Vo finále šampionátu nastúpili v základnej zostave ôsmi Slováci. Z bratislavských klubov Slovana a Interu, košických Lokomotívy a VSS a z Trnavy. Od výnimočnej futbalovej udalosti uplynulo dnes štyridsať rokov.
PPP projekt: Panenkov Penaltový Patent
Traja českí futbalisti patrili k oporám mužstva a Viktor, Panenka i Nehoda výborne doplnili slovenskú kostru. Panenka sa zapísal do futbalovej histórie penaltou, dala bodku za rozstrelom, ktorý rozhodol o držiteľovi cennej trofeje. Bol to PPP projekt ako vyšitý: Panenkov Penaltový Patent. Loptu poslal oblúčikom do stredu bránky.
Brankár Sepp Maier mu to dlho nevedel zabudnúť, v zahraničných novinách sa písalo, že ho Panenka zosmiešnil. „To bola absolútna blbosť. Kto by si to dovolil vo finále šampionátu? Ale Maier sa so mnou 35 rokov nebavil, hoci sme sa stretli viackrát. Až nedávno sa to zmenilo,“ dodával s úsmevom Panenka.
Tento kop si vymyslel už dávno predtým, ako sa ním stal slávnym a množstvo hodín ho trénoval. Vo finále si všetci mysleli, že sa zbláznil, ale on to nevnímal ako risk.
„Vyskúšal som si ho predtým niekoľkokrát – v lige i na tréningu reprezentácie. Takýmto spôsobom som dal asi tridsať gólov. Len raz som brankára neprekonal, takže úspešnosť tejto strely bola mimoriadne vysoká. Po šampionáte ju už skoro všetci dobre poznali, ale našli sa situácie, keď som ho mohol použiť, napríklad keď som prišiel neskôr do Rakúska, v niektorých pohárových zápasoch, alebo na zájazde do Južnej Ameriky,“ približoval.
Mohol to urobiť len blázon alebo génius
Legendárny brankár Viktor, ktorý bojuje s ťažkou chorobou a ako jeden z mála sa musel ospravedlniť z nedávnych spomienkových stretnutí, v rozhovore pre Pravdu potvrdil, že Panenkovu strelu poznal. „Strieľal ju rovnako aj na tréningu. Bývali sme spolu v izbe a diskutovali o nej. Pred šampionátom mi dal z penalty podobný gól aj v lige. Vydržal dlho stáť a sledovať brankára. Mal teóriu, že každý normálny gólman niekam skočí, vyberie si jeden roh bránky.“
Na otázku, či Panenka príliš neriskoval a či mu to vo finále nevyhováral, pokračoval: „Netušili sme, že sa budú vo finále kopať jedenástky a že Tondo bude posledný, že sa to takto všetko vyvinie. Ale aj keby som to vedel, netrúfal by som si mu niečo vyhovárať. On bol hráč v pravom slova zmysle, trošku hazardér. A ako spieva Richard Müller, svet nepatril nikomu, kto nebol hráč… Takto kopnúť penaltu a v takom vážnom, rozhodujúcom momente… To môže urobiť len blázon alebo génius. Som mu vďačný, že to zvládol. Zachránil aj mňa.“
Foto: Archív
Viktor narážal na situáciu, keď Nemci vo finále vyrovnali v poslednej minúte po rohu. „Ten však nemal byť. V zápase sa mi darilo, ale ten gól beriem na seba. Nešiel som do súboja s Hölzenbeinom dosť dôrazne,“ domnieva sa.
Kapitán tímu Anton Ondruš s tým nesúhlasí. „Hölzenbein fauloval Viktora a jeho vyrovnávajúci gól nemal vôbec platiť. O našej sile – futbalovej i psychickej – svedčí fakt, že napriek tomu sme zvládli aj penaltový rozstrel, ktorý je vždy lotériou,“ pripomínal bývalý bratislavský stopér.
Do Juhoslávie nešli s malou dušičkou
Často zdôrazňuje, že aj keď československý tím nepatril k favoritom, s malou dušičkou do Juhoslávie necestoval. Opieral sa o úspešnú sériu, v ktorej neprehral 22 stretnutí za sebou. V kvalifikácii na záverečný turnaj zastavil Portugalsko, Anglicko, ZSSR.
„V tomto období sa tím formoval nielen po futbalovej, ale aj po ľudskej stránke. Prajná atmosféra prenikla do každého hráča. A to napriek tomu, že vtedy vládla v domácej súťaži medzi silnými klubmi veľká konkurencia. V národnom mužstve sa nikdy negatívne neprejavila,“ tvrdí Ondruš.
V Záhrebe a potom v Belehrade čakali na tím finalisti majstrovstiev sveta 1974. NSR a Holandsko. Štvrtým do partie bola domáca Juhoslávia, ktorá mala takisto vynikajúce mužstvo. A v tejto partii sa ocitli aj zverenci Václava Ježka a Jozefa Vengloša.
Ondruš sa stal hrdinom semifinálového stretnutia s Holandskom. Strelil v ňom dva góly. Najprv do holandskej siete a potom nešťastne vyrovnal vlastným gólom. „Kričal som na spoluhráčov, že tento zápas nemôžeme prehrať, že ideme ďalej. Nemal som obavy, veril som, že to nakoniec dobre dopadne,“ spomína Ondruš. Padli ešte dva góly, ale až v predĺžení. Československo vyhralo 3:1.
Kapitán: Rozhodla kvalita a kamarátstvo
Tento zápas dodal mužstvu veľké sebavedomie a prejavilo sa to aj vo finále s Nemcami. „Po 25 minútach sme viedli 2:0. Bol to neuveriteľný úvod, ale koniec bol ďaleko. Vôbec som neuvažoval, či nám už bude náskok stačiť alebo nie. Koncentroval som sa len na hru. Ani nemecké vyrovnanie v samom závere nám nohy nepodlomilo.“
Aj po štyridsiatich rokoch platí, že čs. tím dosiahol výnimočný úspech. Odvtedy nijaké mužstvo z východnej Európy podobnú senzáciu nezopakovalo.
Viktor videl jej podstatu najmä v tom, že tréneri Ježek a Vengloš dali dokopy mimoriadny výber. „Trvalo to štyri roky a v Juhoslávii to bolo vyzreté mužstvo. Možno už trochu prestarnuté, ale malo veľké osobnosti, jeden hráč vedľa druhého boli výnimoční borci. Najskôr nás trochu podcenili Holanďania, začali zle a už to nezvládli. A ani Nemci nás nebrali stopercentne vážne a boli po súboji s Juhosláviou aj trochu unavení,“ pripomína.
Ondruš považuje za kľúčové dve veci: futbalovú kvalitu a priateľský duch tímu. .,Mali sme určite aj trochu šťastia. Ale ak chcete vybojovať taký výnimočný úspech, musíte byť dobrý. A to by bolo tiež málo. Ak kolektív nedrží spolu, nemá šancu," uzatvára zlatý kapitán.