Svoj život a takmer celú futbalovú kariéru ste spojili s Košicami. Viete si predstaviť, že by ste si obliekali dres Trnavy či Žiliny, alebo sedeli na ich trénerských lavičkách?
Vedel by som si to predstaviť a život ukázal, že by to aj šlo. Keď som hrával, ťažko sa prestupovalo, kádre tímov sa nemenili, zmluvy sme nemali profesionálne, klub musel súhlasiť s odchodom. Ak si nejaký chcel udržať hráča, tak ho jednoducho nepustil.
Na sklonku kariéry ste si zahrali aj v zahraničí, ale predtým ste zmenili dres, len keď ste vojenčili v pražskej Dukle…
Strávil som tam dva roky a prežil som tam krásne obdobie, na ktoré veľmi rád spomínam. Otestoval som si, že aj v inom prostredí ako košickom som sa cítil výborne. A nebola to jednoduchá situácia, lebo som sa ocitol ďaleko od domova, bol som ženatý a mal som už deti.
Lákali vás aj inde? Čo vás držalo v Košiciach?
Pokladám za výhodu, že som mal v Košiciach skoro stále zmluvu a nemusel som sa sťahovať. Rodinné zázemie som si vždy cenil, pokladal som ho dôležité. Mohol som odísť do Ružomberka i Trnavy, ale keď som si zvážil všetky pre i proti, dal som prednosť práci doma, ktorá ma napĺňala
Nie vždy to však bolo jednoduché. Ako prvý slovenský tréner ste vybojovali postup do Ligy majstrov, ale mužstvo ste v nej už neviedli. Ťažko ste to znášali?
Bol som mladý tréner a v tom čase som si ani neuvedomoval, čo sme dosiahli. Žil som v tom, že o rok, o dva sa môže niečo podobné zopakovať. A myslel som si, že mám takú silnú pozíciu v klube, že môžem niečo presadiť. V tom čase sa hovorilo, že naše puto s majiteľom klubu Alexandrom Rezešom je veľmi silné. A vidíte, asi nebolo, keď ma odvolal krátko po tom, ako som s tímom vybojoval historický postup.
Prišli ste o zápasy s Juventusom, Manchestrom United i Feynoordom…
Až neskôr som to ťažko znášal. Keď som si uvedomil, že taká šanca v najkrajšej a najprestížnejšej súťaži sa už nemusí zopakovať. A život ukázal, že už sa ani nezopakovala.
Naznačujete, že váš vzťah so silným Rezešom sa trochu glorifikoval a realita bola iná. Ako ste teda vychádzali, keď vás na jeseň 1997 pustil k vode?
Náš vzťah bol profesionálny. Bol to človek, ktorý pomohol košickému športu, nielen futbalu. Predbehol dobu, samozrejme, mal na to utvorené podmienky. Vedel, že bez peňazí sa kvalitný futbal nedá robiť a dobrých hráčov treba zaplatiť. To platilo už vtedy a bude platiť vždy. Utvoril podmienky, dal trénerovi voľnú ruku, aby si poskladal tím, vybral hráčov. Lenže potom od neho čakal aj výsledok. Ak ho nedosiahol, stalo sa, že tréner musel odísť. Ale to beriem.
Viacerí sa domnievajú, že peňazí, ktoré vtedy dostávali hráči, bolo až priveľa, investície do výsledkov prehnané. O to ťažšia bola etapa, keď ich odrazu nebolo…
Nemyslím si, že podmienky boli prehnané. Podobné mali aj v Trnave, Slovane… Kto zažil toto obdobie, vie, že o futbale sa rozprávalo, štadióny boli podstatne plnšie ako teraz, zápasy mali náboj. Bolo dobré, že viacerí majitelia investovali do futbalu. Keď sme získali prvý titul, vládla eufória, Rezeš nemusel dávať mužstvu ďalšie peniaze navyše. Bol však nadšený a dal ich. Ale nemal som nikdy pocit, že sa peniaze rozhadzovali. Napokon ajlepšie viem, koľko som zarábal. Aj keď hráči brali viac. Narozprávalo sa toho veľa, ale máločo z toho bola pravda. Hovorilo sa aj o zmanipulovaných zápasoch, ale to boli hlúposti.
