Boli však časy, keď sa pri sporných situáciách trvajúcich stotiny sekúnd bolo treba spoľahnúť na pozorné oko arbitra. A to občas zlyhalo. Dnes uplynulo štyridsaťosem rokov od situácie, ktorú nedokáže posúdiť ani kolektív vedcov vybavených najdrahšou modernou technológiou.
Píše sa 29. júl 1966 a prebieha 101. minúta predĺženia, keď si center z pravej strany v šestnástke NSR spracoval Angličan Geoff Hurst a ponad brankára Hansa Tilkowskeho posiela loptu do brvna od ktorého smeruje do priestoru okolo bránkovej čiary.
Čas v Londýne sa zrazu zastavil, 96 924 divákov na štadióne Wembley prestalo dýchať a hráči na chvíľu skameneli. “Minúta ticha“ však trvala iba necelú sekundu, ruky domácich hráčov zrazu vystrelili nad hlavu, zatiaľ čo tie súperove naznačovali, že sa vôbec nič nestalo. V tej chvíli bol najdôležitejším mužom na zemeguli švajčiarsky rozhodca Gottfried Dienst.
Vtedy najlepší arbiter na svete si netrúfol rozhodnúť sám a rozbehol sa k postrannej čiare za sovietskym asistentom Tofikom Bakhramovom. Jeho gesto je jasné, ruka smeruje do stredového kruhu a Wembley sa otriasa v základoch, zatiaľ čo Nemci idú vyskočiť z kože.
Rodák z azerbajdžanského Baku si za svojím rozhodnutím stál do konca svojho života. Vo svojich spomienkach uviedol, že lopta sa neodrazila od brvna, ale siete za ním a tak bolo irelevantné, či padla pred, alebo za bránkovú čiaru.
Gól platil, Angličania dokonca pridali ešte jeden a radovali sa z prvého a zatiaľ posledného titulu majstrov sveta vo futbale.
Na MS v roku 2010 oba tímy narazili na seba už v osemfinále. A osud sa tentokrát zahral s Anglickom. Televízne zábery totiž odhalili, že Frank Lampard strelil za stavu 1:2 regulárny gól. Lopta opäť smerovala od brvna, asi 40 centimetrov za bránkovou čiarou sa odrazila späť do ihriska. A keďže Lampard strieľal z osemnástich metrov, dobiehajúci asistent situáciu nedokázal správne posúdiť. Angličania nakoniec prehrali 1:4 a o tom, či ich rozhodcovský omyl nepripravil o šancu získať druhýkrát Zlatú Niké, už môžeme iba špekulovať.
Chybné rozhodnutia sa však nerobili iba na svetovom šampionáte. V roku 2005 sa hral zápas Premierleague medzi Manchestrom United a Tottenhamom Hotspurs. Hosťujúci Pedro Mendéz sa z polovice ihriska lobom pokúsil prekvapiť brankára červených diablov Roryho Carrolla. Gólmanovi, ktorý sa tváril suverénne, lopta vypadla z rúk do vlastnej bránky. Rozhodcovi však stačilo, že Carroll ju pol metra za čiarou vyboxoval späť a gól neuznal. Sebavedomie severoírskeho brankára vystriedali rozpačité gestá, ktoré hovorili za všetko.
O tri roky neskôr v stretnutí medzi Watfordom a Readingom už gól platil. Paradoxom však je, že žiadny nepadol. Hosťujúci hráči síce priklincovali domácich pred vlastnou bránkou a dokonca trafili aj brvno, lopta ale ani len náznakom neprešla do siete. Veď posúďte sami.
Moderná technológia vo futbale je dvojsečná zbraň. Na jednej strane robí šport spravodlivejším, na tej opačnej ho zasa o niečo výnimočné oberá. O finále 1966 sa totiž budú generácie fanúšikov rozprávať ešte veľa, veľa rokov.