Veľký futbal ste vymenili za vidiecke pomery na východe Slovenska. Už ste si zvykli?
Nebol to problém. Samozrejme, v Michalovciach sa stále učia, ale firma pána Šoltinského robí futbal už niekoľko rokov a je to stále lepšie. Verím, že za dva roky sa nám podarí vybudovať mužstvo, ktoré postúpi do najvyššej súťaže.
Vždy ste si potrpeli na luxus, nosili ste značkové veci, dokonca ste sa objavili na móle ako manekýn. To všetko je už minulosť?
Už to pre mňa nemá význam, hoci stále si vždy kúpim radšej kvalitnú a značkovú vec. Kedysi som mal asi sto oblekov, na každý zápas v Petrohrade som vytiahol nový… Niečo som nechal v Rusku alebo rozdal. Saká, nohavice, obleky, kabáty, tričká od Versaceho, Huga Bossa… Čosi mi ešte zostalo v našich bytoch v Liberci. V nich už nebývame. Kúpili sme rozpadnutý statok v Krásnom Lese neďaleko Frýdlantu, pomaly ho prerábame. Je tam krásne a božský pokoj. Prídem domov a hneď mažem s našimi psami do lesa. Manželka podniká, venuje sa aerobiku. Má štúdio, chodí k nej veľa ženských. Robí to dobre.
Ako prijala správu, že odchádzate do Michaloviec?
Pýtala sa ma, kde to je. Keď som odchádzal, preplakala celú noc. Zvykla si, že som bol odrazu každý deň doma. Zostala teraz na všetko sama, u nás sa prakticky stále striedajú nejaké pracovné čaty.
Zarábali ste rozprávkové sumy. Nechýbajú vám?
V Petrohrade som bral aj tristo tisíc eur mesačne… Teraz dostávam svoj najnižší trénerský plat, ale v Michalovciach to nie je o peniazoch. Neboli pre mňa motiváciou. Tento problém som vôbec neriešil. Pána Šoltinského som nepoznal a nikdy som o ňom ani nepočul. V Michalovciach som nikdy predtým nebol. Keď mi zavolal a ponúkol prácu, pobavil ma, chvíľu som sa smial. A vidíte, nakoniec som to zobral.
Čo vás ovplyvnilo, že ste zmenili názor?
Vždy ma bavilo, keď som niekoho ťahal hore. Trikrát som s mužstvom postúpil do vyššej súťaže. Bol by som šťastný, keby to vyšlo aj v Michalovciach. Rád pracujem s mladými hráčmi. Priznávam, Michalovce som si najprv preklepol, vedel som o klube všetko, kým som sem prišiel. Presvedčil som sa, že je zdravý. Čo sa tu sľúbi, to aj platí. Futbal je môj život, chcel som trénovať.
Vy ste však mali ponuky aj z Ruska, Francúzska, Číny. Vaši manažéri vám to vytmavili, keď ste zamierili do Michaloviec…
Pochopiteľne, boli v šoku, chápem ich, prišli aj o svoje peniaze. A nie malé. Vždy sa starali o mňa dobre, ale rozhodol som sa sám, poza ich chrbát a to nemajú radi. Musel som to urobiť, lebo by mi to všemožne vyhovárali a bránili mi.
Boli ste závislý od hazardných hier i liekov. Už ste úplne v poriadku?
Zostanem už doživotný abstinent. Nijakej závislosti sa nedá úplne zbaviť. Veľa ľudí je však závislejších, ako som bol ja, ale neprizná si to. Chodil som hrávať do kasína, ale nie každý deň, takmer vždy sám, do miestnosti, kde druhý hrať nemohol. Ťahalo ma to tam, najmä keď sme zvíťazili.
A lieky, ktoré ste brali na spánok a proti panike?
Potreboval som sa vyspať. Bola to trochu aj hlúposť, chcel som zaspať okamžite, aby som sa neprevaľoval z boka na bok. Lieky mi predpísal lekár. Potom som ich užíval naďalej a keď som ich raz nezobral, zistil som, že bez nich nemôžem existovať. Býval som dosť výbušný, keď som zreval, triasla sa šatňa. Prvý raz som sa zrútil v Bohemke, ešte pred odchodom do Ruska. Pôsobil som v nej ako tréner, manažér, zháňal som peniaze, robil všetko. Skolaboval som z prepracovanosti a skončil na psychiatrii.
Čo pokladáte za nebezpečnejšiu závislosť - od hazardu či liekov?
Závislosť ako závislosť. Každá je zlá. Ale najhorší je alkoholizmus. S tým problém nemám, som abstinent.
Kedy ste začali navštevovať kasína?
