tehelnom poli. Ale pre koho…?
Slovan stratil identitu slávneho klubu, ktorý je súčasťou národného futbalového dedičstva. Vymýšľa rôzne akcie, aby pritiahol ľudí do hľadiska. Bez efektu. Rozladenie a nedôvera sú také silné, že ich nemôže nič prebiť. Vyparil sa klubizmus, rivalita s veľkými súpermi, na triumfy sadla vrstva prachu.
Slovan má slávnu tradíciu, najviac peňazí a dobré podmienky (na slovenské pomery), celkom kvalitný káder (ešte raz: na slovenské pomery), ale nemá pre koho hrať. Nemá fanúšikov. A klub, ktorý ich nemá, stratil dušu, niet v ňom život. Slovan je mŕtvy.