Odchod? V Slovane si ťukali na čelo, nechápali. Šťastný chlap z Rače má výnimočných synov s miliónovou hodnotou

Bratia Sauerovci sú veľkou nádejou slovenského futbalu a veľkú zásluhu na ich výkonnostnom raste majú predovšetkým ich rodičia. Šli proti prúdu a jedného dňa poslali svojich malých chlapcov z Tehelného poľa pod Dubeň. Mário mal trinásť, Leo len jedenásť.

„Neviem, či by som ich aj teraz pustil takto skoro. No nikdy sme to neoľutovali a ani chalani mi nepovedali, že by boli nešťastní,“ vraví Július Sauer, ich otec aj agent v jednej osobe.

Smieme si hneď na úvod vypýtať recept, ako v jednej rodine vychovať dvoch veľmi šikovných futbalistov?

(úsmev) Toto som tuším niekde počul. Nikdy sme však synov zámerne neviedli k profesionálnej futbalovej kariére. Neočakávali sme to od nich. Ak sa ma niekto opýta, čo robiť, odpoviem, že celý náš život je o prirodzenom vzťahu k športu. Akoby životný štýl.

Do dvanástich rokov je pre deti kľúčová všestrannosť. Keď počujem, ako niekto svojmu šesťročnému synovi chce dať extra futbalové tréningy, vravím mu, aby nebláznil. To je – podľa môjho presvedčenia – presný opak toho, čo by sa malo robiť.

Základ je univerzálnosť – ak dieťa nezíska do istého veku motoriku, potom už nikdy.

Po kom vaši chlapci zdedili športové gény?

Aj ja som bol futbalista, doma v Gelnici a neskôr v Prakovciach hrával tretiu dorasteneckú a štvrtú mužskú ligu. Manželka sa zasa venovala atletike a vodným športom.

Sme typická bratislavská rodina, ja z východu, ona z Oravy a stretli sme sa tu na Fakulte telesnej výchovy a športu. Obaja k nemu máme veľmi blízko.

Znamená to, že Mário a Leo by uspeli aj v iných odvetviach ako futbal?

Bez toho, aby som ich prehnane chválil, tak napríklad v tenise, bedmintone, stolnom tenise, volejbale, by aj dnes vynikli. Uvediem malú pikošku: Leov spolubývajúci v Rotterdame vraví, že to je až neuveriteľné, že spoluhráči proti nemu nikdy nič nevyhrajú.

Samozrejme, keby prišiel profesionál, nebude mať šancu, ale s „hobbíkmi“ si obaja poradia. Údajne aj v šípkach. Nedávno tu bol Leo a dali sme si tenisovú partičku – ten, kto prehrá, musí potom do našej rodinnej skupiny napísať, že je slaboch. Takto sa my doma motivujeme.

A keď boli malí chlapci, nechali ste ich vyhrať?

Nikdy. Manželka to ťažko znášala a dodnes to nemôže počúvať. Oukej, teraz sú už fyzicky lepší ako ja a často nadomnou vyhrávajú – ide ma vtedy poraziť. Ale ak náhodou uspejem, dám im to veru pocítiť. (smiech)

Vlhovci často spomínajú, ako sa museli na začiatku obetovať. Koľko víkendov obetovali kariére svojich synov manželia Sauerovci?

Prakticky všetky. Vedeli sme, že z 52 víkendov cez rok skončíme v 45-tich prípadoch niekde na turnaji. Futbal je súčasť nášho života, aj kamarátov máme z tohto prostredia, pre nás to nebola obeta. Dokonca ani pre manželku, ktorá futbal príliš nemusela.

A dnes? Je víkend, keď nevidíte ani jedného zo synov v akcii?

Nie. Možno dvakrát do roka. Keď nemám možnosť ísť osobne na zápas, pozriem si ho aspoň v televízii. Veľa cestujem, snažím sa byť pri chlapcoch, dvakrát do mesiaca na stretnutiach v Žiline a aspoň raz za mesiac v Rotterdame.

Boli ste na synov prísny?

Dodnes som na nich pomerne náročný. To, čo cítim a vidím, im aj poviem. Mnohokrát sa im to nepáči a už mi na to aj niečo povedia.

Čo také?

