V pondelok popoludní mu na Klinike úrazovej chirurgie nemocnice na Kramároch dávali dokopy zranenú nohu. Osud jeho ďalšej kariéry je v súčasnosti nejasný.
Ako sa momentálne cítite?
Nemám sa čím pochváliť… Som krátko po operácii. Mám potrhané väzy, zlomenú ihlicu, úlomky kostí v členku. Noha ma veľmi bolí, trhá ma v nej, mám na nej veľkú ranu. Spevňovali mi ju kovovou platňou a skrutkami.
Aký pocit prežíva futbalista, ktorý má skvelú formu, bojuje s mužstvom o titul a vážne zranenie ho na dlho vyradí z hry?
Zatiaľ všetko prehlušuje fyzická bolesť. Uvedomujem si, že to, čo sa stalo, už nevrátim, potrebujem teraz čas, aby som sa s tým vyrovnal.
Futbal na najvyššej úrovni hráte 15 rokov. Je to najťažšie zranenie doteraz?
Už som mal potrhané väzy, no takéto vážne zranenie som ešte nemal. Lekári odhadujú, že budem mimo hry štyri až šesť mesiacov.
Keď ste po Dobiášovom zákroku padali na zem, vedeli ste, že je zle?
Bolo mi to okamžite jasné. Počul som, ako mi v nohe niečo ruplo, členok som mal vyvrátený.
Čo vám vtedy prebehlo mysľou?
Len čo sa ma lekár dotkol, cítil som ukrutnú bolesť a bolo jasné, že je to zlomené. Je po sezóne, uvedomil som si, lebo aj keby to bola bežná zlomenina, do konca jarnej časti zostali dva mesiace a to by som sa nedal dokopy.
Máte pocit, že to bol úmyselný faul?
Nijaký futbalista nejde na ihrisko s úmyslom, že vyradí protihráča. O tom som presvedčený. Viem, že ma Dobiáš nechcel zraniť. Faul to však bol a jasne na červenú kartu. Nechcem vyvolávať nijaké ďalšie vášne, iba ma mrzí, že rozhodca vyhlásil, že stál od priestupku štyri metre a neposúdil tento zákrok na vylúčenie. Všetci to videli, aj na tribúne, neskôr to ukázali kamery. Iba on mal iný názor.
Cítite hnev na nitrianskeho futbalistu?
Nie, celá situácia ma bolí, no viem, že vo futbale sa niečo podobné môže prihodiť. Teraz to padlo na mňa. Utešujem sa, že v živote sa stávajú ešte aj horšie veci. Peťo Dobiáš sa mi už ospravedlnil, prijal som to, mám pocit, že ho to úprimne mrzí. Za zákrok mal byť však na ihrisku podľa pravidiel potrestaný.
Pred zopár dňami ste oslávili 32 rokov. Veríte, že sa ešte dostanete po zranení aspoň do takej formy, akú ste mali teraz?
Na to si netrúfam odpovedať. Liečba bude dlhá a uvidíme, aký bude mať priebeh. Určite však návrat prichádza do úvahy až v nasledujúcom ročníku.
Takže neuvažujete o skončení kariéry v špičkovom futbale?
Nie som taký starý, aby som takto uvažoval. Chcem ešte hrať. Vo futbale – aj v špičkovom – sa presadzujú aj starší hráči, ako som ja. Kým sa nestal ten osudný okamih, cítil som sa výborne, roky som si vôbec neuvedomoval.
Udrží sa Trnava aj bez vás v boji o titul?
Dúfam, že áno. Máme v lige dobré vyžrebovanie a tiež reálnu šancu na postup do finále Slovenského pohára. Verím, že európsky pohár nám neunikne. Či aspoň v ňom pomôžem mužstvu, to sa ešte iba uvidí.
Môže získať Spartak aj titul?
O tejto téme som sa nevyjadroval ani vtedy, keď som bol zdravý a na ihrisku. Netrúfam si tipovať, ako skončí súťaž.
Kto je podľa vás najväčší trnavský súper?
Ani po jarnom štarte sa toho veľa nezmenilo. Iba Žilina trochu odpadla. Ružomberok a Artmedia však budú nepríjemní súperi.
Najbližšie hrá vaše mužstvo doma o týždeň – opäť proti Nitre. Budete na štadióne aspoň na tribúne?
To závisí od toho, čo povie zranená noha a lekári. Práve teraz (utorok popoludní – pozn. autora) ma majú previesť z bratislavskej nemocnice domov. A na budúci týždeň – práve v deň, keď hráme pohárovú odvetu – by som sa mal vrátiť na kontrolu. Ak to bude čo len trochu možné, prídem chlapcov povzbudiť.