Založil futbalový klub ViOn Zlaté Moravce a vytiahol ho za dvanásť sezón z najnižších súťaži k prvenstvu v Slovenskom pohári. Viliam Ondrejka.
Vyslúžili ste si prívlastok slovenský Abramovič či Abramovič od Žitavy. Ako to vnímate?
Nemám s tým problém. Skôr mi lichotí, ako prekáža.
Chceli by ste mať Abramovičove peniaze?
Nie. Chcem mať presne toľko peňazí, koľko moje ciele, ambície vyžadujú. Vtedy je to vyvážené. Aj veľa peňazí a majetok, ktorý neviete spravovať, vám ublíži. Každý má nejakú kapacitu a danosti. Niekto môže viesť jedného človeka, iný desiatich, ďalší možno tisíc ľudí.
Koľko peňazí ste od roku 1995 vložili do futbalu?
Nikdy som to nepočítal… Odhadom vyše 400 miliónov korún. Z toho štvrť miliardy boli investície. Vložil som ich do areálu, ktorý sme budovali na území bývalej tehelne na okraji Zlatých Moraviec. Pozemok som kúpil na podnikanie. Stále mi vŕtala v hlave aj myšlienka vstúpiť do futbalu, niečo v ňom dokázať. Dokúpil som dva hektáre pôdy a na nej postavil štadión, ktorý má už slušné medzinárodné parametre.
Trochu to vyzerá ako rozprávkový príbeh. Bola to jednoduchá cesta?
Určite nie. Všetko som budoval sám. A na všetko som si musel najskôr zarobiť. Teraz som rád, že som nikomu nezostal nič dlžný, na nikom nie som zavislý. Keď hovorím o areále, tak vždy ako o našom, hoci je napísaný na mňa. Mne samému by však bol nanič. Je to pre ľudí, bez ktorých by som to nikdy nedokázal. Od piky je to čistý vzťah. Preto aj funguje.
V takom veľkom projekte je vždy dôležité, aby ste naň mali…
Môžete mať všetko, peňazí, koľko chcete, ale keď nepresvedčíte o svojej vízii, myšlienke ľudí, nemáte šancu. Musíte prelomiť ich nedôveru. V živote som si nepomyslel, že práve toto bude také ťažké.
V čom spočíval problém?
Pochádzam z neďalekých Machuliniec a pôvodne som chcel areál vybudovať tam. Nik však nie je doma prorokom. Stretol som sa s pochybnosťami, podozrievaním. Možno si niektorí mysleli, že ich chcem obrať o pôdu. Skrátka, s projektom som neprerazil. Teraz sa nad tým usmievam, ale bolo to dosť búrlivé obdobie, keď som z Machuliniec odchádzal. Spomínam si na nekončné hádky, dokonca aj bitky v miestnej krčme. Kto je za ViOn, kto proti. To som sa už rozbiehal v Zlatých Moravciach.
Ako vás teraz vnímajú, keď ste úspešný?
Čas obrúsil hrany. Človek si vždy musí udržať nadhľad. Postupne sa o prácu zaujímali aj moji najväčší oponenti. Prijal som ich, vydiskutovali sme si všetko, sú tu s nami. A patria medzi tých, ktorí najviac podporujú to, čo robíme. Všetko sa to definitívne zlomilo, keď sme postúpili do druhej ligy.
Prečo práve vtedy?
Neviem, akým zázrakom sa to stalo. Ale nedôvera, opatrnosť bola zrazu preč, hoci sa vždy niekto nájde, čo vám nepraje. Odvtedy väčšina berie ViOn aj ako svoj klub.
Mimochodom, koľkokrát za jedenásť rokov muselo vaše mužstvo postúpiť, aby sa dostalo do najvyššej súťaže?
Osemkrát. Od druhej triedy po prvú ligu.
Ktorý postup ste najviac oslavovali?
Z okresu do piatej ligy. Ten mal osobitný náboj. To bola najväčšia sláva. V okrese sme hrali s okolitými dedinami, vrátane Machuliniec. Ľudia sa navzájom poznajú, vládne obrovská rivalita.
Mysleli ste si, že je to už absolútny strop?
Keď sme vydali prvý bulletin, napísal som v ňom, že naším cieľom je hrať šiestu ligu, po reorganizácii piatu. To by sme museli vykopať už štvrtý postup. Vtedy som si to nevedel ani predstaviť.
Bol to však iba začiatok cesty, ktorá sa v rekordne krátkom čase skončila postupom do najvyššej súťaže, ziskom Slovenského pohára a štartom v Pohári UEFA…
Ak si stanovíte cieľ a utvoríte potrebné zázemie a podmienky, vždy ho dosiahnete. Myšlienka predstavuje strašnú silu. Mám maximalistické ciele, samozrejme, myslím na to, kde sa pohybujem, aká je realita, aký veľký mám mešec. Presne to isté platí aj v biznise. Ak myšlienky, ktoré sa vám v noci snívajú, nedostanete do reality, je to veľká škoda. V mojom prípade z toho žije dnes niekoľko stoviek ľudí a rodín.