Kontrujú, že „oco a kde si hral ty? Čo nám to tu ideš rozprávať?“ (smiech) Ale poviem im, že si z toho môžu niečo vziať, no ak nechú, tak nemusia. V nedeľu dal Leo za Feyenoord gól, všade ho ospevovali, no ja som mu povedal aj to, čo podľa mňa nebolo dobré.

Odísť z Bratislavy do Žiliny je pomerne netradičné… Boli ste o tom pevne presvedčený?

V tom čase mi to prišlo normálne. Pochopiteľne, moja manželka – ako matka – to znášala omnoho ťažšie. Ja som to bral tak, že chlapcom vlastne plníme ich futbalové sny. Dnes si však uvedomujem, že sme nemali úplne bežný život.

Jeden mal trinásť, druhý jedenásť a šli z domu – pravda, takto nežije 99 percent dnešných rodín, však? Bolo to spontánne rozhodnutie, s dnešným poznaním by som sa nad tým zamýšľal komplexnejšie.

Neviem, či by som ich teraz pustil takto skoro. No nikdy sme to neoľutovali a ani chalani mi nepovedali, že by boli nešťastní.

Možno vám situáciu uľahčilo aj to, že šli preč spolu…

Presne. Potiahli sa navzájom. Neviem si predstaviť, že by sme pustili jedenásťročného chlapca samého.

Nemali v očiach ani náznak obáv?

Starší Mário ťažšie znášal zmeny. Keď hral za Raču, bol kapitán a líder a spomínam si, že nechcel ísť do Slovana. Tam si tiež rýchlo vybudoval pozíciu, tréneri i spoluhráči ho mali radi, je pochopiteľné, že príliš sa mu do Žiliny spočiatku nechcelo. Mladší Leo nemal problém, chcel to skúsiť. Po týždni boli spokojní obaja.

A v Slovane si neťukali na čelo, keď ste im povedali o svojom zámere?

Iste, boli prekvapení a nechápali, čo chceme urobiť. No práca s mládežou je dodnes v Žiline a v Slovane diametrálne odlišná. V tom čase som sa stretol s riaditeľom mládeže na Tehelnom poli, pánom Gálom, no len som sa utvrdil v tom, že robíme správny krok.

Leov prechod zo Žiliny do Rotterdamu už musel byť pre vás „brnkačka“…

Pre mňa áno, vravel som si, že či budem chodiť dve hodiny vlakom na východ alebo lietadlom na západ, je vlastne to isté. Pre manželku to však bol mentálny šok, prvé mesiace to strašne ťažko znášala.

Jej šestnásťročný syn odišiel bez stálej kontroly do veľkého sveta a ona na začiatku ani nevedela, kde bude bývať a chodiť do školy.

Všetko mal však zabezpečené, v Rotterdame má k dispozícii dokonca súkromný trojizbový byt. Keď nám po týždni Leo volal domov, že všetko je super, už bol pokoj.

Existuje lepšie miesto na rozvoj mladého talentu?

Predpokladám, že niekde áno. My sme však maximálne – povedal by som, že až nad očakávanie – spokojní. Leo to umocnil rýchlym prechodom do áčka. Pôvodný plán bol taký, že by sa mu to mohlo podariť za tri-štyri roky.

Začiatky i adaptácia boli náročné, medzi juniormi spočiatku nehrával celé zápasy, ale napokon ubehla jedna sezóna a už je tam – medzi mužmi.

Čím vás Rotterdam najviac dostal?

Okolo futbalu je v Holandsku obrovské haló. V porovnaní so Slovenskom je všetko akoby krát sto. Veľa sa píše, rozpráva, keď dá Leo gól, či naň nahrá, jeho marketingová hodnota ihneď stúpa. Momentálne ho považujú za jeden z top talentov do 20 rokov v krajine.

Získal si ma predovšetkým šéf skautského oddelenia Feyenoordu Mark Ruijl, ktorý zvyčajne rieši len seniorov. Lea videl na jednom z medzinárodných turnajov hráčov do 17 rokov a natoľko sa doňho zamiloval, že robil všetko možné, len aby sme na jeho ponuku prikývli.

Poukazoval nám tamojšie futbalové prostredie, rozprával o potenciále, aký v našom synovi vidí. Hoci sme mali ponuku aj z nemeckého Freiburgu, ja som si bol istý, že rotterdamská cesta je tá správna. Presvedčil som aj ostatných v rodine.

Keď ste boli naposledy v klube, čo vám povedali?

