Na sklonku hráčskej kariéry odišiel do Prahy a usadil sa v nej natrvalo. Zajtra oslávi šesťdesiatku.
Pred časom ste napísali knihu o svojej veľkej futbalovej kariére. V podtitule stálo, že je o futbalistovi, ktorý chcel stále iba vyhrávať. Čo prehry? Patria tiež k športu. Dokázali ste ich prijímať?
Každý človek túži po víťazstvách. Ja som mal veľké šťastie. Prežil som mimoriadnu éru v trnavskom futbale. Za takmer sedem rokov sme si od prehier odvykli. Ak sa nejaká objavila, bola to vždy udalosť.
Čo potom? Ako ich legendárny trnavský tím znášal?
Po zápase sme mali spoločnú večeru. Dali sme si pivo a povedal sme pekne od pľúc, čo sme mali na srdci. Padli aj tvrdšie slová. Na druhý deň sme však prišli na tréning a zasa sme šľapali ako elektrická píla. Hrávali sme v rytme nedeľa – streda – nedeľa, za rok aj deväťdesiat zápasov. Nemohli sme nad jednou prehrou dlho lamentovať a ani sa urážať.
Vedeli ste sa stále tešiť z víťazstiev? Nebrali ste ich už najmä v domácej súťaži ako povinnosť?
Víťazstvá nezovšednejú, ale, samozrejme, niektoré sme už brali ako samozrejmosť. Mnohí súperi prehrávali 0:2 ešte skôr, ako prekročili hranice mesta. Od prvých minút sme na nich vybehli a nemali šancu. Hrali sme spolu už naslepo, tréner nám nemusel hovoriť, čo máme robiť, kade behať, ako spracovať loptu a vystreliť. Až neskôr som si častejšie uvedomoval, že úspechy nepadajú z neba.
Kedy to bolo?
Keď sa končila úspešná éra. Nastal generačný problém. Opory odchádzali – Švec, Jarábek, Hagara, Hrušecký, Adamec… Zostali sme dvaja – ja som hral vzadu a v strede dirigoval hru Laco Kuna. Na všetko sme nestačili. Prišli noví hráči a už to nešlo. Zažil som aj boj o záchranu.
Ak porovnáte váš futbal pred bezmála štyridsiatimi rokmi so súčasným, čo vám vychádza?
Nechcem byť príliš nostalgický, ale mne sa viac páčil v našom období. Bol technickejší. Teraz je založený najmä na fyzickej kondícii.
Aj trnavske mužstvo v čase, keď zbieralo triumfy, však bolo fyzicky silné, nie?
Tiež sme tvrdo trénovali a boli sme dobre pripravení. A nielen v trnavskom tíme pod vedením Malatinského. Aj neskôr v Bohemianse bol Pospíchal ras na tieto veci, nič nám neodpustil. Hovorí sa, že futbal je teraz rýchlejší. Možno to platí, ale v každom období sa nájdu rýchlejší i pomalší hráči. Sotva by mohol niekto o mne povedať, že som bol pomalý futbalista.
Keď už Trnava začala v tabuľke padať, prišiel váš vrchol v československej reprezentácii. V roku 1976 ste boli oporou vynikajúceho mužstva, ktoré získalo titul majstra Európy.
Nádherný turnaj, nádherná spomienka. Nik s nami nerátal, podľa odborníkov sme mali v závere šampionátu obsadiť štvrté miesto.
Vo finále ste dali Nemcom gól – dokonca ľavou nohou…
To bola rarita. Vypálil som krížnu strelu ľavačkou. Už viackrát som vyhlásil, že tento moment by si zaslúžil zápis do Guinessovej knihy rekordov.
Strelili ste v kariére ako obranca a neskôr defenzívny záložník dosť gólov. Tento bol jediný ľavou nohou?
Jediný. A práve v takom zápase. Ale nielen to. Bola to moja jediná priama strela na bránku ľavačkou. Keď sa stretnem s niekdajšími chýrnymi strelcami Petrášom alebo Adamcom, podpichnú ma, že lopta ledva doskákala do siete. Ja si však myslím niečo úplne iné. Nemohla byť slabá, veď spálila Maierovi rukavice, oponujem im so smiechom.
Dosiahli ste v kariére množstvo úspechov. Ktorý si najviac ceníte?
Trnavské tituly. Každý z nich, ale prvý mal osobitné čaro.
Ceníte si ich azda viac ako zlato z Belehradu?
To sa nedá porovnávať. V Belehrade som bol už zrelým futbalistom, ktorý mnohé preskákal a dosiahol aj veľa úspechov. Keď som získal prvý titul, mal som devätnásť. Najviac som ho prežíval. Bola to neskutočná radosť.
Existuje zápas, ktorý má vo vašej kariére osobitné miesto?
Semifinále EPM proti Ajaxu v roku 1969. Odveta pred nabitým trnavským hľadiskom. Podali sme výborný výkon, vyhrali 2:0, nepustili poriadne súpera na našu polovicu. Chýbalo málo a čakalo nás finále.
Po ňom ste dostali mimoriadnu ponuku. Lákali vás do Feyneoordu Rotterdam, ktorý sa o rok stal víťazom EPM. Ponúkol za vás dvesto tisíc dolárov. Odísť v tom čase do zahraničia bolo však nemožné…
A predsa sa prestup takmer uskutočnil.
Čo nakoniec rozhodlo, že ste zostali v Trnave?
