Široká verejnosť vás spája najmä s futbalom. Baví vás ešte?
Bude ma baviť do posledných chvíľ. To je láska na celý život. Často sa pristihnem, že keď zaspávam, už si nepremiatam pred očami milostné avantúry, ale rôzne futbalové okamihy, výsledky, rozoberám ich. Pre mňa je futbal rozprávka na dobrú noc.

Chodíte stále aj na ligu?
Najmä počas víkendov som pracovne zaneprázdnený, veľa cestujem, zúčastňujem sa na rôznych akciách. A tak sa objavím na futbale tam, kde sa práve nachádzam - v Trenčíne, Žiline, Košiciach, sledujem aj nižšie súťaže. Už menej chodím na Tehelné pole v Bratislave. Trochu ma odrádza a unavuje aj atmosféra, nie som už ochotný znášať výstrelky vykradnutých hláv. A nepáči sa mi, že v médiách často vychvaľujú fanúšikov jedného či druhého tábora, hoci robia na štadióne bordel, bijú sa.

Stále naplno pracujete?
V košickom rádiu Hornet mám už dva roky trojhodinovú šou, ktorá sa volá Návraty s Karolom Polákom. Program mám aj v trenčianskej televízii, Hodinu H. Ponuky dostávam aj z iných médií. S programom Z blata do kaluže navštevujem najmä mestá v Čechách a na Morave. Práve mi potvrdili pätnásť ďalších vystúpení do konca roka.

Ako zvládate také nasadenie? Nepotrebujete oddychovať?
Ťažko sa vystupuje z tohto rýchlika. Keď mi niekto zavolá a pozýva ma na akciu, mám zavše chuť poďakovať sa a vyhovoriť. Tento kšeft už neberiem. Namiesto toho sa spýtam, o čo ide a nedokážem povedať, dajte mi s tým pokoj. Potom si v duchu nadávam. Niekedy mám z toho aj nervy, lebo sa mi nakopí práca a ja mám rád, keď sa poctivo na vystúpenie pripravím.

Nehlásia sa pribúdajúce roky?
Niekto povedal, že stárnutie je zlozvyk. Zaneprázdnení ľudia nemajú naň čas. Mňa práca baví. Druhá vec je, že beriem penziu 10.500 korún, z toho sa dá iba živoriť, nie žiť. Keď som odchádzal z televízie v roku 1991, mal som plat 4200 korún, čo už bolo dve stovky nad mojím stropom. Dostával som ich od riaditeľa, pretože som bol držiteľom Zlatého krokodíla, vtedajšieho televízneho ocenenia, akým je dnes OTO.

Spomínate si, ktorý futbalový zápas vás naposledy zdvihol zo stoličky?
Už nedokážem sedieť pred obrazovkou alebo v hľadisku, obhrýzať si nechty, vzdychať a dávať si ľadové obklady na čelo. Nerozhádže ma ani, keď prehrá tím, ktorému som fandil. Moja práca ma naučila byť nad vecou, viem sa odosobniť. Musel som si dávať pozor, aby som neukázal nejaký vzťah k jednému či druhému mužstvu. Výnimkou bola reprezentácia, tam sa to vyžadovalo.

Ktoré stretnutie ste si za mikrofónom najviac užili?
To je jasné, zápasy, v ktorých to našim vyšlo. Na prvom mieste sú majstrovstvá Európy 1976, kde sme získali titul a o štyri roky neskôr sme vybojovali bronz, dodnes vidím prekrásny Jurkemikov gól do Zoffovho vinkla. Nezabudnuteľné je víťazstvo Slovana vo finále PVP 1969. Lenže ja som nekomentoval iba futbal, ale aj hokej, lyžovanie, krasokorčulovanie... To všetko sa mieša do mozaiky zážitkov a vytŕča z nich Nepela, ktorý na mňa máva. Vedľa neho Raška a Tkáč. Alebo Smolík či Moravec na Pretekoch mieru. Je ich veľa.

V čom sa zmenilo komentovanie prenosov?
To je chúlostivá otázka, ale niekedy som naozaj zúfalý. Akoby som počúval filharmóniu, ktorá hrá celý čas falošne. Neraz uvažujem, či nestiahnem zvuk a nezačnem si to komentovať sám. Lenže prenos bez ruchu, atmosféry, píšťalky nestojí tiež za nič. Takže to počúvam a trpím. Z mnohých dôvodov, ale najviac pri slovenčine.

