Česko sa na šampionát neprebojovalo, takže problém s tým, komu budete držať palce v Afrike, asi nemáte…
Sme československá rodina, je to jasné. Som na strane Slovenska. Musím však povedať, že to bude mať ťažké. Tvrdím to aj preto, lebo poznám trochu paraguajský futbal a jeho reprezentačný tím. Podľa mňa je favoritom v F-skupine.
Z čoho vychádzate?
Videl som viaceré paraguajské zápasy, v silách mužstva je zdolať aj Taliansko. Na šampionáte bude hrať po štvrtý raz za sebou a aj podľa ohlasov domácich odborníkov má v súčasnosti najsilnejší tím v histórii. Momentálne je reprezentačný výber silnejší ako argentínsky a porovnateľný s brazílskym. Paraguajčania si veľmi veria. Futbal je tu športom číslo jeden a v podstate jediným na masovom základe, popularitu si ešte udržiava amatérsky volejbal. Zaregistroval som však aj to, že Slováci v kvalifikácii hrali dobre a môžu prekvapiť.
Máte svoj tip na poradie v skupine?
Azda sa odborníci nebudú smiať, ale podľa mňa Taliani nepostúpia, hoci viem, že na veľkých turnajoch dokážu zahrať skvele. Moje poradie: 1. Paraguaj, 2. Slovensko, 3. Taliansko. Na tento výsledok stavím najmenej dvadsať dolárov.
Ako Paraguajčania reagovali na žreb?
Optimisticky. Všeobecne sa tvrdí, že skupina je ľahká. Za najväčšieho súpera považujú, samozrejme, Taliansko. Nový Zéland berú ako ľahkého súpera a o Slovensku takmer nič nevedia. Pozná ho len málokto, často ho nedokážu rozlíšiť od iných slovanských krajín a ešte častejšie ho stále spájajú najmä s Československom. Futbaloví odborníci sú opatrnejší, hovoria o vysokej úrovni súčasného slovenského mužstva a nepodceňujú ani novozélandské. U nich prevláda názor, že skupina je mimoriadne vyrovnaná.
Čo sa píše a hovorí v miestnych médiách o súboji so Slovenskom?
Ako som už povedal, mnohí si pletú Slovensko s Československom. V novinách sa často objavujú úvahy, že Slováci budú jednoduchým sústom. To by pre vašich hráčov mohla byť výhoda. Ja im verím.
Je Paraguaj reálne taký silný, ako ukázala uplynulá kvalifikácia?
Podľa mňa sú momentálne v Južnej Ameriky najsilnejšie mužstvá práve tie, ktoré postúpili. V skupine bolo poradie: Brazília, Čile, Paraguaj, Argentína a Uruguaj. Ja by som Paraguaj posunul ešte pred Čile, vychádzam z aktuálnej výkonnosti. V tejto kvalifikácii sa zrodili viaceré prekvapenia, bola dramatická, napríklad všetci favoriti – Brazília, Argentína, Paraguaj – padli v Bolívii, ktorá sa pre nich stala nedobytnou vďaka vysokej nadmorskej výške.
Kto sú najväčšie hviezdy paraguajského mužstva a na koho si musia dať Slováci pozor?
Je ich niekoľko, najnebezpečnejší sú futbalisti, ktorí dokážu zamestnať hneď niekoľkých súperových hráčov. Na prvom mieste je to výborný technik Salvador Cabaňas, prezývaný Cordinho, čo znamená tlsťoch. Hráva za mexickú Américu. Potom Nelson Haedo, prezývaný El tanque alemán, teda nemecký tank, pôsobí v Borussii Dortmund. Nepríjemný strelec i hlavičkár je Roque Santa Cruz z Manchestru City a medzi osobnosti patrí tiež Oscar Cardosa z Benficy Lisabon.
Čo je najväčšou prednosťou i slabinou paraguajského tímu?
Má rýchlych a technických hráčov a keď sa im darí a sú v pohode, dokážu vyvinúť veľký tlak na súpera. Niekedy nie sú psychicky odolní, ak inkasujú prvý gól, ťažko obracajú zápas, majú problém dostať sa opäť do hry.
Ako prežívali Paraguajčania náročnú kvalifikáciu, v ktorej sa ich futbalistom darilo?
Bola to hlavná téma. Reprezentačné zápasy sledujú fanúšikovia všade, doma, ale aj v baroch, reštauráciách, na námestiach. A keď domáci vyhrajú, jazdia na motorkách a autách vyzdobenými vlajkami až do rána. Delobuchy a ohňostroje sú samozrejmou súčasťou osláv. Každý významnejší zápas je udalosťou aj v médiách, začínajú sa ním spravodajské relácie.
Aký bol záujem o kľúčové zápasy reprezentatov?
Štadión v Asuncione býval vypredaný. To znamená, že na najvychytenejšie stretnutia chodilo bezmála štyridsať tisíc ľudí. Ja som sa k vstupenke nedostal, sledoval som zápasy v televízii. Atmosféru týchto šlágrov však poznám, v Južnej Amerike som bol na viacerých. V Čile, Brazílii, Argentíne, Peru…
Ktoré stretnutie na vás najviac zapôsobilo?
