Život letí akosi prirýchlo, kariéra Kariny Cílekovej-Habšudovej sa dávno skončila a slovenská tenisová legenda dnes oslavuje 50. narodeniny. „Bude to deň bez veľkého plánu. Všetko sa dnes točí okolo mojich detí,“ vraví sympatická rodáčka z Bojníc.
Priznajte, kedy ste naposledy udreli do tenisovej loptičky?
Asi pred týždňom, keď ma moja najstaršia dcéra Laura požiadala, aby som s ňou vycestovala na turnaj do Stuttgartu. Keď nemá s kým hrať, tak som záskok.
Dokáže tenis ešte vo vás vzbudiť emócie?
Žeby som zatínala päste po dobrom údere alebo nebodaj sa hnevala, keď mi niečo nevyjde, tak to už naozaj nie. (smiech) Keď vám však hrá na kurte dieťa, je to – samozrejme – iné. Alebo ak sledujem v televízii dobrý zápas, tiež sa viem nadchnúť.
Naposledy v mužskom wimbledonskom finále, keď Alcaraz zdolal Djokoviča. Malo to náboj generácií. Potešil ma aj výsledok (Alcaraz vyhral 3:2 na sety, pozn. red.). Niežeby som mala niečo proti Novakovi, ale uvítam, keď sa už k slovu dostane nová generácia hráčov.
Zopár rokov po kariére ste povedali, že z tenisového kolotoča vám nechýba nič. Nezmenilo sa časom na tom niečo?
Platí to aj naďalej. Do poslednej bodky.
Bola to drina?
To cestovanie bolo doslova úmorné. Zo všetkého najhoršie. Tenis ako taký bol veľká drina, ale veľmi ma bavil. A je to tak dodnes. Sledovať, analyzovať, behať po dvorci už príliš nemusím. Svoje som si odohrala, radšej lyžujem alebo sa venujem iným športom.
Foto: SITA, Peter Hudec
Ale neľutujete, však?
Vôbec nič. Bolo to úžasné obdobie. Tenis je svojím spôsobom akýsi šach, nie je to jednostranný šport. Po zápase nenasleduje žiadne subjektívne hodnotenie, výsledok je vo vašich rukách. Pochopiteľne, dnes máme „jastrabie oko“, kedysi boli výmeny, po ktorých som sa cítila ukrivdená, ale z dlhodobého hľadiska to nikomu dramaticky nezmenilo kariéru.
Je pravda, že v detstve ste chceli byť zubárkou?
Áno. Vždy ma neskutočne fascinovala medicína, navyše, bola som aj zručná, pasovalo mi to dokopy. Musela som si však vybrať.
Čiže zo zubárskeho kresla rešpekt nemáte…
Nie. Mám takého úžasného doktora, ktorý vo mne rešpekt zatiaľ nevybudoval. (úsmev)
Keby sa malá Karina s dnešnými vedomosťami rozhodovala, či tenis alebo povolanie zubárky, čo by si vybrala?
Určite by vyhral tenis. Lebo neľutujem ani minútu toho, čo som prežila. Jediná vec, nad ktorou spätne uvažujem, je, že mi mohol niekto pomôcť, keď som bola desiata na svete. Mama Martiny Hingisovej sa ma svojho času začudovane pýtala:
„Karin, ty ešte nie si v desiatke? Veď ty tam jasne patríš. Herným poňatím či úrovňou tenisu.“ Vzápätí som sa tam aj dostala, no nemala som nikoho okolo seba, kto by ma posunul a presvedčil, aby som uverila, že môžem ísť ešte vyššie.
Prečo sa nikto nenašiel?
Bola som prvá Slovenka, ktorá sa dostala do desiatky. Všetci naokolo – napokon aj ja – sme mali pocit, že je to úžasný úspech. Zdalo sa, že to nikto nečakal. V tom čase sme to vnímali tak, že sme z malého Slovenska, a keď sme vyhrali Hopmanov pohár, vraveli sme si – wau. Dnes viem tenis analyzovať a vidím, že s mojím poňatím hry som mohla byť aj vyššie ako desiata.
Foto: AVON
Ako ste sa vlastne dostali k tenisu?
Päť rokov som sa venovala modernej gymnastike, ako desaťročná som bola v lete na prázdninách u starých rodičov v Prievidzi. Mama kedysi hrávala 2. ligu, čo bola v tej dobe rekreačná súťaž. V klube však mala veľa kamarátov. V jeden deň tam bol brat Miloša Mečířa, Láďo. Nemal s kým hrať a tak ma vzal na kurt.
Keď ma videli, mame vraveli, že „tvojej malej to ide nejako veľmi dobre“. Nabádali ju, aby ma dala do klubu. Keď sme sa vrátili do Bratislavy, nikto ma nechcel, zdala som sa im na jednej strane šikovná, ale zároveň príliš stará na to, aby som začínala.
Vraj som päť rokov pozadu. Nevedela som podávať, ani ďalšie údery z tenisovej abecedy. Ujal sa ma až Miro Beleš z Matadorky. Videl vo mne potenciál.
A raketovo ste sa zlepšovali…
Doslova míľovými krokmi. O štyri roky som bola juniorská majsterka Slovenska, potom majsterka sveta, víťazka juniorskej edície US Open. Jednoducho to šlo. V sedemnástich som bola prvá juniorka sveta vo dvojhre i v štvorhre. Ako osemnásťročná už v prvej päťdesiatke WTA.