Narážate na stretnutie Trnavy v Rimavskej Sobote, kde sa v poslednom kole už líder súťaže chystal oslavovať titul, ale napokon nevyhral a majstrom boli Košice?
Niečo o tom viem, zo strany Trnavy to nebolo férové. Mala všetko vo svojich rukách, mala sa sústrediť na svoj zápas. Nik jej nemohol zabrániť, aby vyhrala v Rimavskej Sobote. Nedokázala to a potom zvaľovala vinu na iných, to nebolo športové. Bol by som prvý, kto by Trnavčanom gratuloval k titulu.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ako hodnotíte obdobie, ktoré nasledovalo v Košiciach po úspešných rokoch?
Vstúpila do toho politika, zasiahla futbal, až úplne odišiel z Košíc. Škoda. Bolo to veľmi ťažké obdobie, dnes musíme byť radi, že v druhom najväčšom meste sa opäť hrá liga. Pred pár dňami som mal možnosť vidieť zápas 1. FC Košice – Manchester a opäť som si uvedomil, aká kvalita v košickom mužstve bola, aký mali hráči herný prejav. Som presvedčený, že keby tím zostal pokope, v priebehu ďalších štyroch rokov by sa dostal dva razy do hlavnej súťaže Ligy majstrov.
Hovoríme stále o 1. FC Košice, ale ako hráč ste prežili košickú kariéru v Lokomotíve, ktorá patrila vo vašej ére k československej špičke. Ako si na to spomínate?
Rád sa k tomu vraciam. Spomínam si na skvelý kolektív okolo Jószu a Módera. Ako začínajúci futbalista som prišiel do Lokomotívy v roku 1974, keď vypadla do druhej ligy. Hneď sme postúpili, sformovalo sa výborné mužstvo, ktoré dvakrát vyhralo Československý i Slovenský pohár, hralo v Pohári UEFA, skončilo tretie v lige. Škoda, že sme nemali funkcionárov i trénerov, ktorí by na mužstvo viac tlačili. Dosiahlo dosť, ale z toho tímu sa dalo vyžmýkať viac.
Všeobecného uznania sa vám začalo dostávať nedávno, na prahu šesťdesiatky. Poverili vás vedením reprezentácie, stali ste sa trénerom roka 2013. Cítili ste niekedy krivdu, pocit nedocenenia?
Nie, osobné ambície som nikdy netlačil do popredia. Možno som mohol mať zavše pocit, že som s mužstvom niečo dosiahol a ako trénerovi sa mi mohlo ujsť viac uznania, ale úspech tímu som si cenil viac. Aspoň som mal stále motiváciu a mám ju aj v šesťdesiatke. Ocenenia som dostal, keď som s nimi už ani nerátal. Pre mňa je to potvrdením, že poctivá práca sa oplatí a raz sa to prejaví. Urobil som aj nejaké hlúposti. Občas som podľahol tlaku, stresu.
Čo vás teraz najviac motivuje?
Ako hráč som si zahral na majstrovstvách Európy, zúčastnil som sa aj na majstrovstvách sveta. To by som chcel zažiť ešte ako tréner – prebojovať sa na veľký šampionát.
Reprezentanti – aj tí, čo hrávajú vo veľkých kluboch – cítia pred vami rešpekt. Aký vzťah s hráčmi uprednostňujete? Udržiavate si odstup?
Futbal beriem vždy vážne. S hráčmi nemám problémy, to by akiste potvrdili. Možno ma zavše nechápali, ale ako dospievali, získavali skúsenosti, inak sa pozerajú na futbal i život. Viem vyhodnotiť ich schopnosti, od toho sa odvíjajú moje očakávania. Na dobrého futbalistu mám vyššie nároky. Ale všetci majú spoločné, že musia urobiť maximum pre kolektív. Niekedy sa darí viac, inokedy menej, to pochopím. So mnou nikdy nemali problém hráči, ktorí poctivo trénovali a odviedli vždy maximum.
Nakričíte niekdy na nich?
