Vyradilo ho zranenie a v pamätný deň 21. mája 1969 sledoval výhru nad FC Barcelona z lavičky. Na budúci mesiac uplynie od historického triumfu 55 rokov.
Ako prežíva futbalista situáciu, keď nemôže v životnom stretnutí pomôcť mužstvu?
Rovnako intenzívne, akoby sám hral. Nebral som to tragicky. Bol som súčasť tímu. Natrhol som si stehenný sval v zápase s FC Porto.
V Bazileji som už bol zdravotne skoro fit, ale tréner Vičan nechcel riskovať. Prežívali sme veľkú drámu.
Viedli sme 3:2 a Barcelona mala zopár dobrých šancí, nevyužila ich. Ale ani cesta do finále nebola jednoduchá. Podľa mňa najťažší bol hneď prvý krok.
Čítajte viac V Slovane robia aj "dobrí" chlapci zlé veci. Vencelovi je z toho smutno: Keď si spomeniem na Haraouiho a Nigra...
S juhoslovanským mužstvom FK Bor?
Keby sme s ním vypadli, nikdy by sme takú slávu už nezažili. A mali sme namále. Doma sme vyhrali 3:0. Odveta? Podľahli sme 0:2, hralo sa skoro stále na našu bránku, udržali sme postup aj so šťastím.
Po prestávke mrknem na lavičku a Vičan fajčil. Hoci s fajčením dávnejšie sekol. Je zle, hovorím si, musí byť strašne nervózny. To bola výstraha, ako keď na semafore zasvieti červená.
Nemali ste rešpekt z veľkého mena finálového súpera?
Nechcem, aby to vyznelo príliš sebavedomo, ale my sme sa nebáli nijakého súpera. Každý nás strašil Barcelonou, ale my sme často hrávali zápasy so silnými súpermi v zahraničí.
A neboli sme v nich slabší. Nastúpili sme proti tímu St. Étienne, ktorý v tom čase kraľoval vo Francúzsku, a vyhrali sme 4:1.
V Argentíne sme zdolali Estudiantes, vtedy najlepší tím sveta. To nás ovplyvnilo. Verili sme si, vraveli si, že to sú rovnakí hráči ako my. Len pán Fiala, manažér, ktorý zabezpečoval naše výjazdy, sa sťažoval.
Prečo?
Šomral, že sa už musíme vrátiť domov. Máme toľko ponúk, aj z okolitých krajín, že by sme tu mohli zostať rok, tvrdil. Bol o nás veľký záujem. Z toho mohli byť peniaze…
Aké prémie za zisk PVP ste mali sľúbené vy a aké Barcelončania?
Im sľúbili na hlavu 12-tisíc dolárov. Netrápilo nás to. Keby nám ich sľúbili tiež, alebo aj viac, nehrali by sme lepšie. Mali sme zinkasovať 15-tisíc korún, mierne nám to skresali, lebo sme dostali aj vecné dary, od riaditeľa Dimitrovky hodinky.
Naše prémie boli vo výške šiestich-siedmich priemerných platov. Chodil som na besedy do fabrík, a keď sa ma pýtali na výšku odmeny, nerobil som tajnosti.
Nezávideli vám?
Niektorí obracali oči. Pýtam sa jedného z nich, čo robí. Sústružníka. To je ťažká práca, vážim si ju, vravím mu. Ale ja som zmaturoval na strojníckej priemyslovke a za sústružníka sa vyučím za dva roky.
Čítajte viac Kmotrík ml.: Nebudem hazardovať so Slovanom, na to ho mám príliš rád. Kaprálik bol pridrahý, príchod Polievku nedáva zmysel z ekonomického hľadiska
Neviem, či sa vy stanete za dva roky reprezentant Československa a víťaz PVP. Dnes by za také výsledky mali hráči obrovské odmeny. Nesťažujem sa. My sme mali iné výhody. Dostali sme sa ľahšie k bytom, k poukazom na auto…
Neprekáža vám, že sa vo futbale točia obrovské milióny?
Futbal je vo svete veľký biznis. Mnohí mi často vravia, škoda, že nehráte teraz, to by ste mali iné peniaze. Ale ja som rád, že som hral v našej ére.