Prečo chýbajú komentátorské osobnosti?
Komentátorov nemá kto viesť, venovať sa im. Na čele redakcií stoja ľudia, ktorí zväčša nemajú nijaké skúsenosti s touto prácou. A títo aj vyberajú adeptov, netuším podľa akých kritérií. Skúsenosti nie sú podstatné, tie prídu časom, ale chlapci za mikrofónom nevedia formulovať, majú problém dať dokopy súvislú vetu. Nevedia intonovať, netušia, čo je to prízvuk, spodobovanie, asimilácia. A priveľa hovoria. Popisujú všetko, čo divák vidí. Namiesto toho, aby glosovali, upozornili na niečo, čo fanúšik nepozná. Unavujú ho množstvom štatistiky, podstata im uniká. My sme mali v redakcii na stene nápis: hovor málo, povedz veľa.

Už osemnásť rokov nekomentujete, ale vaša popularita trvá. Ak sa hovorí o športovom komentovaní, mnohí si vybavia práve vás. Čím si to vysvetľujete?
Vždy som sa usiloval robiť svoju prácu maximálne poctivo. Komentovaniu som sa venoval od rána do večera, zanedbal som aj rodinu a všetko ostatné. Dôležitú úlohu zohrával aj fakt, že vtedy mohol divák sledovať len Československú televíziu, neskôr možno ORF, nebolo sedemdesiat kanálov. Zapol si televízor a videl - Poláka. Dnes má veľa iných možností a komentárov často ani nepozná.

Nielen na Slovensku, ale aj v Čechách váš nezameniteľný prejav stále imitujú. Kto vás vedel najlepšie napodobniť?
Najlepšie chyteného má ma Pišta Skrúcaný. Keď počujem niekedy jeho nahrávku, začnem rozmýšľať, či to nie som ja. Imitátorov mám dosť, dokonca keď zajdem na pivo, stáva sa mi, že obyčajní ľudia spustia - dobrý večer z Tehelného poľa, vážení diváci... (paroduje sám seba akoby práve sedel za mikrofónom). To je vždy problém, okamžite je na stole desať borovičiek...

Aj vy ste napodobňovali iných, herecký talent ste nezakryli. Kto vám bol sympatický, koho ste mali najčastejšie na muške?
Asi Julka Pántika... (pokračuje ako Pántik) Ten sa dal dobre parodovať.

Vyrastali ste pod dohľadom hereckých bardov Jariabka či Záborského. Nikdy ste neoľutovali, že ste sa vzdali divadla a herectva?
Nemôžem zabudnúť ani na pani Poničanovú, ktorá ma cepovala v slovenčine. Dostal som vynikajúcu školu, skvelý základ. Pri nich som nemohol bľabotať jazykové nezmysly. V rozhlase ma učil Jenča, Gábor, Ujček, to boli hlásateľské osobnosti, skutočné legendy. Neraz mi dal Jenča po hlave, mladý, čo to vravíš. Niekdy rozhodnú náhody. Nikdy som však neoľutoval, že som sa dal nakoniec na inú cestu.

Ako ste sa dostali do televízie?
Mal som vtedy problémy. Otca v päťdesiatych rokoch zavreli, mama zomrela na rakovinu, žil som len so sestrou. V auguste 1958 som sa už chystal do Martina, kde som dostal angažmán. Vtedy som stretol na ulici Dušana Gábora, ktorý už pracoval v televízii ako šéf hlásateľov. Potrebovali zaskočiť za Gustíka Täubera, ktorý ochorel. Ty máš skúsenosti, už si sedel za mikrofónom, vravel a ani nečakal na odpoveď. Odviezol ma na Kamzík a večer som už hlásil Televízne noviny.

Nepokladali ste to za niečo menejcenné v porovnaní s herectvom?
Bol som pyšný na to, čo som robil. Televízia sa vtedy rozbiehala, bol to obrovský fenomén. Štyri roky som hlásil v novinách. Potom sa začínala formovať športová redakcia, šupli ma tam, vedeli, že šport mám rád, hrával som sedem rokov druhú ligu v basketbale. Spolu s Radom Siváčkom sme robili všetky športy. V mojej profesii som sa vypracoval na špičku, čo by som v herectve sotva dokázal, to by som sa musel stať národným umelcom v národnom divadle.

