Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Futbal je drahý, ale nie je hračka, tvrdí majiteľ MŠK a siedmich titulov Antošík

Úspešný podnikateľ Jozef Antošík (60) pôsobil v papierenskom priemysle, pred pár rokmi ho vymenil za potravinársky biznis. Jeden z najbohatších Slovákov, ktorého záber záujmov je široký, miluje futbal. Na Slovensku v ňom nik nezískal viac ligových triumfov ako stopercentný vlastník MŠK Žilina. So siedmimi titulmi je najúspešnejší nielen medzi majiteľmi.

25.05.2017 09:00
Jozef Antošík Foto: , ,
Jozef Antošík.
debata (5)

Všetky ste získali za uplynulých pätnásť rokov. Ste spokojný s touto bilanciou?
Tituly neprišli hneď, v klube pôsobím od roku 1995. Najprv som bol šéf klubu, potom sponzor a spolumajiteľ. V roku 2004 som odkúpil všetky akcie mesta. Ak je človek maximalista, za pätnásť rokov mohlo byť titulov pätnásť. To však nie je reálne. Teší ma aspoň, že len výnimočne sme neskončili v tomto období na medailovej pozícii.

Čo chýba MŠK, aby bol ešte úspešnejší?
Väčšia spoločenská podpora. Myslím tým mesto, divákov, rôzne inštitúcie, podnikateľskú sféru. Často sme kritizovaní, aj ja, že predávam hráčov.

Môže to fungovať aj inak?
Je to ekonomická nevyhnutnosť. Aj hráči majú svoje sny, ambície, ciele. Každý sa cíti dobre, keď je plný štadión. To sa nám nedarí. Keby bol väčší spoločenský záujem, možno by sme udržali dlhšie najlepších a čosi dosiahli aj na medzinárodnej scéne. Teraz je každý úspech príležitosťou, aby sme zrevitalizovali financie a umožnili hráčom, aby si zahrali v kvalitnejšej súťaži. Postupne sa lúčili, ale slovenskému futbalu to prinieslo športový efekt.

V čom?
Všetci sa stali oporami reprezentácie. Slovensko sa predstavilo jediný raz na MS. V Afrike 2010 bolo až sedem hráčov, ktorí prešli naším klubom. A rovnaký počet ich bol aj vlani na ME.

Koľko vás stálo sedem titulov?
To neviem, nikdy som to nepočítal. Boli ročníky, keď sme z predaja hráčov viac inkasovali, ako sme investovali, ale väčšinu sme v mínuse, výdavky sú vyššie ako príjmy.

Skúste počítať. Váš ročný rozpočet dosahuje výšku troch – štyroch miliónov eur. Za 15 rokov je to viac ako 50 miliónov. Koľko sa vám vrátilo z predaja hráčov a zo ziskov z európskej súťaže, čo sú najvýraznejšie plusové položky?
Rozpočet sa spravidla pohybuje okolo troch miliónov, takže to možno spolu nebolo 50 miliónov. Aj tak je to však obrovská suma. Určite sme toľko nezarobili. Najlepšie sme na tom boli v roku 2010, keď sme postúpili do skupiny Ligy majstrov. Za prémie od UEFA, predaj televíznych práv a zo vstupného sme zinkasovali 12 miliónov eur.

To ste si zarobili na štyri roky života…
To, žiaľ, nie. Mali sme aj vysoké náklady na cestovanie, hotely, organizáciu zápasov a podobne. Keďže sme vykázali zisk, museli sme platiť daň z príjmu. A ďalšia vec. Keď príde úspech, tak aj hráči čakajú, že dostanú niečo navyše. Takže výdavky narástli na sedem miliónov.

Vy sa držíte v úzadí, ale objavujú sa hlasy, že ste momentálne najsilnejší alebo najvplyvnejší muž slovenského futbalu. Cítite sa ním?
Určite nie. A nemám ani také ambície.

Kto ním podľa vás je?
Mal by ním byť prezident Slovenského futbalového zväzu. A potom šéf Únie ligových klubov. Či to tak naozaj je, to si netrúfam posudzovať. Slovensko je bratislavsko-centralistické. Žijem a pracujem v Žiline a neovplyvňujem niektoré procesy, ako by ich mal ovplyvňovať ten, koho označujú za najsilnejšieho muža futbalu.