Nezdá sa mi, že teraz sú futbalisti takí šťastní, ako sme boli my. Mal som radosť, keď som sa na ulici stretával s bežnými ľuďmi, zastavovali ma, každý ma poznal.
Na futbal chodili plné štadióny. Doprial by som to aj dnešným našim futbalistom. Návštevy sú mizerné a nik ich nepozná. Spomínam si na jednu príhodu.
Akú?
Svokor talianskej futbalovej legendy, myslím, že išlo o Facchettiho, bol uznávaný vysokoškolský profesor, lekárska kapacita. Novinári sa ho pýtali, či ho netrápi, že zať zarába neporovnateľne viac.
To je v poriadku, usmieval sa, on bude zarábať ešte tri-štyri roky, ale ja do konca života. Vždy ma pobaví, keď špičkoví futbalisti hovoria, že musia zarobiť toľko, aby už po kariére nemuseli robiť.
My sme s tým nemali problém, uplatnili sme sa v civilných povolaniach. V tíme sme boli šestnásti s vysokoškolským diplomom.
Čím ste sa živili vy?
Nastúpil som do Mototechny. Vypracoval som sa na vysokého manažéra, bol som druhý človek vo firme. Vždy ma bavil futbal a autá a im som sa aj celý život venoval. Mimochodom, môj brat, s ktorým som hrával v Slovane, sa živil až do dôchodku ako právnik.
Bol takisto reprezentant, úspešný i obľúbený v dvoch kluboch, medzi ktorými vládla veľká rivalita. Do veľkého futbalu vstúpil v Trnave. Nevyhovárali ste mu to?
Keď končil v doraste Slovana a začínal medzi mužmi, konkurencia bola veľká. Dostal ponuku od trénerského mága Antona Malatinského. Viezol som ho na motorke do Trnavy, keď podpísal zmluvu.
Čítajte viac Na Slovan nedorazil, doma si zavaril. Politické špičky žiadajú koniec Rodriguesa v reprezentácii
Vyplatili mu nejakú sumu, v dvadsaťkorunáčkach. Na spiatočnej ceste sme dostali šmyk, spadli sme. Našťastie sa nič nestalo, len sme si kontrolovali vrecká, či nám nepovypadávali bankovky (smiech).
Problém nastal, keď sa o prestupe do Trnavy dozvedel otec. Vyhlásil, že už má iba jedného syna… Ale Janovi sa v Trnave darilo, jej systém hry mu sedel. Po pol roku bol v reprezentácii.
Zmieril sa po čase s tým aj otec?
Nemyslel to doslova, ale trápilo ho to. Bol veľký fanúšik Slovana. Pracoval ako šofér autobusu v mestskej doprave. Keď mal šichtu, vstával o tretej ráno.
V zmene sa striedali traja a vždy si to zariadil, aby nechýbal na nijakom zápase a nepamätám si, že vynechal nejaký tréning. Vždy túžil, aby sme s bratom hrali v Slovane.
Jano sa cítil v Trnave dobre, ale v roku 1968 sa vrátil na Tehelné pole a odohrali sme spolu množstvo veľkých zápasov. Ale otec sa toho už nedožil. Tesne predtým zomrel.
Mimochodom, aj vy ste prestúpili ku konkurencii – do Interu…
Bolo to v závere kariéry. V roku 1974 som získal so Slovanom titul i Československý pohár. Bol som predtým zranený, mal som tridsať, vravel som si, že nastal čas odísť.
O rok ste hrali proti Slovanu o titul. Rozhodovalo sa v pamätnom zápase v poslednom kole na vypredaných Pasienkoch…
Predchádzal tomu zápas v Ostrave. Museli sme ho vyhrať. Darilo sa mi v ňom, podal som jeden z najlepších výkonov. Na mňa bol aj faul, po ktorom sme kopali penaltu, Laco Petráš ju premenil.
O týždeň som sa v zápase so Slovanom zranil, nedohral som ho. Po veľkom boji sme podľahli. Škoda, mohol som mať titul so Slovanom i s Interom.
O hráčov ako vy bol veľký záujem. Mali ste aj iné ponuky na prestup?
