Raritou je, že trénerskú prácu medzi mužmi odštartoval v zahraničí, v ruskom Saturne Ramenskoje. Absolvent FTVŠ UK v Bratislave, kde si urobil aj doktorát, získal najvyššiu trénerskú licenciu ako jeden z najmladších v slovenskom futbale, mal 30 rokov. Pred štartom aktuálnej zimnej prípravy sa po piatich rokoch jeho cesty so Slovanom Bratislava nečakane rozišli.
Aký bol dôvod vašej rozlúčky na Pasienkoch?
Neviem a ani som po tom nepátral. To sa v trénerskom živote stáva, mne prvý raz. Prežil som tu pekné roky, rozišli sme sa v dobrom. V Slovane som sa mnohé naučil, veľa mi dal a dúfam, že niečo som dal aj ja jemu.
V klube ste zažili viacero trénerov. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
Každá skúsenosť bola dobrá, snažil som sa z nej čo najviac vyťažiť. Najviac mi dala spolupráca s Weissom, Hippom, Jankechom, Jarolímom a Galisom. Akiste aj preto, že u nich som dostal najväčší priestor.
Ako vlastne odštartovala vaša trénerská dráha?
Hrával som futbal, ale ako dvadsaťročný som utrpel zranenie. Zlomil som si navikulárnu kosť v zápästí a mal som po kariére. Trénerskej práci sa venujem dvanásť rokov. Dvere do veľkého futbalu mi otvoril Vladimír Weiss v roku 2007. Pôsobil v Saturne Ramenskoje, zavolal ma, aby som mu pomáhal. Zažil som obrovský skok – od trénovania v mládežníckom futbale rovno k mužom do ruskej ligy. Bol to neskutočný zážitok, získal som neoceniteľné skúsenosti, hoci som v Rusku strávil len polrok. Spolupráca s trénerom Weissom trvala potom dlhšie v Slovane Bratislava a ešte predtým som pod jeho vedením pracoval aj v Artmedii Petržalka, kam nastúpil po návrate z Ruska.
Prečo si vás Weiss vybral?
Nikdy sme sa o tom nebavili, ale veľmi si vážim, že mi dal šancu. Študoval som v Bratislave, celý voľný čas som trávil na ihrisku, trénoval som mládež, vedel o mne. Do Ruska som nastúpil so skúseným Mirom Mentelom, trénerom brankárov, spolu sme bývali na báze a veľmi mi pomáhal.
Vlani sa vystriedali v Slovane za rok traja tréneri – Galis, Straka, Chovanec. Bolo zložité pre asistenta prispôsobovať sa v takom krátkom čase?
Nebol v tom problém, ale, samozrejme, je lepšie, ak sa tréner dlhšie nemení, potom sme lepšie zohratí.
Ako ste pomáhali hlavným trénerom? Čo bola vaša úloha?
Spočiatku som bol ucho, len som sa priúčal v zabehanom realizačnom tíme. Postupne som dostával viac úloh, viedol som s tímom rozcvičenia, potom aj hlavné časti tréningov a nácvik štandardných situácií. Neskôr ma tréneri posielali sledovať súperov v lige aj v európskych pohároch, pripravoval som pre nich analýzy. Vypočuli si môj názor.
Nemali ste ambície byť prvým trénerom?
Už som naznačil, najprv som sa rozkukával, učil, budoval si pozíciu. Za osem rokov, čo som pracoval ako tréner, mám každý tréning poctivo zaznamenaný minútu po minúte. Získal som vzácne skúsenosti a solídny prehľad. Samozrejme, rád by som raz viedol mužstvo ako hlavný tréner, určitý čas som ním aj bol – v béčku Artmedie Petržalka. Nebojím sa toho. Ak príde šanca, pokúsim sa ju využiť. Pracoval som so špičkovými trénermi, bola to pre mňa druhá vysoká škola. Mám najvyššiu trénerskú kvalifikáciu. Tak prečo nie? Som zástanca toho, že poctivou prácou môže človek preraziť.
Čo si najviac ceníte z osemročnej ligovej trénerskej práce?
Podieľal som sa na zisku štyroch titulov a štyroch triumfov v Slovenskom pohári. Čerešničkou na torte sú najmä zápasy v európskych pohároch, ktorých mám na konte už 46. Vrcholom boli jednoznačne zápasy s Artmediou proti Juventusu Turín, so Slovanom odveta v Belehrade proti Crvenej Zvezde a oba zápasy proti AS Rím.