Mimochodom, mohli ste patriť do funkcionárskej špičky. Pred rokmi ste sa stali prvým podpredsedom zväzu, ale po niekoľkých týždňoch ste sa funkcie vzdali. Prezradíte skutočný dôvod?
Bolo ich viac, je to na dlhšiu debatu. Ale aj krátky čas mi stačil, aby som pochopil, že procesy v slovenskom futbale fungujú inak, ako si predstavujem a nemám páky, aby som to zmenil. Nedokázal by som presadiť svoju víziu, dosiahnuť zmenu. Preto to bola pre mňa strata času.

Popredné kluby u nás stoja a padajú na jednom mužovi. Prečo?
Nie je to iba naša špecialita. Podobné príklady nájdeme aj inde. Tí, čo dnes vlastnia kluby, v čase, keď chýbali peniaze a kluby krachovali, rozhodli sa pomôcť, ale v istom zmysle im ublížili. Financovanie zostalo na ich pleciach. Z tohto procesu vypadol štát, samosprávy a ďalší, ktorí by sa mali na tom podieľať. Existujú štúdie, v ktorých sa tvrdí, že jedno euro investované do futbalu prinesie päť pre štát na daniach. Tým, že sa futbal nerozvíja, prichádza o príjmy. Z cestovania, ubytovania, stravovania, vstupeniek, z peňazí, ktoré ľudia míňajú. To všetko je súčasť futbalového biznisu. Futbal má takmer všade veľkú silu, je to úžasný marketingový nosič.

Prečo to nefunguje u nás?
To súvisí so slabými návštevami. Nie je pred kým niečo propagovať. Potom chýbajú príjmy z televíznych práv, pretože keď je slabá sledovanosť, firmy nie sú ochotné platiť za televíznu reklamu.

Na Slovensku vlastnia popredné kluby najbohatší ľudia. Je futbal drahá hračka?
Je drahý, ale hračka to nie je, toto spojenie mi nevonia. Nechcem hovoriť za druhých, ale pre mňa je to denno-denný boj o prežitie klubu. Peniaze a nie malé, treba zohnať. V Žiline sa nestáva, aby hráči a zamestnanci nedostali výplaty, nikdy sme nič nedlhovali. To nie je jednoduché ani v klasickom podnikateľskom subjekte. Navonok možno klub vyzerá ako hračka, ale je to vážna vec, o ktorú sa treba starať.

Čo by sa stalo s MŠK, keby ste sa zbalili? Bol by to na tejto úrovni koniec futbalu v Žiline?
Možno to, čo poviem, vyznie neskromne a ani to nehovorím rád, ale bol by to koniec. Keby mal klub nejaké dlhy a dostal by sa do existenčných problémov, jediné, čo má cenu, sú hráči a pozemok, na ktorom stojí štadión.

V minulosti ste už uvažovali, že klub pustíte k vode, ale neurobili ste to. Čo vás zastavilo?
Ak ste niekde viac ako dvadsať rokov, vybudujete si silné väzby, aj osobné. A zodpovednosť k tomu, čo robíte. Potom je ťažké zabuchnúť dvere a odísť. To si už neviem predstaviť. Mal som však šesťdesiatku a musím sa zaoberať aj tým, čo bude, ak sa už klubu nebudem môcť venovať.

Akú hodnotu má váš klub?
Len takú, aká je ponuka na trhu, za koľko je ho niekto ochotný kúpiť. Keďže nijaký záujemca nie je, tak je jeho hodnota nulová. Na transférovom trhu sa dá zistiť, akú cenu majú jednotliví hráči, podľa mňa to bude dovedna maximálne desať miliónov. Pozemok podľa súčasných štandardných cien stojí viac ako štyri milióny. Takže teoretická hodnota klubu by bola asi 15 miliónov.

Keď robíte rozhodnutia, radíte sa s niekým?
Určite to nefunguje tak, že hlasujeme. Rozhodnutia nakoniec vyjdú z mojich úst. Usilujem sa však vždy presvedčiť argumentmi tých, ktorých sa to dotýka. A musím cítiť, že sa s tým stotožňujú, sledujem spätnú väzbu. Ak nie, korigujem svoj postup, alebo hľadám ďalšie argumenty, aby som ich presvedčil.

