Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolien

„Chvíľu vydržte, práve je na operačnej sále,“ vraví nám pani sekretárka v trstenskej nemocnici, keď nás usádza v pracovni riaditeľa MUDr. Mariána Tholta (67).

„Chcete sa s ním rozprávať o futbalovom Slovane Bratislava? Aj sa na ňom občas zasmejeme, veď on všetko, čo s týmto klubom súvisí, tak veľmi prežíva,“ povie.

Pracovňa veru vyzerá všelijako, len nie doktorsky či riaditeľsky. Desiatky fotografií najslávnejšej britskej kapely popretkávané belasými symbolmi.

Legendárny oravský pôrodník prichádza.

Deväťdesiatminútová operácia – to je taký futbalový zápas bez prestávky, nie?

Ale veľmi intenzívny. Bol to nevšedný zákrok, pacientka mala na maternici vývojovú – pomerne raritnú – vadu. Všetko však dobre dopadlo, som spokojný, verím, že pani sa bude mať dobre.

Na rozdiel od futbalistov, vy nemôžete pokaziť „prihrávku“…

Tu sa chyby nemilosrdne trestajú. Treba byť neustále koncentrovaný. Som adrenalínový typ lekára, všetko neskutočne prežívam – niečo ako Diego Simeone na lavičke Atlética Madrid.

Nevravím, že sa na sále hádžem o zem ako on, ale viem byť veľmi emotívny. Uvedomujem si následky. V medicíne sa diabol ukrýva v detailoch, keď sa niečo podcení, zrazu môžete byť v špirále udalostí, z ktorej sa už nedá vyjsť.

Futbal väčšinou pozná pojem reparát…

Z toho sa vždy vyspíte. Keď Slovan prehrá, dám si neurol. Čím som starší, tým to je so mnou horšie. (úsmev) Predovšetkým nie som zvyknutý, že tento klub môže na medzinárodnej scéne prehrať aj o šesť gólov – to veru kedysi nebolo. Veď Slovan a Spartak Trnava boli jedny z najlepších mužstiev na svete. Keď ide o Slovan, mám v sebe brutálny adrenalín.

Má ho skúsený pôrodník, aj keď sa vracia z operácie?

Je tam stále. Pred, ale aj po konci zákroku. Som veriaci človek, vždy sa najprv za pacienta pomodlím, aby všetko dopadlo dobre. Aby som dokázal pomôcť.

Nikdy som nerozlišoval, či je človek na operačnom stole z vyšších alebo nižších kruhov, tobôž aby som očakával, že niečo dostanem. Na Orave sa všetci poznáme, sme si veľmi blízki. Dnes mi chodia do nemocnice rodičky, ktoré som kedysi priviedol na svet a dobre si na to pamätám.

Keď vám raz žena povie, „pán primár, vy ste mi zachránili dieťatko“, lebo mu niečo hrozilo, tak to sa nedá zaplatiť. To je pocit, ako keby ste dali v Belehrade 1976 víťazný gól.

U riaditeľa nemocnice na Orave by v pracovni človek čakal čokoľvek, ale nie fanúšikovské predmety Slovana Bratislava…

Tento krásny drevený znak, rezbársky kúsok, mám od bývalého hráča Daniela Kosmeľa, pod ním je plagát mužstva zo sezóny 2010/2011, keď Slovan vyhral double. Dal mi ho Filip Šebo, jeho otec je môj bratranec.

Túto loptu mi zasa kedysi doniesol Dušan Tittel, veľký to hráč, náš oravský rodák. Priamo na oddelení nájdete aj pár vecí od Dušana Galisa. A pozrite (ukazuje prstom), toto je zasa dres, ktorý mi osobne daroval Vlado Weiss ml.

Karol Jokl mi sem kedysi dávno doniesol sériu odznakov mužstiev, ktoré hrali v Pohári víťazov pohárov. Žiaľ, kdesi zmizli. Zostali však spomienky na veľkého futbalistu.