Podpísal som prestup Sparte. Mal som 21 rokov, v tichosti som to oznámil otcovi, nebol nadšený, ale dostal som lukratívnu ponuku, aká sa neodmieta.
Prečo prestup padol?
V Slovane pôsobil Vilo Čech, mal podobnú funkciu ako teraz manažér, ktorý sa stará o prestupy. Utekal za šéfom jednoty a presvedčil ho, že Zlochu v nijakom prípade nemôžu pustiť.
Keď funkcionári Sparty prišli rokovať a mali so sebou potrebnú sumu, Slovan žiadal viac. Sparťania sľúbili, že doplatia, ale k ďalším rokovaniam už neprišlo.
Sparta sa zachovala férovo a prestupové lístky na zväz neposlala. A ja som jej vrátil do koruny všetko, čo mi dala.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Prezradíte, o akú sumu išlo?
Dali mi 115-tisíc korún. Za to sa vtedy dal kúpiť dom alebo dve autá. A boli sme dohodnutí, že keď sa prestup uskutoční, ešte prihodia do 150-tisíc. Nijaká zmluva neexistovala, platilo podanie rúk.
V podobnom prípade sa stávalo, že klub už nedostal späť všetky peniaze. Hráč jednoducho povedal, že už z nich niečo minul. Keby som tvrdil, že som polovičku rozhádzal, nemali to ako právne vymáhať. Vážili si, že som bol férový.
Kto bol najväčšia hviezda vtedajšieho tímu? Karol Jokl, najlepší hráč finále PVP?
Bol to neskutočný futbalista. Trávili sme spolu veľa času, bol som aj kmotor jeho dvom dcéram. Na zájazdoch som päť rokov s ním býval v izbe.
Aj na tréningu sme tvorili dvojičku. Robil s loptou také veci, že som otváral oči. Prihlás sa do cirkusu Humberto, vravieval som mu. Ale v kolektívnych športoch nemám príliš rád porovnávania, kto bol lepší. To sa ťažko posudzuje.
V obrane belasých hrala dlhý čas trojica Filo, Zlocha, Mutkovič. Odkedy ste boli spolu v tíme?
Od žiakov až do futbalového dôchodku. Boli sme absolútne zohratí. Ujal sa nás na začiatku slávny Jim Šťastný, mal v tom čase zakázané trénovať mužov, tak sa venoval deťom.
V prvom zápase s Podunajskými Biskupicami sme prehrali 1:15. Jim si povzdychol: to som dostal partiu… nič, na jar im to vrátime.
V odvete sme zvíťazili 4:1. Viedol nás neskôr aj v lige. Naučil nás všetko, z toho sme ťažili celú kariéru.
Bol to najlepší tréner, akého ste zažili?
Bez debaty. Predbehol dobu o dvadsať rokov. Vičan sa k nemu približoval, ale bol iný typ. Pamätal som si na neho ako na výborného stredného obrancu, keď som chodil na zápasy s otcom a bratom.
Mal výborné tréningy a bol praktik. Vedel hráčovi presne povedať, čo od neho chce. Po jednom zápase, ktorý nám nevyšiel, vravel novinárom, že potrebuje už nových hráčov.
Na tabuľu sme napísali zostavu z najlepších futbalistov v lige. Čo to má znamenať? pýtal sa, keď vstúpil do šatne.
To bude vaše nové mužstvo, tých budete trénovať. Ale hentakých? To sa s vami, chalani, nedá porovnať.
S Vičanom je spojených veľa úsmevných historiek. V tíme sa o zábavu starali najmä bratia Čapkovičovci a Zlochovci. Často sa obeťou vašich žartíkov stal aj tréner…
Vičan mal svojský slovník, bol prísny, ale nikdy sa nevedel dlho hnevať. Za trošku drsnou povahou sa skrýval veľký dobrák a citlivý človek. Mali sme ho radi.
Občas sme mu aj niečo vyparatili. V Trenčíne sme prehrali o gól, ktorý padol v závere z päťmetrového ofsajdu. Pískal rozhodca Pouček. V šatni som Vičana hecoval.
