Dôchodca pred šesťdesiatkou
Nemal ešte šesťdesiatku, keď ho poslali do invalidného dôchodku. Lekár sa ho vtedy pýtal, kedy mal zlomený členok. Krčil plecami, o ničom nevedel. Röntgenová snímka však neklamala. „Bolo to pred zápasom s NDR, niekedy na začiatku šestdesiatych rokov,“ lovil neskôr v pamäti. „Mal som silný, obojstranný výron v členku. Niekoľko dní som sa liečil a tesne pred stretrnutím ma dali lekári dokopy. Nastúpil som, no akiste nešlo iba o výron, až s odstupom času som získal presvedčenie, že vtedy som mohol mať členok aj zlomený a tak som odohral stretnutie.“
Dôsledky sa prejavili neskôr, keď už kopačky zavesil na klinec. „Futbal za to neviním. Ide to aj s vekom. Prežil som dlhú kariéru, pôsobil bezmála štvrťstoročie vo vrcholovom futbale. Nevynechal som zápas v lige ani reprezentácii, vážnejšie zranenia sa mi vyhýbali. Nejaké údery som rozdal, nejaké som schytal. Taký je športový život.“
Z oslavy Jána Popluhára
V posledných rokoch sa už ťažšie obracal aj vo svojej záhradke v rodnom Bernolákove. Napriek svetovému uznaniu, ktorému sa mu dostalo, žil skromne, ako všetci ostatní penzisti. V jeho ére sa vo futbale veľké peniaze netočili. Za čilské striebro dostal odmenu päťtisíc korún. A aj sedemdesiatku pred vyše piatimi rokmi oslavoval skromne, len v rodinnom kruhu.
„Osvojil som si zásadu, ktorá sa mi veľmi páči.“ vravel. „Problémy treba prekonávať a ak sú neriešiteľné a nedajú sa zvládnuť, treba ich hodiť jednoducho za hlavu.“
Veril talentu a tvrdej práci
Jeho futbalovú kariéru paradoxne ohrozovala všestrannosť a húževnatosť. Viaceré športy ho lákali a ponúkali mu možnosť uplatniť sa. Mohol skončiť rovnako na ľadovej ploche alebo atletickej dráhe. A Slovensko by si muselo zvoliť iného futbalistu storočia.
Zo základnej školy zamieril na bratislavské druhé štátne gymnázium. Nastupoval vo výbere, ktorý sa stal gymnaziálnym majstrom vo futbale, basketbale i hádzanej. Solídne hádzal oštepom, vrhal guľou a do výšky skočil 180 centimetrov. Udržiaval si široký záber a obdivuhodnú všestrannosť.
„Som presvedčený, že o významných momentoch života často rozhodujú náhody. Aj šťastie. To však iba v malej miere. Naň príliš neverím. Pretože všetko je najmä vec talentu a tvrdej práce,“ hlásal často svoju skúsenosť.
V skutočnosti nikdy nepochyboval o futbalovej ceste. Z ostatných športov len čerpal, uchmatol si z každého niečo. Získal vytrvalosť, pružnosť, odrazovú silu. Bol skvelý na zemi i vo vzduchu.
Najskôr z Tehelného poľa zutekal
Ozajstnú futbalovú kariéru odštartoval v devätnástich rokoch. Priamo z hodového turnaja v Ivanke pri Dunaji. Obliekal bernolákovský dres a na podujatí sa zúčastnilo aj béčko Slovana. Jeho vtedajší tréner Viliam Vanák ho po zápase zastavil: „Príď sa ukázať na Tehelné pole.“
Najlepší zápas
Odohral som veľa zápasov a neviem vybrať jeden. Bol by to asi niektorý z MS v Čile. Bol ním súboj proti Maďarsku, Španielsku, Juhoslávii či Brazílii? Naozaj neviem.
Najťažší zápas
Vždy, keď mi to nešlo a nebol som v pohode. Napríklad ligový súboj v Hradci Králové, kde sme prehrali a prišli sme o titul. Stačila nám vtedy remíza.
Najväčší úspech
Niet o čom rozmýšľať – MS v Čile. Nezabudnuteľné.
Najnepríjemnejší súper
Každý, komu to práve išlo lepšie ako mne. Ten, kto ma potrápil, vycvičil. Bolo ich dosť.
