Derby Slovana a Sparty sa hralo po bezmála 22 rokoch a hľadisko bolo poloprázdne. Ak odrátame vyše tisícku pražských fanúšikov, ďalšiu časť ľudí, ktorá dostala lístok zadarmo, do hľadiska prišlo maximálne päť tisíc domácich divákov. Napriek masívnemu mediálnemu masírovaniu pred súbojom.
Kŕmiť národ historkami o starých zlatých časoch, 50-tisícových návštevách, o nadšených divákoch, ktorí zobrali do rúk lopaty a odhadzovali sneh, len aby si vychutnali zápas, o nekonečnej rivalite, keď súperi nepoznali na ihrisku brata a potom si dojemne padli do náručia, je hádzanie hrachu na stenu.
Škoda slov i papiera. Ak by zostalo ešte aspoň dačo z obdobia futbalového romantizmu, maličký štadión na Pasienkoch by praskal vo švíkoch, vypredali by ho pred mesiacom a vstupenky by sa zháňali – zostaňme v dobách minulých – ako banány pred Vianocami.
Čo bolo, bolo, terazky je celý svet naruby. Diváci vidia slabých hráčov, rozpadávajúce sa tribúny, nekultúrne prostredie, v ktorom ide – ako ukázal aj štvrtok – skoro o život.
Aj nostalgické oprašovanie idey spoločnej ligy dostalo na frak. Na Slovensko nepotrebujeme importovať chuligánov z cudziny, máme dosť problémov s vlastnými. A ani Čechom nepiští srdce po predpotopných pomeroch na štadiónoch bývalých veľkých súperov a slabom ekonomickom zázemí. Štvrtkový škandál zasadil tvrdý úder pod pás kedysi najľudovejšej zábave, ale aj vízii o spoločnej súťaži dvoch niekdajších federálnych bratov.