Keď už spomínate Jokla, viete, že Slovan hral kedysi prípravný zápas v Nižnej, odkiaľ pochádzate?

Akože by som o tom nevedel – bolo to v roku 1967 a samozrejme, že som tam nemohol chýbať. Slovan sa vracal z východu, miestna fabrika oslavovala 20. výročie vzniku a tak tu belesí odohrali prípravný duel. Vyhrali 9:1 alebo tak nejak.

Spomínam si, že v bránke nestál Vencel, ale Sedílek, kapitánom bol Obert, nosil deviatku. Veľká sláva to bola, tritisíc ľudí sa prišlo pozrieť. Dnes už nebohý Jokl dostal od ľudí z Nižnej ako svadobný dar televízor. Páni, to bol hráč, miloval som ho.

Keď si chceli na Orave niekoho uctiť, tak mu darovali televízor Orava, však?

Presne. Vo fabrike pracovalo šesťtisíc ľudí a televízor bol kedysi veľká vec. (smiech) Pamätám si, ako jeden dostal aj legendárny Venco Nedomanský – sedel som vtedy vedľa neho.

Ale keď už spomíname dary, mám tu aj brazílsky dres, ktorý mi osobne s venovaním podpísal Kaká – doniesla mi ho dcéra z Dubaja. Keď som promoval v roku 1982, kapitánom Brazílie na MS bol Socrates – lekár.

V mužstve, kde boli väčšinou jednoduchí chlapci, bol niečo ako pápež. Taký som bol hrdý, že sa môžem k nemu prihlásiť. Že aj ja som skončil medicínu. Odvtedy som veľký fanúšik kanárikov.

Ako reagujú návštevy na vašu pracovňu plnú futbalových predmetov?

Idú do kolien. Vravia, že takú ešte nevideli. Strávil som v nej polovicu života, boli časy, keď som tu bol 350 dní v roku. Človek potrebuje miesto, kde mu je dobre.

Ani v medicíne nedopadne všetko vždy podľa predstáv, veľmi ťažko znášam, keď sa narodí dieťatko s vývojovou vadou. Cítim s rodičmi, lebo neraz to je problém aj na celý život. Alebo keď k vám príde pacientka s ťažkým zhubným ochorením – to s človekom poriadne zamáva.

Často tu premýšľam o živote, pustím si Beatles, pozriem na znak Slovana a keď k tomu chlapci cez víkend ešte vyhrajú, hneď mám chuť bojovať ďalej. Lebo taký je život, nemôžeme sa predsa vzdávať.

A taký chcete vidieť aj Slovan…

Presne. Najlepšie, keby bol ako ten z roku 1969. Dnes všetko hodnotíme cez prizmu aktuálnych udalostí, fandíme Liverpoolu a Manchestru United, pritom nevieme nič o ich minulosti. V mojej rodine je byť slovanistom poslanie.

Môj odhad mi vraví, že na Orave 80 a viac percent ľudí vždy fandilo belasým, ostatní Trnave. V triede na gymnáziu bol taký len jeden. Pričinili sa o to naši rodáci, ktorí stoja za slávou Slovana.

Doktor Chodák, niekdajší kapitán, pochádzal z Dolného Kubína. Môj otec ho volal ujo. Poznal aj trénerov Hucka s Vičanom. Od desiatich rokov som chodieval pravidelne cez letné prázdniny k tete do Bratislavy, keď nám dali echo, že budú trénovať na Kuchajde alebo priamo na štadióne, viac mi nebolo treba.

Hneď som za nimi vyrazil. Boli to futbaloví bohovia, vodca Ondruš, brankár Vencel, Čapkovičovci, Zlochovci, Jokl a Marián Masný, pre mňa idol všetkých idolov. Nemal jedinú slabinu, vedel obísť hráčov, prihrať, dať gól.

Futbalisti s veľkým F?

Nikto si dnes neuvedomuje, že keď sme boli majstri Európy, v mužstve boli šiesti slovanisti v základnej zostave. Švehlík dal gól z hry, Masný premenil prvý pokutový kop a Ondruš druhý.