Najťažší okamih kariéry
Prehra s Írskom v Prahe v novembri 1967 1:2. So súperom, ktorého sme bežne zdolávali. Stála nás postup na ME. Stačil by nám aj bod. Bol som kapitán a bol to môj posledný zápas v reprezentácii.
Najväčšia futbalová radosť
Keď som preberal striebornú medailu v Čile.
Najlepší spoluhráč
S
vatopluk Pluskal. Odohrali sme spolu veľa výborných zápasov.
Najlepší futbalový kamarát
Tiež Svato. Vážil som si ho aj ako človeka. Bolo mi ťažko, keď nedávno zomrel.
Najlepší hráč sveta
Bez diskusie – Pelé. Nastúpili sme viackrát proti sebe, hral som proti nemu aj na Maracane.
Najlepší tréner
Bolo ich veľa, mám to dokonca presne spočítané – viedli ma sedemnásti tréneri. V reprezentácii a klube. Viacerí boli veľké osobnosti, no futbalovo mi dal najviac Leopold Šťastný.
Najväčšia pocta
Pozvánka do výberu sveta, ktorý nastúpil proti Anglicku.
Prišiel, no nenašiel šatňu a vrátil sa domov. Aj druhý pokus rýchlo vzdal. Vybehol síce na ihrisko, no medzi mnohými hráčmi nikoho nepoznal, nik si ho nevšímal, cítil sa tam cudzo. Zutekal na tréning do Bernolákova. Tretí raz si pre nesmelého mladíka prišli zo Slovana až k nim do dediny. Mal figúru, predpoklady i chuť, no musel sa aklimatizovať v novom prostredí, najmä zvládnuť prechod z dedinského tímu do veľkého klubu. Dali ho na úvod do béčka. Bol to skok z okresnej súťaže do druhej celoštátnej ligy.
„Dres slovanistickej rezervy obliekali vtedy aj takí hráči, akými boli Tegelhoff, Venglár, Vičan, ale napríklad aj Jano Starší, neskôr predovšetkým skvelý hokejista i tréner,“ pripomínal. V belasom drese sa Popluhár objavil prvý raz roku 1955 v prípravnom zápase proti Topoľčanom. Presne si na to pamätal. Bol piatok a počasie pod psa. Ihrisko v katastrofálnom stave. Topili sa v blate. Ajči Bulla prvému trénerovi Leopoldovi Šťastnému hlásil: „Popluhár na topoľčiansky útok stačil. Fyzicky je dobre pripravený. Loptu vykopol z hlbokého blata najďalej…“
Šťastný mu vymyslel prezývku Bimbo
Na premiéru v prvom mužstve Slovana si však musel počkať. Po piatich mesiacoch v belasom tábore si totiž obliekol vojenskú rovnošatu. Prvoligový dres i miesto v juniorskej reprezentácii si vybojoval v RH Brno. Na Tehelné pole sa vrátil ako hotový hráč a prežil tam vyše jedenásť rokov. Až na sklonku kariéry si zahral ešte vo francúzskom Lyone, Zbrojovke Brno a Slovane Viedeň.
Za bratislavský Slovan nastúpil prvý raz v ligovom stretnutí 12. marca 1958. Jeho premiéra bola ohrozená. Z večera na ráno naváľalo sedemdesiat centimetrov snehu. Nabehli takmer kompletné Kutuzovove kasárne, množstvo fanúšikov a bez mechanizmov v krátkom čase plochu pripravili. Vzápätí dvadsaťtisíc divákov videlo víťazstvo Slovana nad Duklou Praha 3:2. V tom čase už bol skúsený prvoligový mazák.
Foto: www.slovanfutbal.com
Slávny tréner Jimmy Šťastný mu okamžite vymyslel – ako každému – prezývku, ktorá mu prischla. Volal ho Bimbo. Inšpirovala ho Popluhárova postava i povaha. Bol urastený, ale tréner mu často vyčítal, že je málo dôrazný, agresívny, nevyužíva dostatočne fyzické predpoklady, že je na ihrisku dobrák ako slon v cirkuse. Šťastný civilné mená hráčov takmer nepoužíval, aj zostavu ohlasoval iba prezývkami.
