„Zvláštny a nenapodobiteľný. Predstavoval to, čo znamená stožiar pre plachetnicu,“ charakterizoval Josefa Masopusta.
Generál futbalových trávnikov, ako o ňom písali Angličania, už bude veliť legendám v nebi. Najvýraznejšia postava v ére československého futbalu, český hráč storočia Josef Masopust včera predpoludním zomrel po ťažkej chorobe vo veku 84 rokov vo svojom pražskom byte.
Strata v legendárnej zostave
Ako malému chlapcovi sa mu stalo niečo nazvyčajné. Snívalo sa mu, že hrá vo finále majstrovstiev sveta a dal v ňom gól… „Je to pravda,“ potvrdzoval v jednom z mnohých rozhovorov pre Pravdu. „Sen sa zmenil na realitu. Ibaže bol ešte krajší, v ňom sme sa stali majstrami sveta.“
Najmä v závere päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia predstavoval svetovú extratriedu. Stal sa jediným futbalistom v niekdajšom Československu, ktorému udelili prestížnu Zlatú loptu pre najlepšieho hráča kontinentu. Prevzal si ju v roku 1962 – najmä za vynikajúce výkony na svetovom šampionáte v Čile, kde urobil Vytlačilov výber dieru do sveta a po senzačnej ceste podľahol vo finále Brazílii. Bol to on, kto strelil za Gilmarov chrbát jediný československý finálový gól.
Z finálovej jedenástky žijú už iba štyria – Adolf Scherer, Josef Jelínek, Josef Kadraba a Jiří Tichý. Zo Slovákov, ktorí si na tomto pamätnom turnaji zahrali, zostali nažive ešte Jozef Štibrányi a Jozef Adamec. Obaja odohrali všetky tri zápasy v skupine.
Neatakujte Pelého, vyzval spoluhráčov
Nedostižný kanonier Adamec zažil s Masopustom krásne okamihy, v čase jeho najlepších rokov boli spoluhráči v Dukle Praha. V šesťdesiatych rokoch patrila k najlepším na svete, Masopust v nej strávil väčšinu kariéry a získal s ňou osem majstrovských titulov.
„Pepík bol starší a keď som prišiel do Dukly na vojenčinu, zobral ma pod svoje krídlá a správal sa ku mne ako starší brat, hoci vtedy už bol najjagavejšia hviezda,“ spomína slovenská futbalová legenda. „Bol vynikajúci futbalista, ale nad tým všetkým bola pre neho vždy ľudskosť, férovosť, priateľstvo. Neviem o tom, že mal s niekým nejaké spory. Spomínam si na neho často, vždy, keď mi niekto pripomína moje najlepšie futbalové časy.“
Trnavský futbalový kráľ pridáva historku z Čile, ktorou dokresľuje Masopustov charakter. „Aj Brazílčania mali po našom úspechu nad favorizovanými Španielmi rešpekt. A navyše sa v zápase zranil Pelé. V tom čase sa ešte nemohlo striedať, a tak zostal na ihrisku, ale asi hodinu hrali Juhoameričania prakticky desiati. Došlo k nevídanej situácii. Masopust zavelil a nesmeli sme Pelého atakovať. Keď dostal loptu, každý dva kroky pred ním zastavil. On zasa neútočil a musel loptu hneď odovzdať spoluhráčovi. Táto neoficiálna džentlmenská dohoda platila do konca stretnutia.“
Svet pozná Masopustov slalom
V hľadisku toto gesto vyvolalo nadšenie. A Pelé to nikdy Masopustovi nezabudol. Keď oslavoval osemdesiatku, poslal mu pozdravný list. „Otváral mi dvere, ukázal futbalovú cestu našej generácii,“ vyjadril sa kráľ svetového futbalu. A ďalší jeho legendárny súputník Eusébio, mu prišiel zablahoželať osobne do Prahy. „Masopust bol lepší futbalista ako on. Hral na ťažšom poste,“ vyjadril sa Portugalčan.
Masopust bol špílmacher, ktorý bol všade. Mal skvelú techniku, dokonale ovládal loptu oboma nohami a dokázal prekľučkovať aj pol ihriska medzi súperovými hráčmi. V slávnej ére Dukly známy tréner Jaroslav Vejvoda zverencom vravieval okrídlenú vetu: „Keď nebudeš vedieť čo s loptou, prihraj ju Masopustovi…“
Foto: SHUTTERSTOCK
Vďaka nemu sa dostal do futbalových učebníc nový termín – Masopustov slalom. Prvý raz ho rozbalil v plnej paráde na Strahove 1. mája 1960 v zápase proti Rakúšanom. Na polovici ihriska získal loptu, obišiel štyroch súperov, aj brankára Kitzmüllera a loptu poslal do opustenej bránky. Celá akcia – podľa stopiek filmárov – vraj trvala iba 7,8 sekundy.
„Potom som pridal podobných gólov ešte zopár a zaužíval sa termín Masopustov slalom,“ vravel. „Bol za tým dlhoročný tréning. Po každom som zostával na ihrisku a individuálne trénoval, hral som sa s loptou, skúšal rôzne finty. A nacvičoval som, ako obísť súpera.“
Sochu mu už postavili
V posledných rokoch ho už trápilo podlomené zdravie. Predsa sa nechal ešte nahovoriť na dlhú cestu a vybral sa pred troma rokmi so skupinou československých internacionálov do Brazílie pri príležitosti päťdesiateho výročia čilského finále.
Krátko predtým mu na pražskej Juliske, kde hráva Dukla, odhalili sochu. Prijal to s rozpakmi, najprv bol rezolútne proti. „Sochy by sa mali stavať ľuďom, ktorí už nežijú. Pýtal som sa, to ma už pochovávate? Nakoniec som si presadil, že to musí byť v súvislosti so všetkými hráčmi Dukly a reprezentácie, ktorí patrili k mojim spoluhráčom. Ja to nevnímam len ako poctu mojej osobe. Je to uznanie celej našej československej futbalovej generácii,“ prezradil Pravde.
Pred necelými pätnástimi rokmi bol aj hosťom našej redakcie, keď vyhlasovala výsledky ankety o najlepšieho futbalistu storočia. Odovzdával hlavnú trofej priateľovi a spoluhráčovi Jánovi Popluhárovi. Na otázku, či by si chcel zahrať futbal aj v súčasnej ére, vtedy odpovedal: „Nie. Musel by som totiž postaviť na prvé miesto peniaze. A vo futbale musí byť na prvom mieste vždy srdce.“