Veľký futbalový talent pôsobil najskôr v Reale Madrid a potom prestúpil do Realu Oviedo. Trávili spolu aj osudnú dovolenku v Thajsku v roku 2000, kde tragicky zahynul. Aurélia Čarabová (41), bratislavská rodáčka, zostala žiť v Oviede. Nenechala si ujsť nedávny zápas Španielska a Slovenska, prišla naň v Dubovského drese.
Veľa slovenských fanúšikov malo na sebe dres vášho dlhoročného partnera. Ako ste to vnímali?
Potešilo ma to. A aj dojalo. Keď v úvode zápasu skandovali jeho meno, behali mi zimomriavky po tele.
Čo domáci fanúšikovia? Ešte si na neho spomenú?
S tými, čo boli naši spoloční známi, si na Peťa spomenieme často. A myslím, že ani bežní fanúšikovia na neho nezabudli. Peter pôsobil v Oviede päť rokov a pomáhal mužstvu v neľahkých časoch, patril k jeho oporám. Nedávno som sa stretla s manželským párom, reč sa zvrtla aj na futbal, čo tu nie je nič výnimočné. Keď manželia zistili, že som sa poznala s Petrom Dubovským, okamžite zareagovali, že je práve pätnáste výročie, čo zomrel. Pamätali si to presne.
Spomeniete si ešte, ako ste sa zoznámili?
Bola to študentská láska, navštevovali sme bratislavské gymnázium Ivana Horvátha. Peter bol o dva roky starší. Chvíľu sme pozerali po sebe na chodbách školy, potom sa mi prihovoril, začali sme sa stretávať. Netušila som, že hráva futbal, v tom čase ešte nebol známy, len prichádzal do prvého mužstva Slovana Bratislava.
Najviac ste sa zblížili v Španielsku, kam prestúpil v lete 1993. Vy ste nemali ani dvadsať. Odišli ste hneď s ním?
Odchádzali sme spolu. Prvé kroky neboli pre neho najľahšie. Prišiel do Realu, kde vládla obrovská konkurencia, nevedeli sme jazyk, nemali sme vo veľkom meste okolo seba nijakých známych. V prvých mesiacoch nám veľmi pomáhali ľudia zo slovenského veľvyslanectva. Po dvoch rokoch sme sa opäť sťahovali – do Ovieda.
V lete uplynulo pätnásť rokov od jeho smrti, vy ste smutnú udalosť zažili v Thajsku…
V ten deň sme sa rozhodovali, aký program si urobíme. Vybrali sme sa na vodopády, čo bola miestna atrakcia. Peťo na chvíľu odbehol, bol vášnivý fotograf a chcel si ešte urobiť nejaké zábery. Odrazu sme zaregistrovali nejaký rozruch, išli sme sa pozrieť a už sme videli, ako sa nad ním skláňajú ľudia. Pošmykol sa a padol, nebola to veľká hĺbka, ale udrel si hlavu a nemohol sa hýbať.
Ako ste reagovali?
Usilovali sme sa vybaviť nejakú pomoc, vyťahovali kreditné karty, vraveli, že zaplatíme akúkoľvek sumu. Medzi turistami boli nejakí lekári, tí pomáhali. Prosili sme, aby zavolali helikoptéru. Nakoniec doletela, počuli sme jej zvuk, ale všade okolo boli stromy a nevedela sa k nám v tom teréne dostať.
Koľko trvalo, kým dorazila pomoc?
Dlho, skoro štyri hodiny, stratil veľa krvi, spočiatku bol pri vedomí, komunikoval. Sťažoval sa na bolesti chrbáta, nôh, panvy. Bráško, zober ma domov, vravel bratovi, ktorý bol s ním. To boli posledné slová, ktoré mi utkveli v pamäti. Prví dorazili thajskí novinári, niekto im zavolal. Obrázky, ktoré sa objavili zo záchrannej akcie, boli od nich. Prišla aj domáca koordinátorka, ktorá mala na starosti turistov a pomáhala. Peťa previezli sanitkou do najbližšej nemocnice na ostrove, ale tam nemali potrebné vybavenie. Odtiaľ ho už prevážala vojenská helikoptéra do väčšieho mesta i lepšej nemocnice.
Keby dostal pomoc skôr, mohli ho ešte zachrániť?
Nechcem to takto rozoberať. Keby sme nešli na ten výlet a keby sme ani necestovali na dovolenku do Thajska… To všetko je keby…
Krátko pred nešťastím ste plánovali svadbu?
Na ceste domov som na letisku našla v Peťovej peňaženke lístok zo zlatníctva z Ovieda. Malo to byť prekvapenie, zásnubný prsteň kúpil pred odchodom na dovolenku.
Po Petrovej smrti ste zostali žiť v Oviede. Nechceli ste sa vrátiť na Slovensko?
Posledné naše roky boli zviazané najmä s týmto prostredím. Všetko mi ho tu pripomínalo. Plánovali sme, že si kúpime dom, predtým sme bývali vždy len v podnájme. Mali sme v Oviede priateľov, ale prvé obdobie bolo nesmierne ťažké. Trvalo mi viac ako dva roky, kým som sa zo všetkého spamätala.
Čo vám ho najviac pripomína?
Neprejde deň, aby som si na neho nespomenula. Zostalo mi veľa spomienok, prežili sme spolu pekné chvíle. Cenila som si jeho ľudskosť, dobrosrdečnosť i skromnosť, hoci bol známy človek, populárny futbalista. Uchovávam si ako talizman plyšového psíka, ktorého mi daroval ešte na začiatku známosti, aby mi nebolo smutno, keď nebol so mnou. A nechala som si aj jeho obľúbené auto, bol to športový mercedes, veľmi po ňom túžil a čakali sme naň skoro dva roky. Už má pomaly dvadsať rokov.
Chodíte v Oviede pravidelne na futbal?
Nechodím vôbec. Sledovala som ho najmä kvôli nemu, pozerala sa na Peťa. Len prvý rok po jeho smrti som chodila ešte na štadión. Postupne sa vytratili z tímu jeho spoluhráči, klub prežíval problémy, padol do nižšej súťaže. Už nestojí ani štadión, kde hrával. Zbúrali ho a neďaleko postavili nový – tam hrali aj naši reprezentanti.
Čo teraz robíte?
Zamestnala som sa prvý raz až po Peťovej smrti. Najskôr na jednej zubnej klinike v administratíve, teraz pracujem v informačnej americkej firme. Mám partnera, sme spolu sedem rokov. Vlastní reštauráciu v Las Scaldas, to je deväť kilometrov od Ovieda, hneď oproti bývali teraz slovenskí reprezentanti. Pred polrokom sa nám narodila dcéra Danielka. Materská tu trvá len štyri mesiace, takže som sa už vrátila do práce. Trochu mi s malou pomáhala mama, ktorá prišla za mnou, teraz už pôjde maličká do jaslí.
Ako často sa dostanete do Bratislavy?
Len zriedka, ale pred niekoľkými dňami mi zomrel otec. Keď bol chorý, usilovala som sa prísť za ním častejšie. Vždy, keď prídem do Bratislavy, zájdem aj na cintorín k Petrovmu hrobu.