Úspech v Čile otvoril dvere do sveta
Vrcholom jeho kariéry sa stal svetový šampionát v roku 1962. Dva roky predtým Československo získalo bronz na premiérových ME a urobilo si meno, no spočiatku nič nenasvedčovalo, že sa blíži historický triumf . „Cesta za strieborným čilským úspechom sa začala rozpačito,“ spomínal. „Vyprevádzali nás pesimistické titulky. Vraj do Čile zbytočne cestujeme. Všetci si mysleli, že ideme na majstrovstvá sveta len preto, aby sme absolvovali tri zápasy v základnej skupine. Žreb nebol priaznivý: čakali nás Španielsko, Brazília a Mexiko.“
Mužstvu senzačne vyšiel vstup do turnaja. Zdolalo Štibrányiho gólom Španielsko a potom uhralo bezgólovú remízu s Brazíliou. Vo vyraďovacej fáze tím poslal domov Maďarov i Juhoslovanov a zastavili ho až vo finále Brazílčania.
„Futbal je krásny najmä preto, že prináša aj nečakané momenty,“ pripomínal Popluhár. „Keď sme sa vrátili so striebornými medailami, pozvali nás do Viedne na priateľský zápas. Bol to náš prvý súboj po MS. Na Pratri bolo 90-tisíc ľudí a my sme vyhrali 6:0… Čile nám otvorilo dvere do sveta, chodili sme do Južnej Ameriky, na rôzne turnaje, ktoré mali cveng.“
Foto: Ľuboš Pilc
Mimoriadnou udalosťou bola účasť vo výbere sveta. Vtedy priam pozvanie do futbalového raja. Hral vo výnimočnom tíme, ktorý 23. októbra 1963 nastúpil proti Anglicku pri príležitosti 100. výročia založenia Anglickej futbalovej asociácie a považoval to vždy za jeden z vrcholov kariéry. „Nebol som už zďaleka futbalové ucho, no prvý raz v živote som nastúpil pred takou výnimočnou kulisou. V hľadisku sa tiesnilo sto tisíc ľudí. Bol to úžasný zážitok.“
Jediný jeho gól videl aj Pelé
Po Wembley si vychutnal dva zápasy aj inom slávnom štadióne – na Maracane v Riu de Janeiro. Opäť bránil najlepšieho futbalistu planéty Pelého. Druhý zápas mal pre neho osobitnú príchuť. Strelil svoj prvý i posledný gól v reprezentačnom drese.
Pamätné dátumy Jána Popluhára
12. 3. 1958 – prvý ligový zápas v drese Slovana
11. 6. 1958 – premiéra v reprezentácii, proti NSR na MS (2:2)
17. 6. 1962 – finále MS proti Brazílii (1:3)
23. 10. 1963 – štart vo výbere sveta proti Anglicku v Londýne
Čo dosiahol
V reprezentácii odohral 62 zápasov, strelil jeden gól. Hral na dvoch MS – vo Švédsku 1958 a v Čile 1962, kde získal striebro.
V Pohári národov 1960 (ME) sa podieľal na zisku bronzu.
Obliekol si dres výberu sveta i Európy.
V lige nastúpil v 306 zápasoch a dal 22 gólov.
Vyhlásili ho za najlepšieho futbalistu roka 1965.
V roku 2000 ho vo veľkej ankete odborníkov i fanúšikov zvolili za slovenského futbalistu storočia.
V roku 2002 mu prezident SR udelil vyznamenanie Rád Ľudovíta Štúra I. triedy.
„Predstavte si to! Dal som ho Brazílii a pred 140-tisíc divákmi na Maracaná. Kopali sme priamy kop spoza šestnástky. Chlapci, nechajte mi to, vravím spoluhráčom. Postavil som si loptu a ľavačkou ju napálil. Brankár sa ani nepohol. Viedli sme, ale nakoniec sa stretnutie skončilo nerozhodne 2:2.“
Diváci ocenili skvelý futbalový kúsok. Vstali a tlieskali. V najúspešnejšej futbalovej krajine si urobil výnimočné meno. Aj nedávno, pred dvoma týždňami, na neho jeho veľkí súperi spomínali. Zito, ktorý nastúpil proti Popluhárovi nielen v oboch priateľských stretnutiach v roku 1966, ale vo finále MS v Santiagu strelil hlavou aj druhý gól za Schrojfov chrbát, sa spontánne rozhovoril o dôraznom československom obrancovi.
„Na Popluhára si dobre pamätám. Bol to inteligentný a technický hráč, prejsť cez neho bol problém. Bol to zdatný súper, skvelý futbalista, pilier obrany. Chcem vás poprosiť, aby ste ho od bývalých brazílskych šampiónov srdečne pozdravili,“ vravel Zito pred mesiacom v Santose s nekrývanou úctou.