Dnes sa spomína iba Panenka, všetka česť, spravil to naozaj geniálne, ale prvá penalta bola najdôležitejšia. Títo borci vyradili v semifinále vicemajstrov sveta z Holandska na čele s nezabudnuteľným Cruyffom a potom pokorili aj svetových šampiónov na čele s Beckenbauerom.

Takže všetci lekári a sestry v nemocnici v Trstenej vedia, komu fandí riaditeľ…

(smiech) Bez debaty. Keď sem dávnejšie prišiel na návštevu prezident Gašparovič, zavesil som mu na krk šál Slovana Bratislava. Je to hrdosť a vášeň. V roku 1969 bolo len trištvrte roka po tom, čo Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Celý svet sa sem pozeral.

A v tej chvíli Slovan, mužstvo zo slovenskej Bratislavy, vyhralo proti Barcelone druhý najväčší futbalový pohár. Pre všetkých sme boli dovtedy len „čeko“ a zrazu bieli jastrabi z Tehelného poľa – ako hlásil Gabo Zelenay – vyhrali veľký titul.

Vtedy si možno niektorí ľudia vo svete uvedomili, že v Československu žije aj päťmiliónový národ Slovákov. Futbal je jednoducho filozofia, hýbe svetom. Keď dnes počujem, ako na štadiónoch ľudia hania belasú značku, je mi smutno.

Čo by ste im odkázali?

Že k Slovanu treba mať veľkú úctu. A nie je to len futbal. Krasokorčuliar Ondrej Nepela – Slovan, cyklista Anton Tkáč – Slovan, tenista Miloš Mečíř – Slovan. Všetko olympijskí víťazi. A to ešte nehovorím o hokejistoch, bratoch Šťastných, Dzurillovi a Golonkovi.

Rok 1962 a za najlepšieho brankára na MS bol vyhlásený Viliam Schrojf – opäť Slovan. O pár mesiacov bola storočnica anglického futbalu, Anglicko si prizvalo najlepší výber sveta. Hral tam Ján Popluhár zo Slovana Bratislava.

Mal som dvanásť, keď toto mužstvo vyhralo PVP, celú noc som nespal. Plakal som od radosti. Na druhý deň v škole prišla na hodinu slovenčiny pani učiteľka s tým, že máme napísať koncoročnú slohovú prácu. A keďže sa v Nižnej vyrábali televízory, téma znela – „Čo vám dáva televízna obrazovka?“

O čom ste teda písali?

Stále pod dojmom silných emócií som dával na papier myšlienky o tom, čo mi priniesol zápas Slovana proti Barcelone. Na druhý deň mi vraví, „Marián, to je taká krásna práca, že keď som ju prečítala ostatným pedagógom v zborovni, vyslúžil si si potlesk“. Bolo to také emotívne, že aj dnes mi tečú slzy.

Spomeniete si ešte na prvý zápas priamo na starom Tehelnom poli?

K tete do Bratislavy som chodieval na konci augusta na dva týždne. Tak, aby som stihol nielen zápas Slovana, ale aj Interu. Žltočierni hrali proti Sparte a ja som hltal Jurkemika, Petráša a Szikoru. Viete, akí fantastickí hráči to boli? Svetoví. Hotové ikony.

Boli sme slovanisti, ale vážili sme si ich. Slovan hral o týždeň proti Dukle Praha a prišli Viktor, Geleta a spol. Vyhrali sme tuším 5:2.

Slovan cez víkend s najväčšou pravdepodobnosťou – pred poloprázdnymi tribúnami – obháji šiesty ligový triumf v rade. Pravá sláva by mala vyzerať asi trošku inak…

Na jeseň 1970 ma otec vzal do Bratislavy na zápas proti Trnave. V archívoch som si našiel, že tam bolo okolo 30-tisíc ľudí, no poviem vám, že tam nebolo kde stáť. Neexistovali turnikety, mnohí sa na Tehelné pole dostali načierno, podľa mňa tam muselo byť aspoň o 10-tisíc fanúšikov viac.

