Futbalu bol okrem iného vďačný za to, že mu umožnil precestovať celý svet. Všade, kam sa s ním dostal, hľadal brata. Legendárny futbalista Anton Urban, ktorý odišiel do futbalového neba pred necelými troma rokmi, by sa 17. januára dožil 90 rokov.
Do histórie československého futbalu sa zapísal ako strieborný kapitán mužstva, ktoré si zahralo vo finále olympijského turnaja 1964 v Tokiu.
Narodil sa v Kysaku, ale od siedmich rokov vyrastal v Bratislave. A svoj život spojil najmä s Tehelným poľom a Slovanom, kde sa vypracoval na československého reprezentanta.
Bývali v Ľudovej štvrti, kde denne hrával s kamarátmi futbal. Tam ich objavil tajomník ŠK Jozef Múdry. Spýtal sa, či by nechceli trénovať a hrávať na Tehelnom poli. Na druhý deň sa všetci do nohy hlásili na štadióne.
Pre neho to bol osudový okamih, ktorý ovplyvnil celý jeho život. Odrazu sa ocitol v krásnom prostredí, ktoré ho očarilo. Štadión ešte stále voňal novotou a pripadal si ako vo sne. Bolo krátko po druhej svetovej vojne, písal sa rok 1947, mal trinásť a jeho prvým trénerom sa stal Karol Bučko.
"Bol to pre mňa taký silný zážitok, že si stále pamätám našu prvú zostavu,“ vravel ešte aj krátko pred smrťou a sypal ako z rukáva mená: Moze – Buček, Slezák, Zapletal, Berta, Urban, Jančovič, Lukačovič, Čecho, Cisár, Guryča.
Takmer celú kariéru prežil v belasom drese. Dovedna 21 rokov, s výnimkou dvoch, keď vojenčil v Krídlach vlasti Olomouc a v Červenej hviezde Bratislava. Keď sa rozlúčil s aktívnym futbalom, zostal v Slovane a pôsobil v ňom ako tréner a neskôr aj ako popredný funkcionár.
„Tehelné pole mi dalo všetko, čo som si mohol želať. Tu som sa futbalovo i ľudsky narodil, vyrástol som,“ tvrdil Urban.
Olympijské nadšenie v Tokiu
Keď sa vrátil z vojenčiny, hneď sa stal na mnoho sezón pevnou súčasťou slovanistickej obrany. V prvom mužstve začínal v roku 1953. S úctou vykal vtedajším oporám Reimanovi, Tegelhofovi, Pažickému, Vičanovi.
Foto: ARCHÍV AUTORA
Mužstvo viedol trénerský mág Jim Šťastný, ktorý každému dával po príchode nejakú prezývku. „Budeš Fóni,“ vyhlásil a odvtedy ho tak oslovovali všetci spoluhráči i kamaráti. Prečo Fóni? Šťastnému pripomínal talianskeho obrancu z tridsiatych rokov, ktorý mal rovnaké meno.
Najviac sezón odohral po boku Schrojfa, Popluhára či Vengloša. Cítil sa vždy poctený, že mohol s takými velikánmi nastupovať v jednom tíme a neskôr sa stať aj jeho kapitánom. Sám sa nikdy nepovažoval za hviezdu, ale za futbalového robotníka.
"Odrobil som svedomito všetko, čo sa odo mňa čakalo. Bol som poctivým futbalovým služobníkom. Pre nás bolo dôležité, že hľadisko bývalo takmer stále vypredané,“ pripomínal často.
Vrcholom pre neho zostala účasť na olympijských hrách 1964 v Tokiu. Do tímu si ho vybral známy tréner Rudolf Vytlačil, ktorý dva roky predtým priviedol Československo aj do finále majstrovstiev sveta v Čile. A vymenoval ho za kapitána.
"Olympijský štart ma výrazne ovplyvnil. Zažil som nádhernú atmosféru medzi osemtisíc športovcami z celého sveta. To bola moja čerešnička na torte,“ nadchýnal sa.
