Po rozdelení federácie sa stal jedným z pilierov novovznikajúceho slovenského tímu. Dušan Tittel, jeden z najlepších futbalistov v samostatnej slovenskej ére, aktuálne aj poslanec Národnej rady SR, oslavuje päťdesiat rokov.
V ankete o najlepšieho futbalistu Slovenska vám patrí výnimočné miesto. Vyhrali ste ju tri razy za sebou a len nedávno vás v počte titulov prekonali Hamšík a Škrtel. Čakali ste, že vydržíte na čele historických tabuliek tak dlho?
Rekordy sú na to, aby sa prekonávali, vždy je to len otázka času. Hamšík a Škrtel sú výborní futbalisti a priznám sa, že v posledných rokoch som mal vždy dilemu, komu by som dal hlas, keby som o tom rozhodoval. V spoločnosti týchto dvoch hráčov sa cítim príjemne. Stal som sa ako prvý tri razy futbalistom roka po sebe, to ma teší, ale nemyslím si, že je to najpodstatnejšie.
Máte pocit, že súčasná generácia futbalistov je silnejšia ako vaša pred dvadsiatimi rokmi, keď ste boli na vrchole?
Na to sa ťažko odpovedá, ale vždy nás s niekým porovnávali. V našom prípade s predchádzajúcimi silnými generáciami okolo Popluhára či Ondruša… Vždy je dôležité, aké výsledky kto dosiahol. Pred nami pôsobili hráči, ktorí sa predstavili vo finále majstrovstiev sveta, triumfovali v PVP, získali titul majstra Európy. Nám podobný úspech chýbal, ale musím dodať, že po rozdelení Československa sme len začínali budovať samostatný slovenský tím. Súčasní reprezentanti sú už v tomto smere ďalej, viacerí pôsobia v zahraničí a aj v popredných kluboch.
Triumfovali ste v prestížnej ankete v čase, keď pôsobili už aj legionári – Dubovský či Moravčík…
Peťo i Ľuboš boli vynikajúci futbalisti, o to viac si ocenenia vážim, bolo ťažké sa presadiť v ich konkurencii. Aj preto, lebo ja som hrával na poste stopéra.
Čo vtedy chýbalo reprezentačnému tímu, aby sa výraznejšie ukázal v kvalifikáciách?
Spomínam si, že v pamätnom kvalifikačnom stretnutí s Českom v roku 1997 sme súpera, ktorý sa rok predtým prebojoval do finále ME a bol nabitý legionármi na čele Nedvědom, zdolali 2:1 iba s hráčmi z domácej a českej ligy. Dvaja naši najznámejší legionári Dubovský a Moravčík boli vtedy zranení. Ostatným chýbali skúsenosti zo silných súťaží a zápasov.
V československej reprezentácii ste krátko pred rozdelením hrávali pravidelne traja či štyria Slováci…
V súčasnom mužstve je už viacero hráčov, ktorí nastúpili vo viac ako šesťdesiatich či sedemdesiatich stretnutiach, v našom prípade väčšina začínala s nulou na konte. Aj tak sme zohrali niekoľko dobrých zápasov a vybojovali aj zopár zaujímavých výsledkov. S Francúzskom, čo bol vôbec náš prvý kvalifikačný súboj, sme remizovali a aj teraz by to bol pre nás dobrý výsledok. Chýbala nám popri skúsenostiach aj vyššia kvalita, aby sme mohli zdolať takého súpera, akým bolo Francúzsko.
Aj vy ste skúšali šťastie v zahraničí, ale po ročnom pôsobení vo francúzskom Nimes ste sa vrátili do Slovana. Prestup do zahraničia ste považovali za chybný krok. Ako sa naň pozeráte po štvrťstoročí?
Rovnako. Aj moja osobná skúsenosť mi hovorí, že je veľmi dôležité si vybrať správny klub – stabilizovaný, aj po športovej, aj po finančnej stránke. Vtedy sa futbalový trh len otváral, bol som aj trochu netrpezlivý, zahraničie nás veľmi lákalo. Dnes by som bol ďaleko opatrnejší a aj iným futbalistom vždy radím, aby si tento krok premysleli. Prišiel som do tímu nováčika francúzskej ligy, ktorý z nej aj hneď vypadol. Ale bola to výborná skúsenosť, aj po osobnostnej, ľudskej stránke. Akiste aj preto som sa potom stal tri razy futbalistom roka.
Ale prišli ste o posledný federálny titul belasých. Do cudziny ste odišli medzi prvými slovenskými futbalistami a vzápätí Slovan triumfoval v lige.