Ešte v čase pôsobenia v Liberci i na Bohemke. Bola to trochu aj spoločenská záležitosť, s manželkou sme mali známych, ktorí kasíno vlastnili. Prvý rok v Rusku som takmer nikam nechodil, večery boli dosť kruté. Mal som prenajatý veľký dom, bol som tam sám, prežíval som až depresívne stavy. Hľadal som si zábavu. Začal som navštevovať ,,salon krasoty", robili mi pedikúru, manikúru, lifting tváre… Občas som zašiel na dve hodiny do kasína. Ako vážený zákazník, mali ma tam radi. Vyčlenili mi miestnosť, aj preto, lebo som nefajčiar. Na rulete skoro všetci fajčili, boli nervózni. Ja som pri tom nikdy nervózny nebol.
Chodili ste do kasína oslavovať úspechy?
Ako vravel primár Nešpor z liečebne v Bohniciach, prežíval som ,,idiotskú radosť". Vyhrali sme nad Spartakom Moskva 3:0 na jeho pôde, mal som dobrý pocit. Prileteli sme v noci, nechcelo sa mi po takom zápase spať. Osprchoval som sa, nahodil a vyrazil.
Koľko ste mali pri sebe peňazí? Milión-dva?
To aj viac… Boli obdobia, keď takáto suma pre mňa nič neznamenala. Mal som pri sebe veľkú hotovosť a dve zlaté karty.
Vravíte, že ste prehrali fabriku. Koľko to bolo dovedna peňazí? Nikdy ste nevyslovili nijakú sumu…
Lebo ju nepoznám. Nedá sa to spočítať. Môžem len povedať, že som v kasínach pretočil asi pol miliardy korún. Ja som len neprehrával…
Aj ste vyhrávali?
Ježišmária, samozrejme. A koľko! Neraz som zastavil kasíno. Aj v Monte Carle. Všetko zvonilo a kasíno bolo odstavené. Chvíľu trvalo, kým zohnali peniaze a opäť spustili prevádzku. Stačilo trafiť dobré číslo.
Foto: www.blesk.cz
Vaším šťastným číslom bola dvojka?
V Rusku som na nej raz vyhral dvadsaťjeden miliónov. Ale dobrá bola aj sedemnástka. A dvadsaťšestka. To boli moje čísla. Dajú sa najviac obkladať.
Čo sa dialo, keď ste vyhrali veľkú sumu?
Keď na to mali, tak mi to napchali do tašky v hotovosti. Dostal som auto i ochranku, odviezli ma domov. Keď som raz vyhral väčšiu sumu v Španielsku, poslali mi peniaze na účet, aby som ich nenosil po vreckách.
Raz ste vyhlásili, že ste mohli prehadzovať milióny vidlami. Boli ste vtedy šťastný?
Peniaze som nikdy nemusel počítať, nemal som o ne núdzu. Na účet mi chodili obrovské sumy a ani som presne nevedel, koľko ich tam mám. V Rusku som prežil krásne obdobie. Áno, bol som tam šťastný.
Najšťastnejší v živote? Aj futbalovo?
Bolo to úžasné obdobie, ale futbalovo som zažil aj väčšiu eufóriu. Obrovská bomba bola, keď som prvý raz vytiahol Liberec do prvej ligy. Ľudia ma niesli spontánne na rukách zo štadióna do reštaurácie, kde sa oslavovalo. Výborné bolo aj obdobie v Slavii, kde som prežil dvanásť rokov, z toho šesť ako hlavný tréner. Všade som vydržal niekoľko rokov. S výnimkou Sparty. Keď prišiel Rezeš ako majiteľ, nepadli sme si do oka.
V Rusku ste si užívali obrovskú popularitu štyri roky…
Teší ma, že doteraz na mňa nezabudli. Volajú mi z médií, nedávno som hovoril do televízie, v priamom prenose. Na štadión som zavítal od môjho odchodu dva razy. Všetci vstali a tlieskali. Teraz mi ponúkajú, aby som otvoril v Petrohrade futbalovú akadémiu. Do Zenitu nechodím, lebo som sa nerozišiel v najlepšom s hlavným sponzorom – Gazpromom.
Čo sa stalo?
Bol som hlupák, urobil som chybu, vyvolal zbytočný konflikt. Prezident klubu sa ma spýtal, prečo nehrá jeden hráč. Ja som mu odvetil, aby sa staral o to, či mu tečie nafta a plyn. Žiaľ, povedal som to aj do novín. Odvtedy bol problém, už to nebolo ako predtým. Odišiel som, ale vyrovnali sa so mnou kráľovsky.