V kádri boli až ôsmi Slováci, vo finále nastúpili piati. „Nie vždy mali slovenskí futbalisti taký výrazný podiel v československých farbách. Boli sme výborná partia, všetko perfektní ľudia, nik sa nepovyšoval nad ostatných. To bol základ našich úspechov.“
Tisícka za olympijské oblečenie
Cesta do finále nebola jednoduchá, ale československí futbalisti na nej zdolali všetkých súperov. S tým nik nerátal. Nepatrili medzi favoritov turnaja a hrou i výsledkami sa zaradili k príjemným prekvapeniam. V skupine si poradili aj s Brazíliou a vo štvrťfinále vyradili domácich Japoncov.
Najťažší zápas čakal Vytlačilovo mužstvo v semifinále proti NDR. Súper mal v turnaji svoje najsilnejšie mužstvo a bol to úplne otvorený zápas so šťastnejším koncom pre Československo.
Foto: ARCHÍV AUTORA
Finále s Maďarskom sa nezačalo ideálne. „Nastúpili sme na náš životný zápas a Pepík Vojta si v úvode strelil vlastný gól. Potom pridal Bene druhý a my sme stihli Jankom Brunovským už iba znížiť. Postup do finále sme však vnímali ako ohromný úspech a neboli sme po zápase nešťastní.
Čas potvrdil, aké náročné bolo prebojovať sa na veľké podujatie a tam byť úspešní,“ hodnotil a s úsmevom dodával, že kapitáni medailistov sa menami podobali: Orban (Maďarsko), Urban (ČSSR), Urbanczik (NDR).
Aj dohra olympijského turnaja dnes vyvoláva úsmev. Dostal dva listy z Prahy.
V prvom ho informovali, že za vzornú reprezentáciu ho zapísali do čestnej knihy ÚV ČSSM (Ústredný výbor Čs. zväzu mládeže). V druhom mu poďakovali za reprezentáciu a v obálke si našiel aj poštovú zloženku na tisíc korún.
"V liste stálo, že ak si chcem nechať olympijské oblečenie, mám zaplatiť túto sumu. Ak nie, mám všetko vrátiť. Vybral som sa na poštu a peniaze poslal.“
Nikdy to nevnímal ako nedocenenie veľkého úspechu. "Bola iná doba. Peniaze v tom okamihu nehrali úlohu. Pre mňa malo najväčšiu cenu, čo sme dosiahli. To sa nedalo ničím zaplatiť, futbal mi dal oveľa viac, ako som od neho čakal.“
S futbalom prekonával tragédie
Na všetky okamihy futbalového života spomínal vždy v dobrom. Farbisto vykresľoval, čo v ňom zažil, potvrdzoval úprimný vzťah k farbám svojho klubu a jeho tradíciám, vyzdvihoval nevšedné umenie veľkých hráčov, s ktorými sa v kariére stretol. Bol príjemný spoločník a optimista. Nikdy sa nesťažoval a nevyťahoval svoje trápenia.
Život mu pritom postavil do cesty viacero prekážok, s ktorými sa statočne vyrovnával. Keď mal sedem, zomrel mu otec a mama sama vychovávala šesť detí. Smrť mu vzala manželku, keď ich synovia mali štrnásť a dvanásť rokov. Starší Anton tragicky zahynul ako dvadsaťročný.
„Keby som nebol hrával a trénoval, keby som sa nestretával s výnimočnými ľuďmi, neviem, ako by som zvládal všetky tieto údery. S futbalom som prišiel vždy na iné, pozitívne myšlienky,“ priznával.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Rád spoznával nové krajiny i ľudí. Futbalové cesty ho priviedli do všetkých kútov sveta. Bolo to jedno z privilégií špičkových športovcov v období, keď sa bežní ľudia dostávali za hranice s veľkými ťažkosťami. Na každú cestu sa tešil a hlavnú motiváciu skrýval v kútiku srdca.
Nemal ešte trinásť, keď sa starší brat vybral skúšať šťastie do ďalekej cudziny. Bolo to v roku 1947 a za jeho odchodom neboli politické či existenčné dôvody. Iba túžba osemnásťročného mladíka po dobrodružstve a skúsenostiach poznávaním nového.
A tiež možno pokus zažiť aj lepší život, než na aký bol zvyknutý z domácich chudobných pomerov po druhej svetovej vojne.
