Legendárneho brankára, 74-ročného Iva Viktora trápi pankreas, statočne bojuje s rovnakými zdravotnými ťažkosťami ako nedávno zosnulá gymnastická ikona Věra Čáslavská. Vo štvrtok si však nenechal ujsť príležitosť a stretol sa so svojím dlhoročným parťákom medzi žrďami v československej reprezentácii Alexandrom Vencelom.
Prišiel, aby pokrstil jeho autobiografickú knižku, ktorú vydal Sport Legal v edícii Športové legendy a jej autorom je historik Tomáš Černák. „Naše kamarátstvo, ktoré trvalo množstvo rokov, bolo neformálne a úprimné, si zaslúžilo, aby sme sa ešte aspoň takto, možno už na záver, spojili. Som veľmi šťastný, že Ivo prijal moje pozvanie,“ tešil sa bývalý skvelý brankár, v súčasnosti 72-ročný Alexander Vencel, majster Európy 1976 i víťaz PVP 1969, ktorého prišli vo štvrtok pozdraviť aj mnohí jeho známi a úspešni spoluhráči i súperi zo zlatých čias československého, slovenského i bratislavského futbalu.
Viktor si na slávnostnú príležitosť priniesol aj vzácne brankárske rukavice, v ktorých krstil knihu. „Venovali mi ich organizátori tohtoročných majstrovstiev Európy, ale pred dvoma rokmi, keď som sa zúčastnil v Nice na žrebovaní kvalifikačných skupín,“ vysvetlil.
Priateľstvo dvoch veľkých brankárov je vskutku pozoruhodné, pretože obaja boli aj veľkými súpermi – Viktor bol dlhoročnou oporou Dukly Praha a Vencel Slovana Bratislava. V čs. reprezentácii skoro vo všetkých zápasoch bol bratislavský brankár dvojkou, kryl svojej jednotke chrbát, ale nikdy sa to neprejavilo na ich vzťahoch, navzájom si pomáhali a spolupracovali.
Vencel aj po rokoch pripomína, že na spoluhráča z bránky nežiarlil, hoci priznal, že to vždy nebola pre neho jednoduchá situácia. „Nikdy som nezávidel Ivovi, ale stalo sa zoparkrát, že ma bolelo srdce. Bolo niekoľko chvíľ v kariére, keď vzhľadom na výsledky v klube, sme boli na tom lepšie my v Slovane. To viete, aj ja by som rád stál medzi žrďami a v množstve reprezentačných zápasoch som bol len náhradník, odkázaný sedieť len na lavičke, nedokázal som mužstvu pomôcť. Na druhej strane som musel športovo priznať, že Ivo len zriedkakedy dal šancu, aby tréneri menili zostavu a post brankára.“
Viktor si Vencelovu podporu vždy vážil, uvedomoval si, že pre takého výborného gólmana nebolo vôbec ľahké, že ho len výnimočne pustil do bránky. Napriek tomu mu obetavo celé roky kryl chrbát, aj na pamätnom európskom šampionáte 1976. „Neviem, či mi to bolo ľúto, samozrejme, každý chcel chytať. A v tom čase to nebola otázka peňazí, je známe, aké prémie sme dostali aj za titul majstrov Európy. To už nik dnes neverí. Bol som za to Šaňovi veľmi vďačný.“
Priznáva, že by si jeho kamarát zaslúžil viac štartov a že ani on nemal flek v základnej zostave vždy jednoznačne jasný. "Taký je brankársky post, môže chytať len jeden. Tréneri, ak nebol dôvod, ho neradi menili. Spomínam si, že sme hrali vo Švédsku a mne sa práve narodila dcéra.
Prišiel som na zraz a s tichým súhlasom trénerov sme si na moje druhé dieťa so spoluhráčmi pripili. Tréneri mi povedali, že mi dajú v bránke voľno, vo Švédsku ma nechajú na lavičke. A nakoniec predpoludním v deň zápasu sa rozhodli, že budem chytať…" spomínal Viktor, ktorý sa stále venuje výchove mladých brankárov v Újezde nad Lesy, na okraji Prahy, kde žije.
S úsmevom dodáva, že v súčasnosti by sa ťažšie presadzovali vo veľkom futbale, ani jeden z nich nevynikal robustnou postavou. „Šaňo i ja sme mali trošku problémy s vysokými centrovanými loptami. Ak teraz nemá brankár výšku nad 190-centimetrov, tak sa s ním napríklad v Anglicku ani nebavia. My so Šaňom by sme mohli chytať už len vo florbale, tam sú menšie bránky…“