Verný zostal trnavskému futbalu od svojich brankárskych zákrokov na Kopánke až po pravidelné návštevy ligových, ale aj druholigových zápasov na tribúne Spartaka. Preto zažil a prispel svojimi vyrovnanými a hlavne skvelými výkonmi v bránke k titulu dorasteneckého majstra ČSR v roku 1948 a od ligového debutu na jar 1959 proti mužstvu z Teplíc (1:1) až do nástupu k slávnej ére trnavského futbalu v 60. rokoch.
Na jeseň 1965 vo svojom predposlednom ligovom zápase ešte pred vlatným obecenstvom, ktoré ho obdivovalo, povzbudzovalo ako obľúbeného „Capana“, s čistým kontom zachránil víťazstvo 1:0 nad Spartakom Hradec Králové a v poslednom v Trenčíne si po heroickom výkone odniesol posledný gól do futbalového dôchodku.
Za 15 rokov len raz zmenil dres a to, keď narukoval v roku 1952 do Prahy, samozrejme do ATK a Tankistu. Stachove vysoké kvality si všimli aj zostavovatelia reprezentácie spoločného štátu Slovákov a Čechov. Debutoval 14. júla 1953 proti Rumunsku a nedostal gól (2:0). Zhodou okolností svoj posledný 24 reprezentačný zápas zohral 25. mája 1960 práve proti Rumunsku a rozlúčil sa s čitým kontom o rovnaké víťazstvo 2:0.
Imrich Stacho bol brankárom moderného štýlu a koncepcie. Chytal bez príkras, s mimoriadnym reflexom, vedel rýchlo založiť útočnú akciu, ovládal 16-tku a dirigoval obranu. Keď opustil svoj priestor, to len preto, aby šiel prekonať svoj proťajšok – z pokutového kopu. Desiatimi gólmi z tejto značky prispel k zmene skóre a raz aj v zápase reprezentácie. Bol to veľmi dôležitý gól, lebo v kvalifikácii Pohára národov (dnes ME) po prehre 0:2 v Dubline, 10. mája 1959 na bratislavskom štadióne načal v odvete Írov práve z bieleho bodu už v 3. minúte (4:0).
Za 15 rokov veľmi zriedka chýbal v trnavskej bránke. Až prišiel nešťastný 11. máj 1966 a rozlúčkový zápas Laca Pavloviča v Prešove. Prasknutá achillovka, nie po faule, ale len tak pri vybiehaní, urobila definitívny koniec akýmkoľvek aktívnym futbalovým chúťkam veľkého brankára.