Od 8. septembra 2014 do 12. októbra 2015 trvalo obdobie, ktoré sa do histórie slovenského futbalu zapíše ako jedno z najúspešnejších. Historický prvý postup reprezentácie na európsky šampionát lemovalo 7 víťazstiev v 10 zápasoch s celkovým skóre 17:8.
Možno niekto bude namietať, že Slováci iba majstrovsky využili rozšírenie portfólia účastníkov ME zo 16 na 24, ale fakty sú také, že reálne by bojovali o postup aj pri zachovaní starého systému s jedným priamym postupujúcim. Aj keď s potrebným barážovým prídavkom.
Nečakaný víťazný začiatok na bojovom poli ťažko skúšanej Ukrajiny (1:0) a vzápätí senzačné trojbodové pokračovanie v beznádejne vypredanom žilinskom kotle nad úradujúcim šampiónom Španielskom (2:1) dali Slovákom krídla. Prišla skúška správnosti, či sa nám stále iba nesníva a náhodou nelietame v oblakoch, ale Slováci ju v Bielorusku (3:1) a Macedónsku (2:0) zvládli.
Herne to možno nebolo tip-top, ale Kozákovi zverenci sa naučili to, čo chýbalo celej generácii hráčov pred nimi – vyhrávať aj keď sa nedarí. Celú zimu sa potom fanúšikovia štípali na líce, či je to pravda, že slovenskí futbalisti sa s plným počtom bodov vyhrievajú na čele tabuľky v skupine so Španielmi a Ukrajincami. Bola to pravda a Hamšík a spol. ju potvrdili marcovou povinnou jazdou s Luxemburskom (3:0).
Potom prišlo možno nenápadné, ale v konečnom dôsledku kľúčové domáce víťazstvo nad Macedónskom (2:1) a s ním spojená už reálna vidina francúzskych brehov či skôr štadiónov. V náročnom septembrovom dvojzápase v Španielsku a doma s Ukrajinou Kozákovi chýbali viaceré zranené či potrestané osobnosti. V Oviede proti profesorom prihrávok príliš nemali nárok (0:2), v Žiline „ukopali“ cennú remízu 0:0 v duchu hesla „lepší vrabec v hrsti ako holub na streche“.
Všetko postupové úsilie potom nasmerovali na domácu kvalifikačnú rozlúčku s Bieloruskom a tá im vôbec nevyšla. Po herne najslabšom prvom polčase v celej kvalifikácii nepomohlo v tom druhom ani takmer 30-minútové dobýjanie bránky súpera oslabeného o vylúčeného hráča. Gól a postup v domácom prostredí nám rovnako ako pred šiestimi rokmi pri postupe na majstrovstvá sveta nebol súdený.
Reparát v Luxembursku Slováci zložili za 6 minút. Presne toľko v prvom polčase trvalo, kým strelili 3 góly. Strelecké suchoty trvajúce 345 minút prerušil najlepší slovenský hráč Marek Hamšík. V druhom polčase síce prišlo dvojnásobné luxemburské zníženie, ale čierny scenár sa v deň, keď na severe a východe Slovenska napadal prvý sneh, nekonal.
Ak si niekto myslel, že postup na svetový šampionát do Juhoafrickej republiky pred 6 rokmi bol stropom slovenského „seniorského“ reprezentačného futbalu na dlhé roky, súčasná partia okolo Mareka Hamšíka, Martina Škrtela či Matúša Kozáčika ho vyviedla z omylu. Ak bol často nevypočítateľný živel Vladimír Weiss slovenským postupovým pionierom, tak upokojený šesťdesiatnik Ján Kozák je jeho zaslúženým pokračovateľom.
Kozák dokonca navlas zopakoval Weissov kvalifikačný sumár: 10 zápasov – 7 víťazstiev – 1 remíza – 2 prehry. Aj keď scenár bol odlišný – po troch pätinách kvalifikácie mali „Kozákovci“ stopercentné priebežné skóre 6 víťazstiev zo 6 zápasov. Napnúť nervy fanúšikov aj sebe samým však akosi patrí k slovenskému nielen športovému naturelu.
Ešte k trénerovi Kozákovi – vstupom do reprezentačnej kabíny akoby šibol povestným prútikom a zo skupiniek individualít rozličného veku, futbalovej kvality aj účesových strihov utvoril jednoliaty celok. Vdýchol mu súdržnosť a vieru vo vlastné sily.
O kolektívnom poňatí svedčí aj fakt, že o 17 gólov sa podelilo až 9 hráčov. Faktom je, že strelecká individualita, akou bol pred piatimi rokmi v JAR Robert Vittek, by sa nám budúce leto vo Francúzsku zišla.
Mohol by ňou byť Hamšík, ktorý v 10 zápasoch kvalifikácie strelil 5 gólov. Ešte lepšie by bolo, keby sa k nemu pridal nejaký čistokrvný útočník. Tak, aby sa Kozákom vybojovaná Európa minimálne vyrovnala Weissovmu svetu. Nielen účasťou, ale aj postupom do vyraďovacej fázy.
Načítavajú sa športové výsledky...