Je aj futbal podnikanie ako každé iné? Čo ste v ňom využili z mimofutbalovej praxe?
Ide o dva rôzne procesy. Futbalové podnikanie je špecifické. Vo fabrike máte nejaké výrobné prostriedky, stroje, zariadenia a aj ľudí. Vo futbale je to najmä práca s ľuďmi. Problém je v tom, že keď niečo vyrábate, rátate s tým, že to niekto bude kupovať. Ak podnikáte v slovenskom futbale a ľudia na zápasy nechodia, tak je to stratová záležitosť. Vo výrobnej firme si to neviem predstaviť – niečo vyrobíte a nepredávate to…

Najdôležitejší žilinskí muži so siedmou... Foto: JÁN MINTÁL
Jozef Antošík Najdôležitejší žilinskí muži so siedmou majstrovskou trofejou. Majiteľ Jozef Antošík (druhý sprava) s trénerom Adriánom Guľom a kapitánmi Viktorom Pečovským (vľavo) a Michalom Škvarkom.

Prečo ľudia nechodia na futbal?
Dôvodov je viac. Stratil spoločenskú váhu. Usilujeme sa hrať atraktívne, získali sme nedávno titul, vyhrali sme v Bratislave, ale vzápätí na náš domáci zápas prišlo 1400 ľudí. Bolo to pre mňa veľké sklamanie. Neviem, čo by sme mali urobiť. Možno otvoriť brány a pustiť divákov zadarmo, ale ani to by nepomohlo.

Spomínate si na moment, keď ste investovali prvé peniaze do futbalu?
Bolo to v roku 1995, keď sa Žilina v lige zachraňovala. Funkcionári chodili za manažérmi väčších fabrík a pýtali peniaze. Ja som vtedy pôsobil v Chemicelulóze. Venoval som 50-tisíc korún, ale táto investícia už nepomohla, prišla neskoro, Žilina vypadla. Už od ďalšej sezóny som pôsobil vo vedení klubu a môj príspevok stále rástol.

Čoskoro ste mali hlavné slovo. Akej zásady ste sa držali?
Najprv bolo potrebné urobiť poriadok najmä v rozhodovacom procese. Nastolili sme manažérsky systém riadenia, angažovali odborníkov. A potom sme si povedali hlavnú zásadu, že môžeme minúť len toľko, koľko máme. Toho sa držíme stále. Sme však už úplne iný klub ako pred pätnástimi rokmi.

V čom iný?
Už desať rokov sa venujeme mládežníckemu futbalu s minimálne rovnakou vážnosťou ako dospelému. Vybudovali sme fungujúci systém výchovy talentov a chceme ich dostávať do prvého mužstva. Dlhšie som hľadal trénera, ktorý by bol schopný fungovať v nejakom systéme s pevnou koncepciou a mal aj odborné manažérske predpoklady. Teraz už nemôžeme meniť hlavného šéfa, nový by nám priniesol vždy novú kultúru.

Aj preto má tréner Guľa vašu priam neotrasiteľnú dôveru?
Tréneri sa vždy sústredia na prvé mužstvo a iné ich nezaujíma. Guľa má významné slovo v komunikácii s mládežníckymi trénermi, ktorých v klube zamestnávame dvadsaťdva. Úzko spolupracujú. Chcel by som, aby u nás zostal ďalších desať rokov. Popri ňom sa usilujeme v tomto systéme vychovávať aj ďalších trénerov. Aby sme boli pripravení, ak raz odíde a vytiahli trénera z našich štruktúr.

To je zásadná zmena vo vašej filozofii. Sedem titulov ste v krátkom čase získali vždy s iným trénerom…
Pripúšťam, že to nebol úplne pozitívny vývoj, ale som na to aj trochu hrdý. Znamená to totiž, že sme urobili vždy správne rozhodnutia, priniesli nám úspech. Vo futbale ide vždy aj o víťazstvo. Nespomínam si na zápas, v ktorom by som nechcel vyhrať, je úplne jedno, na akej úrovni. Ale hlavnou úlohou je čo najrýchlejšie etablovať mladých hráčov do dospelého futbalu. Na Slovensku to funguje inak: vrcholový futbal robíme na masovej úrovni. Pletieme si hrušky s jablkami.

Na čo narážate?
Nemyslím si, že máme toľko talentovaných hráčov, aby sme si mohli dovoliť hrať dorastenecké súťaže so 16 tímami. Keď to vynásobíme 20 futbalistami, potrebujeme ich v každom ročníku 320. Ničíme toptalenty, nechávame ich hrať v súťaži, kde prevládajú slabí a priemerní. Preto sa v Žiline usilujeme talenty vytiahnuť čo najskôr do dospelého futbalu, čo nie je optimálne, ale jediné možné riešenie, aby sme udržali ich rast.