V Brazílii som bol na ligových stretnutiach, ktoré sledovalo v hľadisku 80-tisíc ľudí. V Čile som mal šťastie navštíviť najvychytenejšie derby Universidad Catolica – Universidad de Chile, čo je zápas podobný pražskému súboju Sparty a Slavie. V hľadisku sa však tiesnilo stotisíc divákov. To bolo ešte v roku 1995 na národnom štadióne, kde kedysi diktátor Pinochet väznil svojich odporcov. Asi najväčší futbalový zážitok som si vychutnal v Peru, čo je pre našinca futbalovo dosť neznáma krajina. Bolo to niečo neuveriteľné, od rána ľudia chodili na štadión a do noci sa z neho vracali.
Paraguajskí futbalisti v kvalifikácii do Afriky zdolali aj reprezentantov veľkých a silných krajín, Brazíliu 2:0 i Argentínu 1:0, čo asi pre nich veľa znamenalo.
Boli to najsledovanejšie stretnutia, po ktorých vypukli veľkolepé oslavy v južanskom štýle. Ešte viac ako výhra nad Brazíliou nadchol Paraguajčanov septembrový triumf nad Argentínou, čo má aj historické pozadie. Vyplýva to nielen z komplexu menšieho štátu, ale v 19. storočí Paraguajčania prehrali najkrvavejšiu vojnu na kontinente s trojdohodou, ktorú predstavovala Argentína, Brazília a Uruguaj. Stratili veľkú časť územia a 90 percent mužskej populácie, čo je nepredstaviteľné číslo. Odvtedy vládne obrovská rivalita, ale najväčšia zostala medzi Paraguajom a Argentínou.
Ako Paraguajčania oslavovali triumf nad týmto súperom?
Prezident Fernando Lugo sľúbil, že ak reprezentanti zápas vyhrajú, vyhlási štátny sviatok. Sľub splnil a oslavovalo sa dva dni. O úspechu rozhodol jediný gól obávaného Nelsona Haeda. Ostatné zápasy však za týmito príliš nezaostávali, rozdiely by som nerobil.
Niečo podobné ste asi doma nikdy nezažili, nedá sa to s ničím porovnávať.
Oslava alebo na druhej strane trúchlenie, ak zápas nevyjde, je vždy veľké, plné emócií. To ma však neprekvapovalo, pretože už v čase MS 1998 vo Francúzsku som pôsobil v Argentíne. Po každom víťazstve boli v Buenos Aires neskutočné oslavy, aké som nikdy nevidel a vyradenie s Holandskom vo štvrťfinále domorodci ťažko niesli, v mnohomiliónovom meste vládlo 24 hodín úplne ticho. Českí či slovenskí fanúšikovia sú síce po prehre sklamaní, no pivo si aj po nej dajú a život ide ďalej. Tu sa významná prehra berie ako národná tragédia.
Navštevujete aj stretnutia domácej súťaže?
Na tie sa nedostanem, sledujem ich len v médiách. Momentálne vedú extraligu dva tímy – Libertad a Nacional, majú rovnaký počet bodov. Aj oni majú reprezentantov, napríklad Victora Cáceresa z prvého a Denisa Caniza z druhého mužstva.
Paraguaj sa považuje za pomerne chudobnú krajinu. Ako sa v nej žije?
Je síce pravda, že je zväčša chudobná, ale existujú aj oblasti, ktoré sú ekonomicky vyspelé. V jednej z nich na juhu Paraguaja pôsobím, je to departamento Itapúa, mestá sa volajú Coronel Bogádo a Encarnacion, ležia na rieke Paraná, asi 250 kilometrov od hlavného mesta Asunción. Futbal sa však v tomto regióne na vyššej úrovni nehrá. Najznámejšími tímami sú Universal a Pettorassi. V Coronel Bogádo, kde bývam, majú tím Gral Caballero, spomínam ho najmä preto, lebo v ňom hrávajú aj miestni Čechoslováci. Všetky tieto mužstvá pôsobia len v amatérskych súťažiach. Aj tu sa však berie futbal veľmi vážne, rivalita je obrovská a každé víťazstvo sa oslavuje.
Učíte v Paraguaji češtinu. Je o ňu v týchto končinách záujem?
Pomáham miestnym Čechoslovákom, usilujeme sa o udržanie českých a slovenských tradícií. Najmä na juhu krajiny v provincii Itapúa žije pomerne silná komunita, je ich asi tisíc. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom, pestujú ryžu, sóju a pšenicu. Prevahu majú Česi. Slováci žijú predovšetkým v neďalekej argentínskej provincii Chaco, kde som pôsobil tri roky. Tu majú dokonca niekoľko svojich kostolov, v ktorých sa bez problémov dohovoríte aj po slovensky. Veľa manželstiev v oboch provinciách je československých a ľudia tu väčšinou rozdelenie Československa ani poriadne nezaregistrovali.