Bolo to pred necelým mesiacom, keď Leo podpisoval novú zmluvu. Rozprával som sa s riaditeľom Denisom te Klosem a páčilo sa mi, ako odprezentoval túto udalosť.

Zhrnul Leovu doterajšiu anabázu vo Feyenoorde a bolo to veľmi milé – za sedem minút trefne opísal spomienky ale i momentálnu situáciu. Hovoril aj o tom, ako treba byť pokorný, ale zároveň aj priebojný.

Je Žilina akýsi slovenský Feyenoord?

Nepovedal by som. Je to iný model. Aj futbalové prostredie je diametrálne odlišné – holandská a slovenská liga, to je neskutočný rozdiel. Keď vidím, ako Leo strelí gól pred 50-tisíc divákmi a potom na štadióne pod Dubňom ledva tisícku na tribúnach, je mi to ľúto.

Žilina to však robí na naše pomery veľmi dobre – v klube si vyhodnotili, že štát pomáha minimálne, peniaze neprinesú ani marketingové práva či vstupenky, jediná šanca, ako udržať klub v čiernych číslach, je predaj hráčov. Všetko tomu podriadili.

Je to transparentná filozofia, nie každému sa páči, no funguje. V Rotterdame je to iný svet – tam, keď sa narodí dieťa, mamička ho vezme do kostola a nechá pokrstiť, len aby bol fanúšikom Feyenoordu.

Mário a Leo… V čom sú si podobní a v čom zasa odlišní?

Sú ako deň a noc. Starší Mário je extrovert, má detailne zmapovaných súperov, pozná všetkých hráčov, dokáže sa veľmi otvorene baviť o futbale. Leo to nepotrebuje, je skôr introvert, všetko si rozoberie skôr vo vnútri.

Tréneri o ňom hovoria, že je vyložene zameraný na to, aby dosahoval nejaké ciele, pričom to nepotrebuje zdieľať na sociálnych sieťach alebo sa o tom veľmi rozprávať. Povahu nezmeníte.

Ale keď sme si kedysi o Leovi mysleli, že hádam ani nevie oslavovať, keď dá gól, no teraz vidíme, že silné emócie na štadióne De Kuip nepustia. Tam to zo seba dostane.

Rodičovské telefonáty s ním teda trvajú kratšie…

(smiech) Asi tak. Mário vám porozpráva o všetkých svojich zážitkoch, Leo mi neraz povie len dobre alebo fajn. Keď ho prvýkrát nominovali na tréning s áčkom Feyenoordu, doma vôbec nikto nič netušil.

Behal tam s mnohomiliónovými hráčmi, ja som sa šiel od nadšenia zblázniť a prvý večer mi o tom – na jeho pomery – celkom podrobne referoval. Volal som mu však aj na ďalší deň po druhom tréningu.

Čo sa dialo?

Leo mi už len povedal: „Nič, normálka, tak ako vždy.“ Už to nepotreboval rozoberať.

Uveďte konkrétnu situáciu, kedy by ste poslali na ihrisko Mária a kedy zasa Lea…

Tak to ste ma zaskočili, ale nuž dobre, skúsim odpovedať. Mária by som chcel mať v zápase predovšetkým vtedy, keď treba mužstvo strhnúť.

Dodnes mám zimomriavky, keď si spomeniem, ako mládežníci Žiliny prehrávali v Lige majstrov s Kodaňou a on do poslednej chvíle – a to už mal za sebou trikrát kŕče – dýchal za celý tím a burcoval. To je jeho povaha – líderstvo a dirigentstvo.

Ak potrebuje tréner špičkové technické vlastnosti, rýchlosť, dynamiku a efektívnu hru jedného proti jednému, potom je Leo na slovenské pomery extrémny unikát.

Mimochodom, je niečo, čo dokáže Lea rozhádzať?

Toto som ešte nezistil. Či to už bola Liga majstrov alebo náročný duel v Eredivisie, všetko bral s pokojom.

Pýtal som sa ho, či má strach, lebo hrať pred 50-tisícovým davom nie je sranda, no on mi vždy povie, že nič také nevníma. A to sa v Holandsku často vraví o fenoméne De Kuip – veľa hráčov sa pred týmto kotlom psychicky zosype.

Ani reprezentačný kemp pred Eurom, kde sa bude robiť záverečný rez kádrom, s ním nič nespraví?

Verte mi, zoberie to v pohode.

