Priznala, že počas neho uvažovala aj o samovražde. „Vstala som z mŕtvych, je to zázrak," vravela Věra Čáslavská. Vzlety až k nebesiam a pády až na samé dno brala s pokorou. „Každý, keď sa narodí, má napísaný svoj osud a už len obracia stránky života. Musí prejsť všetkým, dobrým i zlým." Osud jej v novom živote dožičil už len sedem rokov. Tento týždeň by oslavovala osemdesiatku.
Keď po dlhých šestnástich rokoch zbadala na konci nekonečného čierneho tunela blikajúce svetlo nádeje a pomaly sa hlásila do života, v našom úprimnom a otvorenom rozhovore približovala, čo prežila. „Svetlá rámp ma už nelákajú. Môj život bol veľmi náročný, jeho krivky strmé. Pulzoval hore-dolu, priniesol mi veľké zvraty, pády z výslnia do tmy. Svoj boj o miesto na slnku som neprehrala. Ale ani nevyhrala," vravela Zlatá Věra.
Čítajte viac Skalický punker si získal New York. S troškou tuku a bez svalov
Starý známy ju v krčme nespoznal
Jej comeback prišiel o niečo neskôr. Potom sme sa stretli viackrát. Aj v Černošiciach, dedinke pri Prahe, kam sa utiahla po tragických udalostiach, ktoré jej obrátili život hore nohami. Práve oslavovala sedemdesiatku, a to už bola zasa vo forme, hýrila aktivitou. Už zasa rátala svoj program na minúty a oberala sa o spánok.
„V Černošiciach som si pripadala ako pani Columbová," smiala sa. „Nasťahovala som sa sem pred pár rokmi. Inkognito. Ani najbližšia suseda o mne nevedela. Všetci síce o mne hovorili, ale nik ma nevidel a nepoznal. Boli to dva roky prázdnin. To už neplatí, ľudia sa dozvedeli, že tu bývam, spoznávajú ma, zastavia sa, prehodia vetu-dve."
Věra Čáslavská
Narodila sa 3. mája 1942, zomrela 30. augusta 2016 v Prahe.
Športová gymnastka štartovala na troch olympiádach: v Ríme 1960, Tokiu 1964 a Mexiku 1968. Vybojovala sedem zlatých, štyri strieborné.
V roku 1968 ju vyhlásili za najlepšiu športovkyňu sveta a za druhú najpopulárnejšiu ženu planéty (po Jacqueline Kennedyovej).
Na MS a ME získala dovedna 20 medailí (14 – 4 – 2). Štyri razy ju vyhlásili za najlepšiu športovkyňu roka v ČSSR.
Po OH 1968 sa v Mexiku vydala za strieborného atléta Josefa Odložila, rozviedli sa v roku 1987. V lete 1968 podpísala manifest Dvetisíc slov, ktorý nikdy neodvolala, hoci ju na to komunistický režim viackrát vyzval.
Po roku 1989 vyše dvoch rokov pracovala ako poradkyňa prezidenta Václava Havla.
V roku 1993 zahynul jej exmanžel po potýčke s ich synom Martinom na dedinskej zábave. Odsúdili ho na štyri roky väzenia, ale prezident mu udelil milosť.
Šestnásť rokov sa liečila z depresií, utiahla sa do ústrania až do roku 2009.
Bola členka Medzinárodného olympijského výboru, šéfka Československého i Českého olympijského výboru. Udelili jej viaceré športové i štátne vyznamenania.
V Černošiciach kedysi žila jej babička a v posledných rokoch života aj rodičia. Malá Věra tu pravidelne trávila prázdniny. „Spomínam si na Veľkú noc, keď som bola už skoro v puberte. Prišiel ma vyšibať mladík od susedov. Trošku mal síce predo mnou rešpekt, ale pri tejto príležitosti si trúfal. Keď ma už zopárkrát udrel, otec vyšiel z domu a zakričal, aby to nechal a radšej si zmeral so mnou sily. Bili sme sa, ťahal za kratší koniec. Keď som sa do Černošíc vrátila, zastavila som sa v krčme. Sedel oproti mne, ale nespoznal ma. Nechala som ho v tom," vytiahla úsmevnú príhodu.
Podpis pod Dvetisíc slov
V jej dramatickom príbehu zohrali význam dva dátumy. Skoro také dôležité ako deň, keď sa narodila a keď opúšťala tento svet. Prvý raz sa jej život lámal pamätného 21. augusta 1968. Z večera na ráno sa zo zbožňovanej gymnastky stal symbol boja proti okupácii.
Foto: Divíšek Martin / VLTAVA-LABE-PRESS, a.s. / Profimedia
O politiku sa nikdy príliš nezaujímala a ani ju nelákala. V júni 1968 spisovateľ Ludvík Vaculík uverejnil manifest Dvetisíc slov, ktorý podporoval politické a spoločenské zmeny, ktoré sa diali v ČSSR. „Do telocvične prišiel za mnou profesor Král. Prečítala som si text a podpísala sa. Bola som medzi prvými." Po úspešnej olympiáde v Ríme 1960 a najmä v Tokiu 1964 váhala, či sa pred hrami v Mexiku 1968 pustiť do tvrdého tréningu. V čase, keď ČSSR obsadili spojenecké tanky, sa jej tím pripravoval na sústredení v Šumperku.