To presne neviem a už sa to ani nedozviem. Zatrhli to niekde na najvyšších telovýchovných miestach. Funkcionári Spartaka sa totiž s Feynoordom dohodli. Dostali by na tú dobu neuveriteľný balík peňazí a Holanďania im sľúbovali, že inštalujú na štadióne špičkové osvetlenie od firmy Siemens. Ja som kývol už predtým. Na rokovaní sedel so mnou za výbor Spartaka medzinárodný tajomník pán Zachar.
Spomínate si na túto schôdzku v júni 1969?
Úplne presne. Stretol som sa s predstaviteľom holandského klubu pánom Brozom v hoteli Karpaty, ktorý stál neďaleko trnavského štadióna. Spýtal sa ma, či by som chcel hrať za Feynoord a či mám nejaké podmienky. Odvetil som mu, že chcem hrať v drese Feynoordu a nijaké podmienky nemám. To, čo mi ponúkol, ma vtedy šokovalo: za podpis 40 tisíc guldenov, mesačný plat 20 tisíc guldenov, prémie, zariadený byt a auto, hoci som si ho mohol bez problémov kúpiť už z prvého platu.
Boli ste urazený, keď vám prestup neschválili?
Chvíľu ma to hnevalo, ale bol som mladý, futbal som miloval, Trnave sa darilo, nemal som čas dlho sa trápiť. Až neskôr, keď sa blížil koniec kariéry, som si viac uvedomoval, čo všetko som mohol dosiahnuť.
V jej priebehu ste si napriek mnohých úspechom na ďalší život nezarobili?
Kdeže. V porovnaní so súčasnými hráčmi sme ako chudobní príbuzní. Ale nie chudáci. Zostali nám priateľstvá, spomienky a skvelé víťazstvá. Ako futbalista som si žil veľmi dobre. Mohol som si kúpiť auto, ale na barák to nebolo. Bral som vo fabrike, do ktorej som nechodil, plat 2200. Za víťazstvo bola tisícka, keď sme vyhrali štyri zápasy, už som mal dovedna vyše osemtisíc, ešte k tomu osemsto korún kalorické. Na tú dobu to boli veľké peniaze, riaditeľ vo fabrike dostal polovicu. Lenže teraz brankár Čech zarába ročne 230 miliónov. Da sa porovnávať? Súčasní špičkoví hráči zabezpečia do budúcnosti nielen seba, ale ešte niekoľko ďalších svojich pokolení.
Vy ste nakoniec prestúpili do zahraničia, do Belgicka. Ale až na sklonku kariéry, keď ste mali 32 rokov…
Po MS 1970 odišiel Šaňo Horváth do Belgicka a emigroval. Vedenie futbalu na desať rokov zarazilo všetky zahraničné prestupy. A aj potom boli podmienky na odchod do cudziny tvrdé: vek 32 rokov, 45 reprezentačných štartov. Priamo od predsedu vlády Colotku dostal výnimku iba Tóno Ondruš, ktorý odchádzal ako 31-ročný. Ja prvý po ňom v roku 1980.
Malo to ešte zmysel?
Pre mňa to bola skvelá skúsenosť. A nikdy som nestrávil toľko času s rodinou. Tam mužstvo spolu na pivo nechodí. Zistil som, že pečené holuby tam do úst nikomu nepadajú. Tvrdo som makal. Keď som chcel hrať, musel som odviesť výkon na 120 percent. Na stopercentný mali dosť svojich domácich hráčov – a za menšie peniaze. Trénera nikdy nezaujímalo, či pijem, či fajčím, či chodím na zábavy. Sledoval iba to, čo hráč odvádza v tréningu a v zápasoch. Ak nebol s ním spokojný, neskúmal, aké sú príčiny. V marci mu oznámil, že ide na transfér listinu, aby si hľadal angažmán, v lete skončil. Nič mu nevysvetľovali a už vôbec sa mu nik neospravedlňoval. Na niečo podobné som nebol vôbec zvyknutý.
Vy ste svoj život rozdelili na dve polovice. Prvých tridsať rokov ste prežili na Slovensku, najmä v Trnave, druhých tridsať v Česku, najmä v Prahe. Kde sa najviac cítite doma?
Mám občianstvo oboch krajín. Zostanem však vždy Trnavčanom a Slovákom. Takže teraz som Slovák, ktorý žije v Prahe. Cítim sa tam dobre.
V uplynulej kvalifikácii ME sa stretli slovenskí a českí futbalisti v jednej skupine. V najbližšej opäť narazia na seba. Na ktorú stranu sa v takom prípade prikloníte?
Na českú. Predsa len už uplynulo tridsať rokov odvtedy, čo som sa odsťahoval zo Slovenska, pracovné väzby ma spájajú s českým futbalom, viedol som viaceré kluby ako tréner, vrátane Sparty. Keď sme hrali v jednej kvalifikačnej skupine, túžil som, aby postúpili obe naše mužstvá. To však nebolo reálne, veď proti nám stáli Nemci.
Cesty slovenského a českého futbalu sa po rozdelení vzdialili. V čom vidíte výrazne zaostávanie slovenského?
Nerád by som poučoval z Prahy. Futbal na Slovensku síce stále sledujem, no už mi chýba osobná skúsenosť, nemám taký prehľad ako kedysi. Český tím urobil dieru do sveta v roku 1996, keď sa prebojoval do finále majstrovstiev Európy. To bol dôležitý moment. Mnohí hráči sa chytili v špičkových kluboch. Pozorujem, že aj Slováci sa už začínajú výraznejšie presadzovať za hranicami, ibaže podľa mňa dobiehajú asi desaťročnú stratu za Čechmi. Myslím si však, že už vzájomné súboje v nasledujúcej kvalifikácii budú podstane vyrovnanejšie ako naposledy.