Pri Leovi dnes svieti na špecializovanom portáli Transfermarkt cenovka päť miliónov eur, pri Máriovi 375-tisíc. Váš pohľad futbalového agenta – je to zhruba ich aktuálna hodnota?

Je to len pomôcka pre bežných ľudí, ale nesmieme to brať ako dogmu. Leova hodnota však tomu plus-mínus zodpovedá, v Holandsku je vnímaný ako veľký talent a Feyenoord by ho za nižšiu cenu zrejme nepredával.

U Mária to podľa mňa nesedí, pán Antošík zo Žiliny má od prípadného záujemcu akiste vyššie očakávania. Registrujem záujem o jeho služby, hlásia sa kluby zo zahraničia, uvidíme, čo prinesie leto.

Ktorá súťaž by mu pasovala?

Holandská liga. Nebola by to zlá cesta, so svojimi vlastnosťami a fyzickými parametrami by sa tam nestratil. Pokojne mu túto súťaž odporučím. Ponuky má aj z iných – tiež zaujímavých – krajín, ale nič konkrétne ešte nie je na stole.

Keď odchádzal Leo, v Žiline sa z toho príliš netešili… V prípade Mária by to šlo už hladko?

Žilinská filozofia je jasná. Ich predstava je, aby odišiel až po majstrovstvách Európy hráčov do 21 rokov, ktoré sú na budúci rok na Slovensku. Na druhej strane sa nebránia zaujímavej ponuke. Máme férovú dohodu, ak sa všetky strany zhodneme, že tu je zaujímavá šanca, brániť sa jej nebudeme.

Leo dnes viacerým expertom pripomína mladého Mareka Hamšíka. Taká kariéra, akú mal Marek, by sa vám asi páčila, však?

(smiech) Toto si ani nedovolím vysloviť nahlas. Hamšík je slovenská i európska megastar. Bodaj by sa mu Leo aspoň trošku priblížil.

Mali ho vaši chlapci za vzor?

V rámci Slovenska určite. Posledných 30 rokov je však futbal dostupný odkiaľkoľvek, Messi a Ronaldo sú top asi pre každého chlapca z ich generácie. A dnes by vám určite vymenovali aj ďalších.

Majú vo svojich izbách aj nejaké plagáty?

Keď odchádzali z domu, nejaké na stenách boli. Je to však už dávno, postery sú fuč. Manželka však zohnala nejaké nálepky padajúcich futbalistov s menami Mário a Leo. Takže majú tie.

Riešiť ich prípadný prestup musí byť pre otca obzvlášť stresujúca záležitosť…

Neberiem to ako stres. Ale ako výzvu s malou štipkou napätia. Čo a kam sa podarí, ako dokážeme zmeniť ich kariéru. Sú tam otázniky, lebo človek nevie, čo bude, ale nemám z toho strach.

Ste ich poradný hlas?

Samozrejme. Futbal sprevádza život v našej rodine a aj keď si povieme, že sa o ňom baviť nebudeme, i tak to vždy pri ňom skončí. Spolupracujeme s jednou z najväčších futbalových agentúr na svete, aj ja si neraz potrebujem overiť svoje dohady. Pýtam sa, ako by to riešili iní.

Nedesí vás trošku predstava, že vaši synovia raz budú hrať v poslednom kole o ligový titul na dvoch rôznych miestach?

(smiech) Fú… Hádam sa to nestane. Ale zaujímavé by bolo, keby na seba narazili napríklad v tej holandskej lige, to by som bol hrdý otec. Povedal by som si, že jeden bude mať titul, moja žena zasa naopak, že jeden bude smutný a zostane bez neho.

Bavili sme sa o tom, keď hrala Žilina v juniorskej LM, ak by prešla cez Kodaň, existovala šanca, že narazí na Feyenoord, ktorý hral s Bayernom.

Manželke som vravel, že by mi bolo jedno, kto postúpi, lebo jedného syna by som mal vo finále, jej pohľad bol presne opačný. Bola nešťastná z toho, že jeden z jej synov by bol nešťastný.

Veľa futbalových otcov by povedalo, že ste šťastný chlap, lebo ste vychovali dvoch výnimočných hráčov…

Určite som. Nielen mojim deťom, ale aj mne sa plnia sny. Som hrdý, šťastný, ale aj nadšený z toho, čo príde. Chcem byť pritom a vstávať s nádejou, čo prinesie zajtrajšok.