Na vtedajší pokrik „Slovan do toho, nebojte sa nikoho, každému to dáme, lebo dobre hráme, chceme vidieť gól“ sa nedá zabudnúť. S Trnavčanmi sme pritom stáli hneď vedľa seba.

V prvom polčase dominoval Slovan, potom však tréner prestriedal, lebo Čapkovič neustále Dobiašovi unikal. Dobiaša teda stiahol na pravú stranu, Hagaru dal naľavo a bolo vymaľované. Spartak vyrovnal na konečných 1:1, ale v 2. polčase bol lepší.

Nechceme znieť pesimisticky, ale takéto časy už najskôr nezažijeme…

Bolí ma to. Slovenská liga je predsa len niečo iné ako federálna. Keby do Bratislavy prišla Sparta alebo Slavia, alebo do neďalekej Žiliny Baník Ostrava, malo by to iný náboj a návštevy boli tiež iné.

Je niečo, čo vás na dnešnom Slovane vytáča?

Laxný prístup. Nechcem podceňovať Podbrezovú, ale dá sa s ňou prehrať v pohári na domácom ihrisku? Po takom vlažnom výkone? Veď ja ako lekár nemôžem operovať jedného pacienta horšie a iného zasa lepšie. Futbalisti sa živia futbalom, proti generácii našich velikánov zarábajú dnešní slovanisti majland.

Jokl a spol. mali špinavé dresy, Dobiaš spomína, že keď v Belehrade 1976 pršalo, zrazu bol o niekoľko kilogramov ťažší. Zmokli im kopačky a navlhla lopta – hlavu im išlo odniesť. Keď mi dnes niekto povie a bagatelizuje, že to bol iný futbal, no chcel by som ho vidieť hrať v tom čase.

No schválne, koho zo starej generácie by ste dnešnému Slovanu dopriali?

Spomeniem dvoch – Ondruša a Masného. Ak by bol v kabíne kapitán ako Tono, inak by to tam vyzeralo. Dnes sa nestačím čudovať, kúpime hráča, ktorého dobre platíme a on si len-tak nepríde z dovolenky naspäť.

Pán Weiss je široko-ďaleko najlepší tréner, ale normálne ho ľutujem. On je sám vojak v poli. Nevráti sa mu Gerson a teraz čo? Má ho vari zabiť? S hráčskym lídrom, akým bol Ondruš, by sa to podľa mňa nestalo. Masný by bol zasa rozdielový hráč – na takého by sa ľudia chodili pozerať aj teraz.

Zájdete občas do Bratislavy na zápas?

Keď mám čas. Ale narovinu – hoci Slovan vybojoval niekoľko veľmi tesných triumfov v Európskej konferenčnej lige, chýbal mi ten tradičný pocit šťastia. Bolo to také upracované.

Keď pred dvomi rokmi vypadol v Lige majstrov s Ferencvárosom Budapešť, myslel som si, že to neprežijem. Takú smutnú cestu späť na Oravu som dovtedy nezažil. Niekedy si radšej šetrím nervy, bojím sa o svoje srdce a zápasy sledujem len onlajn.

Nikdy ste nezvažovali, že z Oravy odídete do Bratislavy?

Som lokálpatriot. Keď vidím Oravský hrad, tak sa chvejem. Orava a tunajší ľudia sú niečo, čo nikdy nezradím a neopustím. Nemocnica v Trstenej sa predsa o ľudí stará a dáva im zdravie. Liečili sa mi tu rodičia, starí rodičia, narodila sa mi tu dcéra, toto musí slúžiť všetkým ľuďom v regióne.

Súčasná nemocnica v Trstenej je nádherná, budujeme veci, ktoré inde nie sú. Máme skvelých lekárov a to, čo robíme, robíme dobre.

Bratislava mi je milá. Je to centrum vzdelanosti a kultúry, mnohí na ňu hľadia skrz politiku, ale veď to všetko nie sú Bratislavčania, robia ju ľudia z celého Slovenska, ktorí tam prišli žiť. Ale opakujem, z Oravy by som za nič na svete neodišiel.