Priznali ste sa, že sa vám občas sníva, že sedíte za monitorom, štartuje olympijské finále a vy nemáte štartovú listinu. Alebo sa začalo finále MS vo futbale a vy ste ešte pred štadiónom. Stávali sa vám aj v reálnom živote podobné trapasy?
Samozrejme, za vyše 30 rokov sa prihodilo všeličo. Neraz som sa musel vynájsť. Komentoval som z Moskvy priateľský zápas ZSSR - Brazília. Na jednej strane Jašin, na druhej Pelé. V bufete som si dal studený zákvas a ten začal fungovať. Už sa to nedalo vydržať. Vypol som mikrofón v polovičke vety. Odbehol som a po piatich minutách sa vrátil, opäť sa zapol. A po chvíli som skonštatoval: práve ma technici informovali, že ste ma chvíľu nepočuli. Na to mi do slúchadiel z Prahy hovoria: áno, pán Polák, na chvíľu ste vypadli, ale už je to zasa v poriadku...

Niektoré vaše výroky sa stali legendárnymi, zľudoveli. Napríklad bonmot ,,aj tie najkrajšie nohy sa niekde končia"...
Bol to prenos z krasokorčuľovania a kamera ukazovala detail nôh Liany Drahovej, pomaly išla zdola od členkov, cez kolená, stehná... Do zložitej situácie som sa dostal, keď vo finále stovky na atletickom mítingu v Postupime štartoval nemecký šprintér Manfred Kokot, jednoducho som ho nemohol obísť, lebo vyhral. Naši v týchto pretekoch zhoreli, tak som to zahlásil. Škoda, že doma nemáme takýchto K... Potom sú však aj takzvané smrteľné omyly, keď vám ide minimálne o kariéru.

Podarili sa aj vám?
Keď zomrel prezident Antonín Zápotocký, volili nového - Antonína Novotného. Zasadala Slovenská národná rada, a ja som zahlásil, že poslala pozdravný telegram novému prezidentovi, súdruhovi Antonínovi Zápotockému. Do miestnosti vletel námestník Sarvaš a vraví. Ty krepáň, nie Zápotocký, ale Novotný. Až vtedy mi zaplo. V roku 1972 som v Sappore komentoval otvorenie zimných olympijských hier. Len krátko sme vtedy boli ČSSR. Keď sa na štadióne objavila československá výprava, spustil som s pátosom - vítame v bráne borcov delegáciu... na zlomok sekundy som sa zarazil, odrazu som mal v názve dve "es" a dokončil som - Československej sovietskej socialistickej republiky. Preľakol som sa, okamžite zložil mikrofón. Karle, dokomentuj to, ja končím, vraciam sa domov, vravím Mikyskovi, s ktorým som komentoval.

Leteli ste naozaj domov?
Dobehol technik a ťahal ma preč. Volá Praha. Na druhom konci bol námestník Diviš. Čo to vyvádzaš? zahučal do telefónu. Niečo som mu vysvetľoval. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozval. Nič si z toho nerob, predbehol si dobu.

Stretli ste sa s mnohými športovcami. Kto na vás urobil najväčší dojem?
S mnohými československými sa stretávam stále a máme si vždy čo povedať. Asi najväčší dojem však na mňa urobil Pelé. Obrovská hviezda, ale nie nafúkaná. Bol skromný, nad nikoho sa nevyvyšoval.

Chystáte sa na zápas Slovensko - Česko?
Žiaľ, nie. V Nitre oslavujú storočnicu futbalu a už dávnejšie som sľúbil, že budem konferovať bohatý program na štadióne. Organizátori však sľúbili, že bude k dispozícii veľkoplošná obrazovka a zápas uvidíme.

Vaším posledným veľkým podujatím boli MS 1990. Zhodou okolností sa na nich posledný raz predstavili českí i slovenskí futbalisti - v spoločnom tíme. Prebojujú sa teraz Slováci prvý raz na šampionát?
Držím im palce, aj keď si občas vravím, čo tam budú potom robiť? To je však iná otázka. Ja nikdy netipujem. Futbal je hra, v ktorej sa vyskytne množstvo momentov, ktoré môžu ovplyvniť zápas a zmeniť všetky prognózy. O tom som sa presvedčil už nespočetnekrát. Preto nerád predpovedám.

Trúfli by ste si ešte aj teraz odkomentovať podobný zápas?
Sedeli sme nedávno v jednej partii a hovorilo sa o niečom podobnom - vraj, čo keby sme tento zápas odkomentovali ako kedysi s Vítkom Holubcom, spoločne, pre obe televízie. Neviem, ako Vítek, ale ja by som sa na to dal. Azda by von Karajan, ktorý oddirigoval 540-krát Beethovenovu Deviatu symfóniu, si odrazu na ňu netrúfal? To je celý jeho život. Ako v mojom prípade komentovanie.