Prvé oslavy ste si vychutnali v stredu neskoro večer. Radosť by bola akiste spontánnejšia, keby ste rozhodujúci krok urobili priamo na ihrisku pred svojimi fanúšikmi…
Bolo by to určite emotívnejšie. Keď človek počuje po kľúčovom boji posledný hvizd rozhodcu, je to iné. Tak sa však vyvinula situácia.
Špekulovať sa asi v takomto prípade nemusí vyplatiť…
Je to tak, sme radi, že už máme titul v suchu, padol nám kameň zo srdca, pretože tlak sa stupňoval a všetci nás už videli v pozícii majstrov. Môžeme si užiť teraz posledné dva zápasy. Majstrovskú radosť netreba odkladať.
Nestáva sa často, aby sa z hráča stal v jeho klube tréner a po viac ako roku sa tešil z titulu. Čo najviac ovplyvnilo váš úspešný štart v trénerskej kariére?
Bolo dôležité, že som dobre poznal prostredie, do Trenčína som prišiel v roku 2009. Najprv som bol hráč, potom asistent a pred rokom a trištvrte som dostal ponuku prevziať tím. Poznal som hráčov, ich charakter, to, ako sa správali v rôznych situáciách. Nešiel som do niečoho nového, ale naskočil som do rozbehnutého vlaku, museli sme doladiť niektoré veci.
Stále nemáte potrebnú kvalifikáciu a oficiálne ste ako hlavný kouč nemohli figurovať. Nekomplikovalo vám to situáciu?
Študujem, na budúci rok vo februári by som mal získať najvyššiu kvalifikáciu. Som v dvojročnom kurze. Prácu mi to nekomplikovalo, akurát na tlačové besedy chodil asistent Ivan Vrabec. Mal moju dôveru, naša spolupráca bola výborná, má skúsenosti, nadhľad, rád si vždy vypočujem jeho názor.
Mnohí zverenci boli aj vašimi spoluhráčmi. Ako ste vychádzali? Neprinášalo to problémy?
Nie, skôr som to vnímal ako výhodu. Keď som bol v pozícii skúseného, staršieho hráča, mohli sa na mňa mladší vždy spoľahnúť, pomáhal som im, radil. Bol som k nim otvorený, vzájomná úcta, rešpekt, dôvera je dôležitá. U nás to fungovalo. Problémom nebola ani skutočnosť, že som si s nimi ako tréner tykal.
Tykáte si so všetkými hráčmi?
Len so staršími, s ktorými som ešte hrával. Mladí, ktorí prichádzajú do tímu, mi vykajú. Ak sú hráči rozumní, toto nie je nikdy problém. A oni rozumní sú.
Čo najviac zavážilo, že Trenčín získal prvý titul?
Že sme si udržali celú jar víťaznú mentalitu. Na nej sme pracovali najmä na jeseň. Chceli sme, aby mužstvo nastupovalo na každý zápas s tým, že ide vyhrať. Aby nekalkulovalo, že mu môže stačiť aj remíza. Vždy som vravel, že bod máme už na začiatku, ale musíme chcieť viac. Na jar sme stratili len dva za remízu v Žiline, všetko ostatné sme vyhrali. To je neskutočná séria, toto sa nebuduje ľahko. Za tým je veľa trénovania, mentálnych a psychologických vecí, ovplyvňovania hráčov, aby uverili, že v ich silách je vždy vyhrávať.
Titul ste vybojovali v predstihu a aktuálne máte aj výrazný náskok. Bolo to ľahšie, ako ste očakávali?
Nebolo to vôbec ľahké. Pred sezónou sme si dali prvý cieľ – chceli sme hrať opäť v Európskej lige. Potom sme začali snívať aj o titule. Nechceli sme však pozerať až príliš dopredu. Vždy sme museli zvládnuť najmä najbližší zápas. S pribúdajúcimi kolami hráči čoraz viac verili, že majstrom môžu byť oni a veľmi ich to motivovalo.