Pred tromi rokmi ste aj pre Pravdu potvrdili, že kvôli pripravovanej reforme nemocníc by ste šli aj do tvrdej hladovky…

A myslel som to smrteľne vážne. Pre mňa je táto nemocnica pilier regiónu, lebo zdravie je najväčšia hodnota. Keď niekto, kto v živote nič nedosiahol, mi ide rozprávať, ako sa to má robiť, lebo bol niekde na stáži v Dánsku, tak tomu nerozumiem.

Nemôžeme to zrovnávať, toto je Slovensko, Orava, región, kde sú zlé klimatické podmienky, katastrofálna cestná infraštruktúra, kde sú veľké dediny vzdialené aj 40 kilometrov od nemocnice. A to mi vážne niekto potom povie, že túto nemocnicu treba obmedziť? No neexistuje.

Šiel by som na hranu, v tomto nepoznám brata. Ľudia stáli za mnou, bojovali za nemocnicu, motivovalo ma to. Dúfam, že ak ešte nejaký ten rok budem zdravý, nielenže to tu udržím, ale dostanem aj na piedestál.

Chcel by som, aby sme v budúcnosti boli ako horské nemocnice vo Švajčiarsku či v Rakúsku. Kde je pacient na prvom mieste a nič iné.

Koľko rokov tu pracujete?

Presne 42. Z toho 29 som primárom a teraz ôsmy rok aj riaditeľ. Poslednýkrát som bol na dovolenke v lete 2006. Rok čo rok mi prepadá. (úsmev)

Tušíte, koľko detí ste za ten čas priviedli na svet?

Ročne sa nám narodí okolo tisíc detí, aj keď v poslednom čase počet klesá. Keď som bol mladý, bol som pri väčšine pôrodov, dnes – ako primár – sa dostanem predovšetkým k tým komplikovaným. Predpokladám, že za celý čas som porodil okolo desaťtisíc detí.

Viete aj o nejakom slovanistovi?

To nie, ale narodil sa nám tu jeden reprezentant – Erik Jendrišek. Jeho maminka pochádza z Nižnej, dobre si na to spomínam, končila sa mi služba, prišla v noci, ale nakoniec porodila až nadránom. Bola pri tom iná pani doktorka. Aj ma to hnevá. (smiech) Lebo Erik bol skvelý hráč.

Narodili sa tu však aj iní ligisti…

Napríklad Lukáš Greššák a Peter Maslo. Greššák bol kapitánom Trnavy v čase, keď sa stali majstrami Slovenska. Aj som mu raz vravel, že Trstená je belasá a ty si kapitán Spartaka. (úsmev)

V jednom z rozhovorov ste povedali, že ak by ste sa ešte raz narodili, budete opäť gynekológ – pôrodník. Boli by ste aj slovanista?

To je poslanie. Bol by som, aj keby som sa narodil v Snine. Mal som však šťastie, že som vyrastal počas silnej éry slovenských futbalistov. Nielen v Slovane, ale aj v Trnave. Oba kluby preslávili Slovensko.

Kedy naposledy ste si poriadne užili futbal priamo na štadióne?

Na Slovane asi pred dvomi rokmi, keď sme zdolali v nadstavbovej časti Dunajskú Stredu – prišla slušná návšteva, aj futbal bol fajn. Ale veľmi sa mi páčilo, keď žilinskí juniori bojovali v mládežníckej Lige majstrov.

Mám rád mladých ľudí. Spomínam si na situácie, keď prišla za mnou mladá budúca maminka a vravela, že dieťa nechce. Uvádzala mi dôvody, ktoré mi prišli banálne a robil som všetko preto, aby sa rozhodla pokračovať v tehotenstve.