Stopa sa stratila v Austrálii
Anton o ňom už nikdy nepočul, kontakty sa pretrhli, akoby sa prepadol pod zem. S pribúdajúcimi rokmi však narastala jeho túžba. Chcel ešte raz stretnúť brata, dozvedieť sa o ňom aspoň nejakú správičku, čo robí, ako žije.
Precestoval Európu krížom-krážom, bol viackrát v Afrike, navštívil Južnú Ameriku, Japonsko. Veril, že niekde narazí na bratovu stopu.
V nijakom dotazníku nemohla v tom čase chýbať otázka: Máte príbuzných v zahraničí?
"Poctivo som na ňu odpovedal. Netajil som sa tým. Nemal som špeciálny problém, hoci v tom čase bol rodinný príslušník v zahraničí v kádrových materiáloch čierny bod.
Ale vždy, keď som sa balil na nejakú cestu, myslel som na brata a v kútiku duše som dúfal, že ho ešte niekedy uvidím,“ zdôveril sa v jednom z našich rozhovorov.
Anton vedel, že krátko po tom, ako brat opustil Československo, mama dostala od neho list. Bola to jediná správa, ktorú mala. Skryla ho hlboko v skrini, aby sa niektoré z detí k nemu nedostalo.
Foto: ČTK / Bican Emil
V pamätnom olympijskom roku 1964 podnikli futbalisti dve veľké cesty. Okrem Japonska ho čakal na sklonku roka prvý i posledný raz niekoľkotýždňový pobyt v Austrálii s výpravou bratislavského Slovana.
Ledva zakryl vzrušenie. Vedel, že bratova stopa sa stratila práve na opačnom konci zemegule.
Slovanisti boli jedni z prvých slovenských športovcov, ktorí sa vybrali k protinožcom. Ich príchod vyvolal u krajanov veľké nadšenie a pripravili im krásne uvítanie. Veľa z nich si vybralo dovolenky a sprevádzali ich takmer všade, chodili na zápasy, navštevovali ich v hoteloch.
Šok v uliciach Wellingtonu
Už po prílete ho ktosi chytil za rameno a pýtal sa, odkiaľ pochádza. „Teraz žijem v Bratislave, ale narodil som sa v Kysaku,“ odpovedal a bežal po svoju batožinu.
Netušil, čo sa odohralo za jeho chrbtom. To sa dozvedel o päť dní neskôr. V izbe zazvonil telefón a ohlásil sa neznámy z letiska.
"Prichádzam priamo z nemocnice. Postihla ma srdcová slabosť, odpadol som. Prvý raz, čo som odišiel z vlasti, som sa stretol s niekým, kto pochádza z Kysaku – ako ja. Netušil som, že ma to takto zoberie,“ vysvetľoval mu muž.
S krajanmi trávili veľa času. Debatovali o všeličom, o tom, ako sa im žije, aké majú podmienky v práci. „Neprešiel deň, aby som nezvrtol reč na brata. Vyzvedal som, či niekto o ňom niečo nevie. Všetko zbytočné, ani zmienka. Už som strácal nádej.“
A potom zažil šok. Mužstvo si odskočilo na zápas na Nový Zéland. Prechádzal sa ulicami Wellingtonu a odrazu mu vstúpil do cesty chlapík. „Nie ste náhodou pán Urban?“ ohromil ho otázkou.
„Predstavte si to. Niekde na konci sveta ma spoznal niekto, koho som nikdy nevidel.“ Nechápavo civel na muža, ale vysvetlenie prišlo vzápätí. „Veľmi sa ponášate na brata, poznal som ho.“
Foto: ČTK /
Náhoda ako hrom. Od vzrušenia divže nevyskočil z kože. Zasypal ho otázkami. Ale už sa nič nedozvedel. Neznámy sa s bratom stretol pred pár rokmi a vôbec netušil, kde práve je a čo robí.
Opäť sa vracal do Bratislavy sklamaný. O šesť rokov prišlo zo slovenského veľvyslanectva v Austrálii stručné oznámenie. Informovali v ňom, že brat zomrel.
„Bol to jeden z najsmutnejších dní v mojom živote,“ uzavrel nevšedné rozprávanie Anton Urban.
Čítajte viac Ondruš stratil kamaráta. Beckenbauer mal Zlatú loptu, chcel aj zlato