Tréner, na to sa môžeme vykašlať, to necháte len tak? Naštval sa, vletel do rozhodcovskej šatne. Ty mánička česká, čo si to dovoľuješ, čo to malo znamenať, nedával si servítku pred ústa.
Prepieklo sa mu to?
Predvolali ho na disciplinárku. Uškŕňali sme sa. Obrátil sa na mňa, ty sa nesmej, ty si ma vyprovokoval. Nič som nehovoril, len že nás rozhodca poškodil, bránil som sa.
Posmeľovali sme ho, tréner, poriadne im vynadajte, nič sa nebojte. Veď ja im poviem svoje, zastrájal sa. Naparili mu mastnú pokutu – 1 800 korún. Vyzbierali sme sa, každý po stovke, peniaze sme vložili do skrinky.
Vrátil sa skormútený, to som schytal kvôli vám, mrmlal si. Keď zbadal obálku, bol namäkko. Chalani, to vám nikdy nezabudnem, vravel so slzami v očiach.
Nešlo o tie peniaze, ale o pocit, že sme ho nenechali v kaši, postavili sa za neho. Boli sme vynikajúca partia, ale taká bola aj v Trnave, Dukle, Sparte, Interi…
Ako ste vychádzali so súpermi?
Dnes sa to zdá skoro neuveriteľné. Hrali sme v Trnave veľké derby, na ihrisku to bol boj ako o život. Ale po ňom som zostal neraz v Trnave. Išli sme spolu do Imperiálu.
Čítajte viac Vnuka legendy Slovana chváli aj taliansky mág. Obert ide v šľapajach Škriniara
Mal som v Spartaku veľa kamarátov, s Dušanom Kabátom som bol na vojenčine, s Jožom Adamcom v Slovane… Malatinský sa raz po zápase čudoval, ako sa Zlocha a Adamec, takí kamaráti, na ihrisku k sebe správajú. Tam sme si nič nedarovali. Adamec bol futbalový profesor a ja som ho bránil.
Vy ste hrávali na starom Tehelnom poli, nezvykli ste si, keď Slovan pôsobil na Pasienkoch…
Nemám nič proti Pasienkom, ako študent som brigádoval, keď štadión budovali. Keby tam hral Inter, som na každom zápase. Ale Slovan na Pasienky nepatril.
Teraz má nový štadión. Páči sa vám?
Je naozaj pekný, moderný. Ale mne tam chýba atmosféra, genius loci. Necítim to, čo som vždy vnímal na starom štadióne.
Chodíte na ligu?
Nie na každý zápas. Pre mňa je to aj šanca stretnúť tam bývalých spoluhráčov, ale veľa ich nechodí. Vyberiem sa občas aj na iné zápasy, som dôchodca, mám času dosť.
Ale keď v Trnave hrá Slovan, nejdem, bojím sa. Za našich čias vládla väčšia rivalita, ale nie agresivita. Odrádza ma často nekultúrne prostredie, množstvo vulgarizmov.
A ešte čosi. Idem na futbal aj do Prahy, mám tam vždy otvorené dvere, vidím, že si ma vážia.
A doma?
Ten pocit nemám. Pritom som Slovan reprezentoval takmer celú kariéru ako hráč a dva roky som bol aj jeho prezident.
Keď som prvý raz funkcionárčil, začali sme budovať mužstvo s Tittelom, so Stúpalom, s Kinderom, Glonekom, Gorelom, Timkom, Peckom, Dubovským. Vybojovalo posledný federálny titul v roku 1992.
Slovan siaha na ďalší titul. Ako vnímate jeho suverenitu?
Náskok je jasný, ale na ihrisku takú prevahu nevidím. Toto nie je Slovan, aký si predstavujem. Vyčítajú mi, že som ortodoxný slovanista, nie je to tak.
Nemusíme mať v tíme len odchovancov. Ale mrzí ma, ak máme mladého, šikovného brankára Trnovského a nedostáva šancu, zoberieme 36-ročného cudzinca. Tomu nerozumiem.
Prekáža mi, keď mladý odchovanec sedí na lavičke a nie je o nič slabší ako cudzinec. Nech hrajú aj legionári, ale tí, ktorí majú výrazný vplyv na kvalitu hry.