Keď ste prišli do Ruska, Zenit nepatril medzi špičku…
Bolo to podobné ako teraz v Michalovciach. Stal som sa prvým zahraničným futbalovým trénerom v Rusku. V klube išli do rizika, do niečoho, čo nemali odskúšané. To nemôže fungovať, vraveli mnohí. Ale išlo to. Mužstvo stúpalo. Neprehrali sme 24 zápasov za sebou, to po mne nik nedokázal. Pristupovali sponzori, medzi nimi aj Gazprom a podmienky sa zásadne zmenili.
Brali ste veľké peniaze. Čo ste si za ne kupovali?
Peniaze som si vôbec nevážil. Viete čo je zaujímavé? Moja manželka je presny opak. Šetrí, nikdy nerozhadzuje. Čo máme teraz, je najmä jej zásluha. Udržala toho pokope, našťastie, dosť. Mojim hráčom som neraz hovoril, že im prajem, aby sa dostali do takej situácie ako ja. Aby si mohli dovoliť všetko, na čo si zmyslia.
Čo všetko ste si dovolili?
Objavil sa nový model mercedesu, tak som si ho kúpil. Vzápätí som videl nejaký športiak, tak som ho mal tiež. A v zime sa mi zdal výhodnejší džip. Pritom na bázu som mal niečo viac ako kilometer a autá som ani nevyužíval. Mal som ešte k dispozícii šoféra, ktorý ma vozil na rôzne akcie, športové i spoločenské. Krátko pred odchodom som vlastnil štyri mercedesy.
Čo ste s nimi urobili?
Nechal som ich za smiešnu sumu v klube. Robil som šialené obchody. Raz som si kúpil mercedes za vyše dva milióny a o týždeň som ho predal s miliónovou stratou. Moje problémy sa prejavili, až keď som sa vrátil domov. Ale medzitým som strávil bezmála rok v Azerbajdžane.
Tam ste nehrali?
Nie, v Azerbajdžane sú hazardné hry zakázané. Nechýbalo mi to. Po návrate som mal doma polrok voľno a veľa peňazí. Cez deň som spal a večer som si išiel zahrať. Neťahalo ma to už na futbal, ale do kasína. To ma vystrašilo, preto som sa rozhodol, že sa budem liečiť. Dôležité bolo, že som sa k tomu odhodlal úplne sám.
Ako reagovala manželka?
V tom čase sme spolu už nežili, stále sme sa hádali, rozviedli sme sa. Odsťahoval som sa na druhý koniec Liberca do iného bytu. Zuzana privítala s nadšením moje rozhodnutie, že sa chcem liečiť, ale jej podmienka bola, aby som nešiel do nejakého fešáckeho sanatória pre celebrity, ale úplne natvrdo, do normálneho blázninca.
Liečili ste sa od septembra 2008. Aké to bolo obdobie?
Šialený polrok. Prežil som peklo. Niečo neskutočné, nik si to nevie ani predstaviť.
Čo bolo najťažšie?
Všetko. Neskutočne prísny režim, od pol siedmej ráno tvrdé rozcvičky, či mrzlo alebo pršalo. Bola to bitka o lyžičku alebo o posteľ. V izbe sme boli traja, ale chvíľu aj ôsmi. Mal som však dosť času uvažovať o sebe a dostať sa znovu do reality. Zažil som tam rôzne prípady. Jedného inžiniera, ktorý vlastnil prosperujúcu firmu, zničili kurzové stávky. Bola z neho už len troska, celé noci tipoval, presedel pri internete. Prehral ťažké milióny. Vravel som si, že keby sa to stalo mne, s takými dlhmi sa obesím. Žijem teraz skromne a som spokojný.
Nič vám nechýba?
Problémy mi robí len dlhé cestovanie autobusom a horšie ubytovanie v hoteloch. Vždy som býval v prezidentských apartmánoch. Trpím klaustrofóbiou v malých priestoroch. Musím sa však prispôsobiť, cestovať a žiť s mužstvom, inak by to nešlo.
Takže Michalovce ani po polroku pôsobenia nepovažujete za omyl?
Vybral som si dobre. Realita ešte predčila moje očakávania. Všetko funguje. Na Šírave je krásne, je tu skvelá klíma. Práca ma baví, v klube som našiel profesionálne podmienky a fantastických ľudí. Robia pre mňa maximum, aby som to mal čo najľahšie.
Čo ak príde v zime lukratívna ponuka. Odoláte?
Mám zmluvu a neporuším ju. Nie som taký dobytok, aby som utiekol za lepšími podmienkami. Urobil som to jediný raz v živote, keď som odišiel po pol sezóne z Boleslavi do Ruska. Sklamal som mnohých ľudí a nemal som z toho dobrý pocit. Povedal som si, že nikdy viac to neurobím, pokiaľ bude všetko fungovať.
Máte však v zmluve klauzulu, že môžete odísť v prípade záujmu špičkového klubu, nie?
To by sa musel ozvať Real Madrid…