Viete, aký je to pocit, keď to dieťa v živote niečo dokáže? Vyštuduje ťažkú vysokú školu, alebo trebárs aj zanietene žije pre futbal? Šport je predsa tak veľmi prospešný. Tí žilinskí chlapci makali na sto percent, išli nadoraz. Také odhodlanie som v dospeláckom futbale nevidel.

Žilina, to je úplne iná futbalová filozofia ako Slovan…

Škoda, toto Slovan akoby nepochopil. Potrebuje takúto akadémiu, mal by aj viac fanúšikov. Poznám sa s majiteľom Žiliny Antošíkom, je to môj dobrý kamarát a neskutočne múdry človek so svojou filozofiou.

Výsledok? Pozrite sa dnes na slovenskú reprezentáciu. Koľko hráčov prešlo žilinským prostredím. Škriniar hrá dnes v milionárskom Paríži, Hancko – podľa mňa aktuálne najlepší slovenský futbalista – čoskoro určite prestúpi z Feyenoordu do ešte väčšieho klubu.

Boženík, Dúbravka, Sauer… Nie je to vari odpoveď na otázku, že to je správna cesta? Že sa oplatí veriť a investovať do mladých?

Antošík ale vie, že máte belasé srdce, však?

Vie, ale je tolerantný. (úsmev) Keď hrá Slovan v Žiline, nemá problém, keď si sadnem do VIP-ky s belasým šálom. Keď bol mladý, tiež hral futbal, mal problémy s kolenom, no vyštudoval vysokú školu technického smeru. Klobúk dole.

Tréner Weiss vraví, že keby mal päť miest v autobuse, piatich hráčov spod Dubňa si odvezie do Bratislavy…

Rozumiem mu. Veď Slovan vždy chcel mať to najlepšie, čo je na Slovensku. Keď prestupoval Pivarník z VSS Košice do Slovana, legendárny docent Vengloš mu povedal: „Janko, poď do Slovana, urobíme z neho veľký klub“. A im sa to aj podarilo.

Pivarník prišiel z východu, Švehlík od Žiaru nad Hronom a potom už aj ľudia z ich okolia fandili belasým, lebo tam mali svojho chlapca. Fanúšika ťažko motivujete, keď mu v zime priveziete zo Švédska na hosťovanie afrického futbalistu.

Veď Slovan je pojem, Európska konferenčná liga je preňho málo, s mužstvami ako Bern a Graz by si mal vedieť poradiť. Viem, že Liverpool a Barcelona sú inde, so Spartou a Slaviou by však mal hrať rovnocennú partiu.

Nie je to tak veľmi dávno, čo to ešte dokázal…

Pod trénerom Galisom, ktorý okolo Dubovského vytvoril skvelú partiu. Peťo bol jediný slovenský futbalista, ktorý hrával za megaklub. Bol som na konferencii v Nových Zámkoch, keď mi prišli povedať smutnú správu, nemohol som jej uveriť.

Bol to veľmi zaujímavý človek, chlapec bez excesov, so životosprávou, talent od boha. Viac ako futbalista. Posledný velikán v Slovane, aj keď po ňom mali európske parametre aj Samo Slovák a Szilárd Németh. Žiaľ, doplatili aj na zranenia.

Môžeš urobiť milión vecí správne, ale ponesieš so sebou do konca života tú jednu, čo nevyjde… Na deti sme všetci citliví, v tomto je vaše povolanie dosť nemilosrdné.

Z desaťtitsíc pôrodov si najviac pamätám tie, kde sa niečo skomplikovalo. Nesiete ich vo svojom svedomí celý život. Je vám to neskutočne ľúto. Neboli to situácie, že by sa človek pozeral na futbal a na sále sa dialo niečo vážne, to by som si v živote nedovolil.

No keď vám dovezú ženu s vnútorným krvácaním, zmobilizujete všetky sily na oddelení a z tela vytiahnete mŕtve dieťa, to je neskutočná bolesť. Alebo keď príde tehotná mamička do poradne a na ultrazvuku zistíte, že dieťatko nežije, pritom dovtedy všetko prebiehalo štandardne. Bolí ma to.

