Naposledy hostili Dunajskú Stredu – v Dunajskej Strede. Aj ich štadión dostáva nový strih. Oplatí sa prižmúriť oči a pretrpieť obdobie, v ktorom sa staré chátrajúce barabizne menia na moderné stánky. Niektoré tímy to majú za sebou, iné život futbalových bezdomovcov ešte len čaká. Je to daň, ktorá sa azda oplatí zaplatiť.
Fanúšikovia však na to doplácajú. Ešte sa všade nejakí skalní nájdu. Chceme hrať futbal a je nám jedno, či doma alebo vonku, tvrdil na Žitnom ostrove michalovský kouč Šoltis.
Ak by niečo také zahlásil v Anglicku či Nemecku, možno by ho fanúšikovia vlastného tímu ukameňovali. Tam je futbal zábavou, tešia sa na každé stretnutie, hrá sa ešte stále pre divákov.
U nás často len pre to, aby si tímy odfajkli ďalší zápas, splnili povinnosť. Hrajú sami pre seba. Po sezóne si odfúknu, že to majú za sebou.
Futbal na Slovensku – česť výnimkám – neplní na vrcholovej úrovni svoju úlohu. Na súboj prvých dvoch tímov Slovana a Žiliny, v ktorom išlo o titul, nebolo zvedavých ani 1500 divákov. Katastrofa je slabé slovo.
Keď pred vyše rokom a pol Michalovce privítali doma Slovan, hľadisko bolo natrieskané. Keď túto jar nastúpili s belasými v historickom semifinále Slovenského pohára po dlhom čase doma a jediný raz túto jar, bolo poloprázdne.
Bez fanúšikov nijaký klub naplno nežije. Budovanie vzťahov s nimi je vážna vec. Vedia to dobre aj v popredných tímoch v Bratislave, Trnave, Žiline…
Čoskoro budú štadióny ako zo škatuľky. Len aby mal kto na ne ešte chodiť…