„V rozhlase som zachytila, aby najmä signatári Dvetisíc slov zmenili adresu, alebo sa načas skryli. Nik nevedel, ako sa situácia vyvinie. Keby nebolo okupácie, možno by som už nenašla motiváciu a nezískala ďalšie štyri zlaté medaily. Ale odrazu som opäť túžila po víťazstvách. Musela som vyhrať. Vnímala som obrovskú podporu celého národa a cítila som zodpovednosť ako nikdy."
Tichý protest kráľovnej
V tréningu improvizovala. Zašila sa v jeseníckych lesoch, na chalupe vo Vřesovej studánke. Na lesnej cestičke zlepšovala dynamiku rozbehu. Zvalené kmene stromov boli kladinou a vetvy stromov bradlami. Gymnastické súťaže v Auditorio Nacional sa skončili jej nevídaným triumfom. Štyri razy preberala na stupni víťazov zlatú medailu – za viacboj, bradlá, preskok a prostné.
Čítajte viac Už je to presne 28 rokov. Deň, keď zomrel na okruhu Senna
Jej najväčšou súperkou bola Nataša Kučinská. Mexičania si obľúbili obe skvelé gymnastky. „Keď na pódium vyšla Ruska, skandovali Nataša, Nataša, rarara. Keď ja, znelo halou Vera, Vera, rarara. Cítila som sa ako na koride." Chcela dať svetu najavo, že bojuje za Československo proti sovietskej invázii. Vedela, že na stupni víťazov si nemôže dovoliť nijaké politické protesty, to Olympijská charta striktne zakazuje. Urobila gesto, ktoré vstúpilo do histórie športu. Silent protest. Tichý protest. V prostných sa delila o prvé miesto s Larisou Petrikovovou. Obe stáli na najvyššom stupienku. Keď hrali československú hymnu, zdvihla hlavu a pozerala hore, keď spustili sovietsku, odvrátila hlavu od sovietskej vlajky.
Aj Japonci vyvaľovali oči
Doma sa ocitla pod obrovským tlakom. Normalizátori chceli od nej „maličkosť": aby odvolala podpis pod manifestom Dvetisíc slov. Aby vyhlásila, že sa jednoducho zmýlila. Posielali za ňou známych i kamarátov, aby ju presvedčili, nekomplikovala si život. Nepodľahla a neurobila, čo viacerí iní. Podpis nikdy neodvolala.
„Často som neskôr tlmočil na jej stretnutiach s japonskými novinármi, najčastejšie sa jej pýtali, prečo to neurobila. Bola som presvedčená, že to bolo správne, nemala som dôvod nič odvolávať, odvetila vždy rovnako. Japonci vyvaľovali oči a s úctou prikyvovali. Obdivovali jej výnimočné športové, ale aj morálne a ľudské kvality, obrovskú charizmu. Volali ju Bera san, pani Bera. Oni nerozlišujú b a v," približoval japonológ a jej priateľ Martin Vačkář.
Foto: AFP / AFP / Profimedia
Situácia sa zdramatizovala, keď dostala lukratívnu ponuku z Hollywoodu. Plánovali sfilmovať jej príbeh v japonsko-americkej koprodukcii. Na projekte malo profitovať aj Československo. Čistý zisk – milión dolárov. Dostala súhlas, mohla odcestovať, ale podmienka zostala rovnaká – verejne odvolať Dvetisíc slov. Zbytočná námaha… Odveta bola tvrdá. Dlho si nevedela nájsť nijakú prácu. Potom upratovala kancelárie, a keď sa po čase dostala do telocvične a trénovala deti, zostávala v anonymite.
Svadba snov v katedrále Zócalo
Na konci sedemdesiatych rokov sa kuriózne na dva roky vrátila do Mexika. Aj s manželom, dcérou Radkou, so synom Martinom. „Vymenili ma za uhlie na pokyn zo Sovietskeho zväzu. Mexiko sa vtedy dohodlo s Brežnevom, že ho bude dodávať na Kubu, ale jednou z podmienok bolo, aby ma pustili do krajiny. Žiadal to priamo mexický prezident José López Portillo. To zabralo."
A s úsmevom neskôr tvrdila, že uhlie tak neodvolateľne zasiahlo do jej života. Kedysi doma v Karlíne nosila uhlie z pivnice na štvrté poschodie a tak si budovala kondíciu. A keď sa v Jeseníkoch chystala na olympijské súťaže, lopatou hádzala – uhlie… „Musela som si udržať mozole na dlaniach. Keby som si ich strhla, bol by to koniec nádejam na bradlách."