Vy ste jeden z mála ľudí v Slovane, ktorý môže porovnávať z vlastných skúseností. Slovan bol v lige suverénny, ale uplynulú jeseň sklamal. Čo sa skrýva za jeho pádom?
Dôvodov bolo viac. Odchádzam zo Slovana a nerád by som teraz rozoberal všetky okolnosti, nebolo by to z mojej strany korektné. Spätne je vždy ľahšie hodnotiť a mudrovať. Na jeseň sme mali nahustený program, bojovali sme súčasne na troch frontoch. To je záťaž aj pre väčšie a silnejšie kluby. Uškodila nám najmä prehra 0:5 v Berne v úvode skupiny Európskej ligy a podľa mňa prehnané očakávania. O to väčšie bolo potom sklamanie. Majstrovský titul nám vystrieľala najmä dvojica Vittek – Fořt, obaja dali po dvanásť gólov. Neskôr, žiaľ, mali zdravotné problémy, na jeseň nám chýbal typický hrotový útočník.
Zdá sa, že v mužstve nastanú veľké zmeny, odchádzajú viaceré tradičné opory. Bude Slovan na jar silnejší?
To si ešte netrúfam odhadnúť. Zatiaľ by to boli len špekulácie. Ale verím, že sa tím pohne nahor. Uvidíme, aká bude realita, keď sa začne súťaž. Dôležitý bude aj aktuálny zdravotný stav hráčov. Všetko má svoje plusy i mínusy. Mladí hráči môžu priniesť väčšiu dravosť, nadšenie, budú mať novú motiváciu. Ale v ťažkých zápasoch sa vždy zídu aj skúsenosti starších. Podľa mňa je ideálna zmes mladosti i skúsenosti, aby bolo mužstvo vyvážené.
Hráči ako Žofčák, Milinkovič, Halenár už nemajú Slovanu čo dať?
Skúsenosti majú, niečím by vedeli pomôcť, ale aj pre nich by zmena pôsobiska mohla byť ďalším impulzom do kariéry, novou motiváciou. Koniec je vždy aj začiatok niečoho nového.
V Slovane sa občas objavujú hlasy, že mužstvo ešte môže na jar obhájiť titul. Veríte tomu?
Slovan už nemá situáciu výhradne vo vlastných rukách, musí sa spoliehať aj na zakopnutia Žiliny a Trenčína. Veľa napovie hneď prvý jarný zápas na Pasienkoch, keď hostí Žilinu. Je to šesťbodový súboj, víťaz získa veľkú psychickú výhodu. Nič nie je nemožné, za trénera Jarolíma sme po jeseni strácali dvanásť bodov a získali sme napokon titul i pohár.
Čo sa vtedy stalo?
Spravili sme výbornú zimnú prípravu, obchádzali nás zranenia a sformovala sa skvelá partia, ktorá zvládla zápasy, aj keď sa všetko nedarilo. Veľa sa odvíja aj od disciplíny, na nej všetko stojí a padá.
Už viete, čo budete robiť vy?
Po ôsmich rokoch v ligovom kolotoči mám odrazu voľné víkendy, čo je nezvyčajné. Chcem na sebe pracovať a aj v budúcnosti robiť to, čo ma napĺňa a čo som vyštudoval. Rád by som absolvoval zahraničnú stáž. So snúbenicou Romanou sa tešíme z dcéry Kiary, ktorá sa narodila pred Vianocami, mám viac času, užívam si ho s rodinou.
Otec oslavuje narodeniny i triumf v PVP
Otec Jozefa Kontíra bol futbalový brankár, ktorý pôsobil aj v belasom drese v ére Alexandra Vencela. Mal tiež svoj podiel na zisku PVP. Slovanisti sa v 1. kole stretli s FK Bor. Najprv vyhrali doma 3:0, v odvete podľahli 0:2. Už v úvode sa mohli rozlúčiť so súťažou, aj neskôr zdôrazňovali, že práve zápas v Bore bol po finále pre nich najťažší. V bránke ich v tomto súboji podržal Kontír. Ten síce vo finále PVP 1969 v Bazileji nenastúpil, ale tešil sa z triumfu s ostatnými. Na tento moment nikdy nezabudne, aj preto, že v rovnaký deň oslavuje narodeniny…