Čo bolo úplne najťažšie v ceste za titulom?
Tých faktorov bolo veľa. Dôležitá bola tvrdá každodenná práca. Trénovanie je jedna vec, no mentálna príprava býva takisto mimoriadne dôležitá. Máme za sebou množstvo individuálnych i skupinových debát. Viedol som hráčov k tomu, aby rozmýšľali ako šachista aspoň jeden-dva kroky dopredu.
Aké boli vaše očakávania po jesennej časti, v ktorej bola úspešnejšia Žilina?
Najmä záver jesene nám nevyšiel, postrácali sme body, Žilina nás preskočila. Útočiť z druhého miesta však nie je zlá pozícia, psychologicky je to možno jednoduchšie.
V kádri v každej pauze nastal vždy pohyb. Nakoľko bolo ťažké stále nahrádzať opory novými hráčmi?
Ak odíde nosný hráč zo základnej zostavy, nie je ľahké ho nahradiť. Ale je to naša úloha. Pripraviť iného hráča, ktorý bude rovnako dobrý, ak nie lepší. Vtedy je práve dôležité, aby si hráči verili, aby verili tomu, čo im vravíme. Ak niekto prerastie výkonnostne našu súťaž, sme radi, ak mu pootvorime dvere do Európy a pomôžeme v rozvoji.
Za ktorým hráčom vám za uplynulé obdobie bolo najviac ľúto?
Ťažko sa vyslovuje jedno meno. Odchádzala nám kvalita. Či už najlepší strelec Tomáš Malec, alebo Aldo Baéz, bez ktorého sme si ďalšie pôsobenie takmer nevedeli predstaviť. Alebo najlepší brankár súťaže, kapitán Miloš Volešák. Mnohí sa pýtali, čo budeme robiť? Nastúpil jeho náhradník Igor Šemrinec, dostal dôveru a ukázal vysokú kvalitu, pevné nervy, bol hráčom, ktorý urobil najväčší výkonnostný skok. Vychytal nám v penaltovom rozstrele Slovenský pohár, naposledy chytil jedenástku aj v Banskej Bystrici. Ak by sme remizovali, tak sa teraz ešte z titulu v predstihu netešíme.
V kádri bolo veľa cudzincov, predstavujú rôzne povahy i mentalitu. Ako ťažko sa s nimi pracuje a utvára úspešný tím?
Nie je to bezproblémové. Najmä mentalita je iná – v prípade Juhoameričanov, Afričanov, Balkáncov… Ale práve toto ma ako trénera posúva ďalej, je to cenná skúsenosť hľadať cestu, ako dať všetkých dokopy a dostať ich na jednu vlnovú dĺžku.
Aký pohyb nastane teraz v kádri?
Trošku by sme prebiehali, keby sme vyťahovali konkrétne mená. Pokiaľ zažije mužstvo takú sezónu, ako naposledy my, o jeho hráčov je záujem. Máme viaceré ponuky, to nepopieram. Teraz príde pán majiteľ z Holandska, sadneme si k tomu.
Môžete do toho hovoriť, žiadať, aby niektorý hráč zostal, alebo musíte rešpektovať klubovú politiku?
Určite sa ma spýtajú na názor, aj ho poviem, ale konečné slovo má majiteľ. Pokiaľ príde finančne zaujímavá ponuka, treba to rešpektovať.
Trenčín si v uplynulých dvoch rokoch vyskúšal Európsku ligu. Akú šancu má tento tím v Lige majstrov?
Ak zostane pokope, šancu má. V našom prípade je veľmi dôležité, aby sme mali šťastie aj na žreb.
Nevýhodou bude, že nemôžete hrať na domácom štadióne, na ktorom beží rekonštrukcia…
Trnavský štadión ešte nebude k dispozícii, pre nás je riešením asi Žilina, už sme si prostredie na tomto štadióne v pohári vyskúšali a cítili sme sa tam dobre.
Načítavajú sa športové výsledky...