Bola to posledná pocta veľkému hráčovi od brazílskych legiend.
Ján Popluhár (12. 9. 1935 – 6. 3. 2011)
O niekoľko dní mal odovzdávať cenu najlepšiemu slovenskému futbalistovi roka. Jemu právom patrila táto čestná pocta hneď od vzniku prestížnej ankety. Najväčšia legenda slovenského futbalu už svojich nasledovníkov bude len ticho sledovať z futbalového neba. V nedeľu dotĺklo veľké futbalové srdce. Ján Popluhár podľahol zákernej chorobe vo veku 75 rokov. Posledná rozlúčka s ním bude vo štvrtok v Bernolákove o 15.00.
V uplynulých rokoch sa slovenský futbalista storočia zopárkrát zo slávnosti ospravedlnil. Čoraz viac ho sužovali zdravotné problémy, ktoré mu strpčovali život a nabúrali plány. Návštevy v nemocnici pribúdali, ale on bojoval statočne, ako ho naučil život i futbal. Keď sme sa stretli a vyzvedal som, ako sa cíti, nevyplakával a nesťažoval sa na bolesť. To nikdy nebol jeho štýl.
„Lepšie to už nebude, tak nech to zostane aspoň tak, ako je to teraz,“ zažartoval. Ale vždy, keď sa reč zvrtla na to, čo by si ešte v živote želal, nezakryl svoje najväčšie trápenie. „Chcel by som byť opäť zdravý,“ dodal.
Ak mu to zdravotný stav dovolil, vždy sa rád objavil medzi futbalistami. Medzi priateľmi, bývalými spolubojovníkmi na ihrisku, ale aj súčasnými hráčmi. Naposledy prišiel zagratulovať Jozefovi Venglošovi k jeho 75. narodeninám pred troma týždňami. Krátko predtým oslavoval jeho dlhoročný spoluhráč z československej reprezentácie Josef Masopust osemdesiatku a pozýval ho do Prahy. Na takú cestu si už netrúfal a ospravednil sa.
„Veľmi som si želal, aby Honzo prišiel na oslavy mojich narodenín,“ vravel český futbalista storočia. „Žiaľ, jeho zdravotný stav to nedovolil. Ale hovorili sme spolu. Často na seba myslíme. Bol vynikajúci futbalista, spoľahlivý, nezbabral nijaký zápas. Každý má svoje lepšie i slabšie chviľky, ale on bol dobrý vždy.“
To čo znamenal pre český futbal Maspoust a lebo pre anglický Bobby Charlton, to predstavoval pre slovenský Popluhár. Stal sa historickým prvým víťazom československej ankety o najlepšieho futbalistu roka (1965) a Masopust, ktorý skončil vtedy hneď za ním, ho 20. decembra 2000 v Bratislave dekoroval ako slovenského futbalistu storočia. Stal sa ním v hlasovaní futbalových odborníkov, ale aj futbalového národa. Do hlasovania sa v denníku Pravda zapojilo pred jedenástimi rokmi bezmála 55-tisíc fanúšikov.
Nijakého iného slovenského futbalistu si neuctil futbalový svet takými poctami. Hral na dvoch svetových šampionátoch, v Čile 1962 patril vo finále k najvýraznejším oporám československého tímu. V roku 1963 bol ako jediný Slovák vo výbere sveta a nastúpil v pamätnom zápase proti Anglicku. Pozval ho na svoj rozlúčkový zápas aj slávny sir Matthews.
Viac ako jedenásť rokov kariéry spojil s bratislavským Slovanom. V reprezentácii utvoril so Svatoplukom Pluskalom stopérsku dvojicu, ktorú Československu závidel celý svet.
Rodák z Bernolákova neďaleko Bratislavy, ktorý svoje rodisko nikdy neopustil, ani v časoch najväčššej slávy, ani v posledných hodinách života, bol nedostižným kráľom šestnástky. Mal skvelý prehľad. A jedinečný výskok. Vo vzduchu bol neprekonateľný. Neprebil sa cez neho vo Viňa del Mar Brazílčan Pelé a ani Španiel di Stéfano, najlepší futbalisti sveta. Nikdy však nehral nefér či zákerne. Za celú dlhú kariéru nebol ani raz vylúčený. V jeho prípade stojí na jednej úrovni mimoriadne futbalové majstrovstvo i charakter.