Keby som to vtedy vedel… Ale nedá sa stihnúť všetko. Kým som pôsobil na Tehelnom poli, skončili sme druhí a úspech som potom chlapcom veľmi prial, zaslúžili si ho.
Pôsobili ste azda vo všetkých futbalových postoch. Po hráčskej kariére ste pracovali ako popredný funkcionár na zväzovej i klubovej úrovni, manažér i tréner. V ktorej pozícii ste sa cítili najlepšie?
Aj ako hráč som si vyskúšal viaceré posty, dokonca som si v lige aj zachytal… Laca Molnára vylúčili a ja som si pripísal dvanásť minút aj ako brankár… Najkrajšie i najjednoduchšie bolo hráčske obdobie. Preto hovorím často aj súčasným futbalistom, ktorí rozmýšľajú o konci kariéry, aby vydržali čo najdlhšie, kým im slúži zdravie.
Foto: SITA, Ján Slovák
V Slovane ste skúšali dva razy šťastie ako tréner, ale ani raz ste nedokončili svoju prácu. V čom bol problém?
Vždy som nastupoval po trénerovi, ktorý klub predčasne opúšťal, bolo to v oboch prípadoch len nevyhnutné riešenie, pôsobil som v tom čase na poste generálneho manažéra. Raz odchádzal do reprezentácie Michal Hipp a potom končil Jozef Chovanec. Po hráčskej kariére je pre mňa trénerská práca najpríťažlivejšia, najviac ma baví, lebo je to denno-denný kontakt s tímom a ihriskom. Funkcionári i fanúšikovia by boli najradšej, keby mužstvo vyhrávalo všetky zápasy. Často vládne netrpezlivosť. Veľmi dôležité sú však vzťahy. Nejde len o to, či má každý na účte výplatu, ale musí fungovať celá chémia v klube, potom prídu aj výsledky.
Existuje niečo, čo by ste chceli ešte vo futbale zažiť?
Na začiatku som si nikdy nedával nejaké veľké ciele, nikdy som nesníval, že budem hrať ligu, že si oblečiem dres Slovana, že sa stanem reprezentantom, že budem futbalistom roka… Chcel som hrať futbal v Dolnom Kubíne, vtedy pôsobil v divízii. Tešilo ma aj to, keď som ako chlapec zbieral v zápasoch lopty. Mal som v sebe zakódované, že som chcel vždy vyhrať. Či to bol zápas za žiakov alebo za starých pánov, v príprave, v lige, v reprezentácii. Ale nikdy som sa nepozeral ďaleko dopredu, bol som skôr realista.
Aj v minulosti ste skúšali presadiť sa v politike, pracovali ste na komunálnej úrovni, teraz ste poslancom národnej rady. Viacerým bývalým športovcom takýto ťah nevyšiel. Prečo ste do toho išli? Necítite riziko, že si pokazíte vysoké športové renomé?
Je mi jasné, že politici sú vnímaní vo všeobecnosti zle, ale netreba všetkých hádzať do jedného vreca. Aj medzi nimi sa nájde veľa slušných a schopných ľudí. Oslovil ma šéf Slovenskej národnej strany Andrej Danko a jeho vízia sa mi páčila. SNS ako najstaršia strana mala za sebou lepšie i horšie obdobia i také, na ktoré by bolo dobré zabudnúť. Uvedomoval som si však jej potenciál a hovoril som si, že ak bude dobre pracovať, má šancu. Keď som začínal, mali sme preferencie 2,5 percenta a len veľmi opatrne sa hovorilo o tom, že sa chceme stať parlamentnou stranou.
Čím by ste mohli prispieť, byť užitočný ako poslanec a politik?
Stali sme sa súčasťou vládnej koalície a aj keď v nej máme na niektoré veci rôzne názory, cítim príležitosť presadzovať veci, o ktorých si myslím, že sú správne. Je výhodou, že mám šancu niečo reálne ovplyvniť. Ak som sa staral len o futbal, svoj klub, cítil som sa veľmi izolovaný. Tento krok neľutujem, politika ma chytila, baví ma. Po necelom roku som nabral veľa skúseností.
Myslíte si, že ako poslanec môžete pomôcť aj športu?
Mám na to priestor. Už sme novelizovali zákon o športe, ktorý poslanci prijali ešte minulý rok a bol veľmi zlý. Moja zásada znie: ak už aj nenájdeme dostatok prostriedkov, aby slovenský šport na úrovni fungoval, nemali by sme mu hádzať pod nohy polená, to znamená schvaľovali také zákony, ktoré mu legislatívne ešte ublížia.
Vidíte najväčší problém vo financovaní športu a rozdeľovaní peňazí?