Boli to veľké výsledky. Mali ste aj veľké sny?
Vždy som zostávala nohami pevne na zemi. Nikdy som necestovala na turnaj s tým, že budem hrať vo finále. Kolo po kole. Keď som bola jedenásta na svete, chcela som byť desiata a nie hneď prvá. Dávala som si reálne ciele a postupovala od výzvy k výzve.
Často spomínate na svoju kariéru?
Primerane. Sú zážitky, ktoré čas nezmaže a je príjemné si na ne spomenúť. Dostavia sa občas aj situácie, keď zalovím v pamäti, ale rozhodne tým dnes nežijem.
Čo si najviac vážite?
To, že som bola prvá juniorka sveta a talent potvrdila aj medzi ženami, keďže som sa prebojovala do desiatky.
Foto: TASR, Jakub Kotian
A triumfy nad Hingisovou, Martínezovou a Sánchezovou?
To súviselo s postupom v rebríčku. Ak som sa chcela posúvať, musela som ich zdolávať. Samozrejme, boli to veľké víťazstvá, vážila som si ich.
Dnes veľké hviezdy – s výnimkou Swiatekovej – akoby v tenise chýbali…
Je to iná generácia. Za mojej éry boli hráčky omnoho všestrannejšie. Prekvapenia, akých sme svedkami dnes, neboli na programe dňa. Vtedy tenisoví fanúšikovia dokázali vymenovať aspoň desať hráčok, dnes to podľa mňa nevedia. V elitnej desiatke je obrovská fluktuácia.
Znamená to, že aj grandslamové tituly sa získavajú ľahšie?
To by som nepovedala. Je to viac o momentálnej forme a pohode. To, čo sa pred pár rokmi podarilo na US Open Emme Raducanuovej, je – zdá sa – zhoda okolností. Spravila nenormálne dobrý výsledok, mladé hráčky videli, že všetko je možné, toto by sa však za mojich čias nikdy neudialo.
Dnes sa dookola rieši otázka o najlepšom mužskom hráčovi histórie. Ktorá žena bola pre vás najhviezdnejšou?
Tento rébus sa nedá rozlúsknuť. Ja som vzhliadala k Martine Navrátilovej či ku Chris Evertovej. Každá legenda však priniesla do tenisu niečo navyše. Na každom som si vedela niečo nájsť. Samozrejme, Serena Williamsová výsledkovo vyčnieva, ale každá generácia má svoju hviezdu. Steffi Grafová má 22 grandslamových trofejí, ale mala by ich, nebyť útoku na Moniku Selešovú? Všetky boli zaujímavé.
A keby ste mali vybrať jednu?
To sa nedá. Veď Margaret Courtovú som ani nevidela hrať. Na stene v izbe mi visel jedine plagát Ingemara Stenmarka. (smiech) Som z lyžiarskej rodiny, ako deti sme sledovali predovšetkým lyžovanie na ORF.
Nikdy ste neuvažovali, že po kariére zostanete v zahraničí?
Nie, svoje som si odcestovala. Chvíľu som aj inde bývala, ale pocit, že by som tam chcela zostať, som nemala.
Foto: Profimedia
Život v západných veľkomestách vám neučaroval?
Vždy sa tam dá na chvíľu vycestovať, v mojom prípade však určite nie natrvalo.
Čiže Slovensko je dobré miesto na pokojný život po kariére…
Pre mňa určite. Aj keď v rodnom liste mám napísané Bojnice, vyrástla som a páči sa mi v Bratislave.
Krajina sa blíži k parlamentným voľbám – ak by ste mohli vypichnúť jednu, dve veci, ktoré vás škrú a očakávate, že by sa mali rýchlo zmeniť, čo by to bolo?
Viete čo, toto nie je téma, ktorú by som chcela rozoberať. Som bývalá športovkyňa, politika a šport k sebe podľa mňa nepatria.
Narážame na to, že v parlamente sme mali teraz niekoľko tenistov. Vás nikdy nelákali?
Ale áno, skúšali to, ale ja som sa na to nikdy nedala. Ponuku do tejto sféry som odmietla.
Za 50 rokov ste toho stihli neuveriteľne veľa. Aké plány máte teraz?
Rodina zostáva na prvom mieste. Mám tri deti, najmladší syn bude mať deväť rokov, takto sme si to staranie o deti poriadne natiahli. Môj život sa točí okolo nich a bežných vecí, ktoré sú s tým spojené.
Čo vám dnes robí najväčšiu radosť?
Úplne bežné veci, ktoré prináša život. Často aj banality. Stačí, keď sme všetci spolu doma.
A ako by mal vyzerať váš narodeninový deň?
Bez veľkého plánu. Moje dni sú akosi nalinajkované tak, aby každé z detí malo nejaký program. Nikdy som svoje narodeninové dni dramaticky neprežívala, je to len nejaké číslo, ktoré pri mne svieti.
Čítajte viac Nepustili ste ma sem, tak ja vám ukážem. Djokovič má teraz obrovskú motiváciu, vraví československá legenda
Päťdesiatka je však predsa len výnimočná…
Som predovšetkým rada, že zdravie mi dovoľuje robiť veci, ktoré ma bavia.
Torta v tvare tenisovej rakety by mohla byť?
Mohla, ale nie je to cieľ. Svojho času som na tridsiatku dostala sklenenú raketu z Lednických Rovní, bolo to milé, ale tenisu už v našej rodine bolo dosť. Na týchto veciach mi už akosi nezáleží.