Prečo ste investovali toľko do futbalu? Odkiaľ sa vzal vzťah k nemu?
Odmalička ma lákal. Hrával som za Machulince, to bol však celý môj futbalový svet. Keď som začal podnikať a nejakú korunu som zarobil, tak som išiel za tým, čo ma bavilo. Keď som založil vlastný klub, aj som si v ňom trochu zahral.
To ste mali u trénera akiste aj protekciu…
Vždy som mal malú dušičku, aby som sa nedostal do zostavy práve kvôli tomu. Prvým trénerom bol Janko Gálik, žiaľ, už zomrel. Zlatý chlap. Hrali sme úplne najnižšiu súťaž, druhú triedu, na ňu som si ešte trúfal. Dokázal som si reálne spočítať moje možnosti. Hlásil sa vek a keď sme začali stúpať, už som sa na ihrisko netlačil.
Slovenský futbal nemá momentálne najlepšie meno, jeho výkonnosť nie je vysoká. Ako vnímate tento fakt?
Trápi ma realita. Neviem povedať zaručený liek. Nedá sa riešiť určite iba jeden problém. Potrebujeme najmä dve veci. Futbal sa musí stať zábavou. A slovenský futbal potrebuje úspech. Cestu vidím skôr cez reprezentáciu ako klubové tímy.
Máte štadión s umelým osvetlením, s troma ihriskami a jedným umelým trávnikom. Nie je to v tomto regióne príliš veľký luxus, využijete ho?
To je, samozrejme, otázka. Prekročili sme regionálne parametre a mňa to teší. Je to vždy o ľuďoch. Všade je to tak, či ide o malý alebo veľký klub. Za každým stoja ľudia a je na nich, či dajú svojmu úsiliu cveng alebo nie. Dúfam, že to tu raz nezarastie burinou. Je mi ľúto, že niečo podobné nemáme vo veľkom na úrovni Slovenska. Nemôžete mať výborných futbalistov, mužstvá v katastrofálnych, nekultúrnych podmienkach.
Futbal nie je pre vás lacný koníček. Neľutujete už bezmála pol miliardy, ktorú ste do neho vložili?
Nikdy. Nie sú to vyhodené peniaze. Aj keď čisto matematicky a obchodnícky nemôžete čakať, že to čo investujete, sa vám aspoň vráti. Futbal je špecifický, najmä v slovenských podmienkach, nie je iba o biznise. To je tiež život. Nielen chlebom je človek živý, musí mať aj nejakú zábavu. Iná vec: máme osem mládežníckych tímov, 250 deťom prináša táto myšlienka osoh. To nie je zanedbateľné.
Vlani ste z futbalu azda prvý raz profitovali. ViOn hral v Pohári UEFA a bral prémiu…
Z UEFA nám poslali v prepočte asi tri milióny korún. Kúpil som za ne do firmy nový báger. Bolo to symbolické gesto, ktoré ľudia privítali. Peniaze sa vrátili tam, odkiaľ najviac plynú.
Slovenský futbalový zväz zastupujete ako garant výstavby nového národného štadióna, ktorý bude stáť na Tehelnom poli. Ste majiteľom stavebnej firmy. Vedeli by ste postaviť takú stavbu?
Samozrejme, trúfali by sme si na to.
Nechcete sa – vzhľadom na svoje futbalové pôsobenie – o takú lukratívnu zákazku uchádzať?
Nie. Iba o niektoré práce, ako subdodávateľ. Bez protekcie, v súťaži. Keď bude výberové konanie, prihlásime sa.
Čo z futbalu využijete v podnikaní?
Veľa som sa v ňom naučil, človek naráža na problémy i kritické situácie. Ich riešenie ma tiež posúvalo. Je to aj o kvalite života a osobnom raste. Každá firma si robí svoj marketing, svoju reklamu. Aj vďaka futbalu som získaval meno a stúpala prestíž firmy. Ľudia to často nechápali, mysleli si, že vo futbale je všetko zahmlené, profituje sa z neho. Stále ešte môžeme rozdeliť ľudí na tých, ktorí žijú pre futbal a tých, ktorí z neho žijú.
Ani manželka vám niekedy nevyčíta, že veľa míňate na svojho koníčka?
Jasné, že občas máte takú debatu, ale ja som v tomto tvrdohlavý a presvedčený, že robím dobrú vec. A vždy som vyrobil toľko peňazí, aby bolo o rodinu dobre postarané.
Máte ešte nejaký futbalový cieľ?
Rád by som zarobil toľko peňazí, aby sme vykopali titul majstra Slovenska.