Musíme si zodpovedať základnú otázku, ako má byť šport financovaný. Po trištvrte roka, čo fungoval zákon o športe, bolo strašne veľa, až 70 pozmeňujúcich návrhov na jeho zmenu a pridali sme k tomu ešte desať iných bodov. Vzorec na rozdeľovanie peňazí je neuveriteľne komplikovaný. Dostali sme sa do obdobia, keď si šport, jeho odvetvia konkurujú samy sebe, čo je velikánsky problém. Bojujeme na jednom ihrisku a každý si chce uchmatnúť čo najviac peňazí. Nepodarilo sa nám ešte stále zapojiť do financovania súkromný sektor, aby to bolo preň výhodné.
Môžete hovoriť aj o konkrétnych výsledkoch?
Už sme upravili vzorec na rozdelenie financií. Futbal dostane 17 percent z balíka, hokej 13, tieto športy sa vyčlenili zo skupiny športov. Ostatným zväzom pripadne 50 percent, zostávajúcich 20 percent dostane SOV, paralympijský výbor a projekty ministerstva školstva. Zrovnoprávnili sme s ostatnými zväzmi zdravotne znevýhodnených športovcov. Posunuli sme aj vekovú hranicu mládežníckeho športu na 23 rokov, z doterajších osemnásť. Tým sme športy takisto zrovnoprávnili, aby mali rovnaké možnosti. Napríklad motoristom by v podstate chýbala mládežnícka základňa. A podľa toho, aká je početná, dostávali zväzy aj peniaze.
Foto: Archív autora
Celý život pracujete vo futbale. Nemá u vás v porovnaní s inými športami protekciu?
Futbal má najväčšiu členskú základňu, viac ako 50 percent mládežníckych športovcov. Aj preto dostane 17 percent z koláča, zaslúži si ich. To, že som bývalý futbalista neznamená, že nemám rád aj iné športy. Hľadám také rozdelenie financií, aby to bolo pre všetky športy motivujúce, nie ubíjajúce.
Má zákon o športe po úpravách definitívnu podobu?
Je v niečom lepší, ale stále nie ideálny. Čakajú ho na budúci rok ďalšie úpravy. Problémov zostalo viac. Napríklad bývalí úspešní športovci dostávajú príspevok k dôchodku, ale viacerí vinou administratívnych chýb z tohto zoznamu vypadli. Túto nespravodlivosť, nerovnováhu budeme tiež odstraňovať.
Napriek tomu, že ste poslanec, neustále si udržujete aj kontakt s futbalovým dianím. V Ružomberku pracujete ako športový riaditeľ klubu. Dá sa to všetko zladiť?
Stále pôsobím ako technický inštruktor Európskej futbalovej únie, som pozorovateľ zápasov v európskych súťažiach, chodím ich s ďalšími odborníkmi analyzovať. To robím, keď mám voľný čas. Usilujem sa zvládnuť poslanecké povinnosti s povinnosťami v ružomberskom klube. Nie vždy môžem byť fyzicky v klube, ale všetky športové otázky, prípravu, dopĺňanie kádra s trénermi konzultujem. Cez víkendy sledujem zápasy, za rok a pol v Ružomberku som chýbal na len na jednom.
Presťahovali ste sa do Dolného Kubína. Kde ste vlastne teraz doma?
Rodina žije stále v Bratislave, deti tu chodia do školy a aj ja sa zdržujem v hlavnom meste, pokiaľ mám poslanecké povinnosti. Ostatný čas trávim v Dolnom Kubíne a v neďalekom Ružomberku. Veľa ho prežijem na diaľnici, aspoň tri razy v týždni abslovujem cestu Bratislava – Ružomberok a späť. Bratislavu mám rád, žil som v nej viac ako tridsať rokov. Ale ja budem vždy doma na Orave, pod Kubínskou hoľou, tam chcem byť aj pochovaný.
Dnes oslavujete päťdesiat rokov. Bilancujete pri takejto príležitosti? Ste spokojný s tým, čo ste dosiahli?
Myslím si, že som doteraz prežil krásny život. Robil som si malú bilanciu vždy po desaťročí. Prvý raz v tridsiatke, keď som bol na vrchole futbalových síl, stal som sa tretí raz futbalistom roka. Bolo to najkrajšie športové obdobie, futbal mi chutil. V štyridsiatke som urobil vážne životné rozhodnutia, po nej sa mi narodili dve nádherné deti, Karolína má osem, Teo šesť. V päťdesiatke zažívam ďalší vrchol, pracujem vo vysokej politike, usilujem sa využiť všetky doterajšie skúsenosti. Nechcem veľmi plánovať dopredu, chuť a energia mi nechýba, ale dôležité je vždy zdravie, prajem si, aby vydržalo, to považujem čoraz viac za mimoriadne dôležité.