Dva roky pomáhala v programe Deporte para todos, hnutia športu pre všetkých. Prihlásilo sa množstvo detí, ich mamy žiarili spokojnosťou, že ich viedla La maestra Vera. „Každý mesiac mi upiekli veľkú tortu. Vraj k mojim compleaňos, narodeninám. Práca ma bavila, bola som šťastná." V Mexiku dosiahla najväčšie triumfy a zažila i veľký deň v osobnom živote. Hneď po skončení olympijských súťaží sa v katedrále Zócalo konala „svadba snov". Najväčšia hviezda hier si brala strieborného medailistu v behu na 1¤500 metrov Josefa Odložila. Do jednej z najväčších katedrál na svete sa natlačilo množstvo zvedavcov. Vonku čakali davy. Podľa odhadov ich prišlo až stotisíc.
Tragédia na zábave v Domašove
Veľkú slávu vystriedali všedné dni. Nebolo to šťastné manželstvo. So škrípaním zubov vydržalo devätnásť rokov. V roku 1987 ich rozviedli. Ale to najťažšie ju ešte len čakalo. Po roku 1989 ju rehabilitovali, vrátili jej zaslúžené pocty. Stala sa poradkyňou prezidenta Václava Havla v sociálnych veciach, zdravotníctve, školstve a telovýchove. Vrhla sa do práce, ako bývalo vždy jej zvykom. Vybavovala stovky listov a žiadostí. Zvolili ju do MOV i na čelo Československého a neskôr Českého olympijského výboru.
Čítajte viac Je jedným z mála. Ruský olympijský víťaz sa otočil Putinovi chrbtom
A potom prišla osudná noc zo 6. na 7. augusta 1993. Porazila ju rodinná tragédia. Na dedinskej zábave v Domašove udrel syn Martin svojho otca. Po potýčke exmanžel, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, spadol, udrel sa, upadol do kómy a po dvoch operáciách po mesiaci zomrel. S druhou manželkou Evou mal dve malé deti.
Začal sa nekonečný maratón súdov a nakoniec rozsudok – Martin schytal štyri roky natvrdo. Prezident Havel mu udelil milosť. Ale matka o ňu nepožiadala. Urobil to spolok Šalamoun, ktorý sa angažoval v prípadoch, keď je podozrenie na chybné rozhodnutie súdu. „Nechcela som, aby mal niekto pocit, že zneužívam svoje postavenie, že robím synovi protekciu. Bola to nešťastná náhoda. Spustila sa nenávistná kampaň, ktorú viedla exmanželova rodina, objavili sa vykonštruované verzie."
Na zlato sadal prach
Bol to pre ňu koniec sveta. Skončila v psychiatrickej liečebni, neskôr trávila čas v dome s opatrovateľskou službou a v domácom väzení. Uzavrela sa do šestnásťročného vnútorného azylu. Na verejnosti sa mihla raz, na pohrebe Emila Zátopka v roku 2000. „Veľa rokov som nerobila absolútne nič. Pozerala som sa do stropu. Prežívala som také ťažké depresie, že mi bolo všetko jedno. Bola som pasívna, s nikým som nechcela hovoriť a ani nikoho vidieť. Sama sa čudujem, ako som to všetko vydržala. Bolo to strašné. Utieklo mi množstvo dní, mesiacov a rokov života," spomínala na najčernejšie obdobie svojho života.
Čítajte viac Prezidentka prijala medailistov z Pekingu. Máte môj obdiv, povedala Vlhovej a spol.
Trvalo večnosť, kým sa vrátila do plnohodnotného života. Na otázku, kde nastal zlom, nevedela nikdy odpovedať. „Som len rada, že som sa z toho vyhrabala. Ale nechcite, aby som povedala nejaký konkrétny moment, kde prišiel obrat. Pokladám to za zázrak." Trofeje a medaily mala uložené v škatuliach na povale v Černošiciach. Roky na ne sadal prach. Ani zlaté olympijské medaily nikdy neleštila. Koľko trofejí v jedinečnej kariére získala? Pokúsil sa to spočítať otec i novinári. Zistili, že zo všetkých súťaží ich bolo 140. Jana Wericha inšpirovala k jeho známemu výroku. „Počúvajte, Čáslavská, vy sa mi páčite. A viete prečo? Lebo vy tie vaše metály nepočítate, ani neviete, koľko ich máte…"
Svetská sláva, poľná tráva. Stokrát sa o tom presvedčila. „Raz ste hore, raz dole. Každý má svoje problémy i trápenia. To všetko prežíva veľa z nás. Taký je život. Prináša radosť i smútok. Narobila som množstvo chýb, ale nedá sa to vrátiť. Nik nemôže tvrdiť, že je sám strojcom svojho osudu." Věra Čáslavská utiekla hrobárovi z lopaty, prehrala až poslednú bitku. Do posledného dychu bojovala, ale ničila ju ťažká choroba. Ikona československého i svetového športu podľahla rakovine pankreasu. Mala 74 rokov.