Za prvé: v úvode šampionátu sme videli priemerné zápasy, čo mohlo povzbudiť súpera, keďže patrí k slabším tímom na turnaji a mohol získať presvedčenie, že uspeje proti Slovákom.
Za druhé: znepokojenie mohlo priniesť sledovanie prvého duelu našej skupiny medzi Talianskom a Paraguajom. Mal vysokú úroveň z pohľadu nasadenia, agresivity a ponúkol veľké množstvo osobných súbojov, čo môže narobiť Slovákom veľké problémy pri vzájomných stretnutiach a na ceste za postupom zo skupiny.
Novozélanďania boli počas celého zápasu minimálne nebezpeční, ale Slováci to nevedeli využiť – aj preto, lebo nedokázali dostať pod kontrolu vlastnú nervozitu. Tá napríklad ovplyvnila presnosť prihrávok počas celého prvého polčasu. Beztak boli Slováci mierne lepším tímom. Chýbala však efektivita pri dvoch stopercentných šanciach Šestáka a Vitteka. Pendlovaním mladého Weissa na ľavej a pravej strane sa tréner snažil o prekvapenie pri vedení útoku. Málo výrazný Jendrišek smerom dopredu nevyužíval svoju silnú stránku – rýchlosť.
Ani gól Vitteka nezmenil opatrný prejav slovenského mužstva – to začalo brániť výsledok. Pasivita počas celého druhého polčasu nás v závere stála tri body po nedôraznom atakovaní Hamšíka pred pokutovým územím a Ďuricovom nedôraze pri koncovke súpera. Z tohto pohľadu vyzneli všetky rozhodnutia v zápase ako neúspešné.
Musíme si však uvedomiť, že úžasné je už len to, že taký malý národ postúpil na futbalové majstrovstvá sveta. A my sme mohli sledovať, ako sa prepisovala história slovenského futbalu.