V Trnave vyrástol pekný štadión, v mnohých mestách dobudovávajú útulné stánky, ktoré sa s niekdajšími dosluhujúcimi barabizňami nedajú porovnať, existuje aj zákon, ktorý dáva predpoklady, aby organizátori zatočili s futbalovými banditmi. Ale všetko ide v starých koľajách.
Finále pohára nebolo nijakým skvostom, s ktorým by sa mohol slovenský futbal pýšiť. Priemerná hra toptímov, škandalózny priebeh s kanonádou ohrozujúcou hráčov, prerušenie stretnutia, vulgárne skandovania.
Už to vnímame ako nevyhnutný slovenský folklór. Akoby to inak ani nemohlo byť. Slušní diváci sa trpezlivo podrobovali kontrolám, nechali sa ohmatávať, kutrať si v taškách, zavše až šikanovať. Nedajbože, ak by sa nejakým omylom dostali niekam, kam nepatria. Okamžite by ich spacifikovali. S tými, ktorí rešpektujú pravidlá a prichádzajú na zápas s najlepšími úmyslami, sa ľahko zatočí.
Zato chuligáni si robia, čo chcú. Na finále prepašovali šokujúce množstvo delobuchov a svetlíc, všetky vyhádzali beztrestne na plochu a po zápase ich polícia odprevadila na vlak domov. Neskriví sa im ani vlas na hlave.
Rizikový zápas, vstupenky na meno, mimoriadne opatrenia…? Je to všetko na smiech. Čo je na papieri, na štadióne neplatí. Ak by sa čosi podobné udialo na medzinárodnej scéne, usporiadatelia by sa nedoplatili. Hlavný organizátor, Slovenský futbalový zväz, finále nezvládol. Nepoučil sa, a opäť si to zlizne. Ako po finále na Myjave pred dvoma rokmi, keď mu jeho vlastná disciplinárka naparila pokutu tritisíc eur.
Oveľa horšie je, že slušnosť zostala znovu v defenzíve.