V Žiline nemali hráči podmienky nikdy premrštené. Koľko berú vaši futbalisti?
Platové rozdiely sú veľké. Máme v kádri aj dorastencov, napríklad Valla, Grebenitsa či Jankauskasa, majú profesionálne zmluvy, ale nízke platy. Dostávajú maximálne tisícku. Ani najlepší hráči nemali u nás nikdy platy nad desaťtisíc eur. Vždy boli pod touto hranicou. Teraz berú šesť-sedem tisíc. Matematika nepustí. Ak nejakého tophráča potrebujeme lepšie zaplatiť, musíme mať v kádri štyroch mladších a finančne menej náročných.

Dostávajú najviac legionári?
Nie, logicky síce platí, že legionári by mali byť najlepší, ale my máme aj perspektívnych zahraničných futbalistov. Zarábajú medzi dvoma a troma tisíckami. V zime sme získali na hosťovanie Šejdajeva z tureckého Trabzonsporu, toho musí financovať aj jeho materský klub, má plat, ktorý je pre nás neprijateľný. Vyplácame mu len časť jeho mzdy. Naším najdrahším cudzincom bol pred časom Mamadou Ceesay, ale ten nám výrazne pomohol do skupiny Ligy majstrov. Takého hráča k nám nedostanete za päťtisíc eur.

Čo Kamerunčan Ernest Mabouka, ktorý sa stal majstrom Afriky?
Je u nás sedem rokov, keď prišiel, hrával za béčko a minimálnu mzdu. Dnes má dvesto ligových štartov, plynulo hovorí po slovensky, je spoľahlivý, nie sú s ním nijaké problémy, pre mňa je vzorom legionára. Patrí do skupiny najlepšie platených hráčov, inak by sme ho neudržali.

Vy ste mávali v kádri vždy hráčov, ktorí boli aj žilinskými ikonami, bývali to vaši obľúbenci. Máte ich aj teraz?
Máme vyrovnaný káder, hráči majú svoju kvalitu, ale nik futbalovo mimoriadne nevytŕča. Pre nás je dôležité, že si vychovávame nielen futbalistov, ale napríklad aj kapitána. Pri Viktorovi Pečovskom vyrastal Michal Škvarka, ktorý prebral pásku. Bol kapitánom vo všetkých mládežníckych výberoch. Keď mal šestnásť, vedeli sme, že práve on bude raz lídrom tímu. Stal sa jeho osobnosťou, zdobí ho charakter. Som k jeho výkonom často kritický, ale pre mužstvo je nesmierne cenný.

Váš klub je jedným z mála, ktorý dokáže hráčov posúvať priamo do silných líg. Takto odišli Mintál, Hubočan, Šesták, Pekarík, Bénes, Škriniar…
Peniaze za predaj hráčov sú pre nás rozhodujúce. Prvou lastovičkou bol Mintál, prestúpil do druholigového Norimbergu za necelých 500-tisíc mariek a neskôr sa stal kráľom strelcov bundesligy. To veľmi pomohlo reputácii nášho klubu v Nemecku. Šesták išiel do Bochumu, Pekarík do Wolfsburgu, v bundeslige skončili aj Nemec, Zabavník, naposledy Bénes. Pekarík sa stal za pol roka majstrom Nemecka. Jeho trénerovi Magathovi som vravel, aby neplakal za Lahmom, ktorého viedol predtým v Bayerne, že Pekarík mu urobí rovnakú robotu… To ešte ani jeden z nás netušil, že mužstvo získa titul, po ňom nám Wolfsburg vyplatil veľký bonus.

Najlukratívnejší bol nedávny Bénesov prestup. Hovorí sa o sume päť miliónov eur…
Dlho bol najdrahším hráčom Hubočan, odišiel za necelé štyri milióny eur. Bénes ho prekonal, ale jeho prestup ešte nie je skompletizovaný, zinkasujeme aj bonusy za jeho štarty a s nimi to bude ešte väčší balík. Laci je mladý, ešte mohol možno chvíľu u nás pobudnúť, ale Borussia ho veľmi chcela.

Máte sedem titulov. Čo by ste chceli s klubom ešte dokázať?
Musím riešiť stratégiu vlastníckých štruktúr do budúcnosti. Potrebujem vedieť, z čoho bude klub financovaný. Nemôže byť donekonečna dotovaný. Môžeme zabudnúť na príjmy z predaja televíznych práv či z predaja vstupeniek, aj keby ľudia chodili vo väčšom počte, lebo máme len desaťtisícový štadión. Budeme investovať do mládeže, vychovávať talenty a predávať ich, čo bude jediný významnejší zdroj príjmov.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #mšk žilina #Jozef Antošík