Neraz sa stalo, že mi v noci volali, „pán riaditeľ, rýchlo, máme tu komplikáciu“. Do dvoch minút som tam bol, počul ozvy, že namiesto 140 tam je len 50 tlkotov srdca za minútu, to si neviete predstaviť. Obrovský stres. Do desať-dvanásť minút dokážeme spraviť cisársky rez, žiaľ, niekedy ani to nepomôže. Tragédia.

Hovorí sa, že futbal je hra pre tvrdých chlapov, ale až takí tvrdí, ako ženy – rodičky, nie sme, však?

To, čo dokáže žena, by chlap nedokázal. Neraz vidím, ako na chirurgickej ambulancii pichnú mužovi obyčajnú injekciu a už sa kláti k zemi. Ovievajú ho, nosia vodu, dvíhajú nohy dohora. Keby to ženy videli, nepochopia. Dnes je móda, že chlapi chodia k pôrodom.

A patria tam?

Môj názor je, že keď žena rodí, muž má byť v krčme. Mala by si zavolať mamu alebo sestru, niekoho, kto si tým už prešiel. S prepáčením, muž o tom nevie nič. Keď princezná Kate rodila prvé dieťatko, trvalo to šestnásť hodín. A bola to princezná Kate, ktorá rodila v kráľovskej nemocnici v Londýne. Žiadny problém, to všetko je prirodzené.

Dnes sa však pozeráme na seriály, kde žena porodí za dve minúty a šťastný ocko prestrihne pupočnú šnúru. Realita je však taká, že otcovia nám tu na sále blednú a zavše s nimi aj sekne. Načo to je dobré? Ja som pri pôrode mojej jedinej dcéry nebol.

Čítajte viac Odchod? V Slovane si ťukali na čelo, nechápali. Šťastný chlap z Rače má výnimočných synov s miliónovou hodnotou

Keď už hovoríme o bolestivých pôrodoch, simulujúci hráč na trávniku je smiech cez slzy, nie?

A potom za dve minúty vyskočia a opäť behajú. Veď keď sme sa hrali ako deti, kopali sme sa ako besní. Nič sme si nedarovali. Ale videl som to aj na tých mladých Žilinčanoch. Sfaulovali ich, ale v momente boli hore. Žiadne simulovanie, taktizovanie, zdržovanie.

Nepríde vám malicherné, keď vo futbale dnes hovoríme o ťažkých miliónoch a vy ako riaditeľ musíte bojovať o každé euro?

Hovoril som s viacerými ľuďmi z futbalového biznisu, tiež tvrdia, že sa to utrhlo z reťaze. Nie je predsa možné, aby futbalista – hoci je aj najlepší na svete – zarobil 400-tisíc libier týždenne.

A pritom aj v krajinách s najlepšími ligami majú chudobných ľudí. Vo svete hladné deti bez prístupu k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Toto naozaj nie je cesta. Nie je to však príklad Slovenska, u nás futbal nie je biznis, z ktorého zbohatnete. Majitelia ho financujú z vlastného.

Vo vašej kancelárii vidíme aj veľa fotografií súvisiacich s Beatles… Tak teda Tehelné pole alebo Abbey Road?

Vždy vravím, že jedine Beatles nikdy neprehrali. Nikdy nesklamali. Vždy šli na milión percent. Keď si pustím ich platňu – od vzniku Abbey Road uplynulo 55 rokov a mám ju najradšej – to je pre mňa životabudič. Nechcem sa rúhať Bohu, ale ak budem v truhle a pustia me „Oh darling“, tak hádam aj otvorím oči. (smiech)

Slovan sa v lete pokúsi opäť dostať do milionárskej Ligy majstrov. Ktorú z „beatlesoviek“ by ste im pustili pred rozhodujúcim zápasom v kabíne?

Žeby „Help“? (smiech) Ale nie, dal by som motivačnú „Come Together“. Je to prvá platňa, hymnus, ktorý zložil predovšetkým John Lennon. Je to pieseň vyzývajúca do boja.