Ak beriem súčasnú situáciu, potom by som musel nakričať na seba. Vediem reprezentáciu a mám možnosť si vybrať hráčov, akých chcem. Ak sa seknem, je to moja chyba. Predpokladám, že prídu aj ťažšie obdobia, ale odvtedy, čo som prevzal mužstvo, nemal som veľa dôvodov byť nespokojný. V každom zápase sa hráči usilovali podať čo najlepší výkon i výsledok. Nie vždy to vyjde, ale nemám výhrady k ich prístupu a vo väčšine prípadov ani k hre. Mám na čom stavať.
Vychovávali ste v Košiciach trpezlivo hráčov a ak začali výkonnostne vyčnievať, hneď odchádzali. Necíti to ambiciózny tréner ako bezmocnosť a nespravodlivosť?
Každá éra je iná. Za pána Rezeša sme hrali s Celticom Glasgow, zažiaril mladý Janočko. Po odvetnom zápase prišli glasgovskí funkcionári a už si ho tam chceli nechať. Predajme ho a za peniaze si kúpime nových hráčov a možno budeme ešte silnejší, hovoril som majiteľovi klubu. Odmietol to, tvrdil, že ak chceme budovať silný tím a niečo dosiahnuť, takých hráčov sa nemôžeme vzdať. To ma ako trénera milo prekvapilo. Ale boli aj ďalšie etapy, keď z Košíc odišlo veľa šikovných hráčov, aby sme vôbec prežili. Vtedy mi bolo útechou, ak sa presadili v nových, silnejších kluboch.
Je táto realita už definitívnym osudom slovenských trénerov?
Som zástancom toho, že najlepší hráči nemôžu odchádzať. Inak sa nikdy nepresadíme v európskych súťažiach. Problém je, že viaceré naše popredné kluby stoja a padajú vlastne na jednom človeku. Podporu majiteľov si vážim, či je to v Slovane, Košiciach, Trnave, Žiline, Myjave i inde, ale sami to neutiahnu. Ak sa toto nezmení, nemáme šancu. Do tohto procesu musia vstúpiť aj mestá a pomáhať. Zázemie musí byť širšie. Najťažšie je spojiť sily pre spoločnú vec. Slovan má potenciál, možno aj Trnava, ktorá má silnú fanúšikovskú poporu a bude mať čoskoro nový štadión.
Ste človek, ktorý emotívne prežíva futbal, ľahko sa dostáva do konfliktov. V poslenom čase však pôsobíte pokojne. Zmenili ste sa rokmi, alebo sa len ovládate?
Keď som bol mladší, na niektoré veci vo futbale i v živote som sa pozeral inak. Je to vývoj. Nie som sám, čo reaguje niekedy tak, ako nemá, zoberte si aj iných, špičkových zahraničných trénerov, ako sa oni vyrovnávajú s napätím a stresom. Vždy je dôležité, aké impulzy prichádzajú. Negatívnych je čoraz menej, čo je dobré. Potom ani v mojom prípade nenastane problém.
Boli ste taký impulzívny aj ako hráč?
Nie, nemal som nikdy problémy s rozhodcami, ani so súpermi. V dlhej kariére som nikdy nebol vylúčený. Až keď som sa vrátil zo zahraničia ako 36-ročný v nejakom zápase v nižšej súťaži – za vyplazenie jazyka.
Ako si najlepšie oddýchnete?
Mám troch vnukov a trochu sa im venujem. Chcú hrať futbal, chodím sa na nich pozerať. Keď som bol v minulosti pohyblivejší a nemal som problémy s kolenami, hral som rád tenis. Teraz som prepadol golfu. Stretávam tam iné typy ľudí, prejdem vždy niekoľko kilometrov. Je v ňom aj kus adrenalínu, veď všetci chceme vyhrávať.
Čo si vy vo futbale najviac ceníte?
To, že som spoznal veľa ľudí, získal som som v ňom veľa kamarátov a pochodil som s ním celý svet. Považujem za šťastie, že som sa mohol futbalu venovať celý život. Nie každému sa podarí robiť to, čo má rád.
Ján Kozák (60)
Tréner slovenských futbalových reprezentantov, bývalý výborný futbalista na poste stredopoliara sa narodil 17. apríla 1954 v Matejovciach pri Hornáde. V československej reprezentácii nastúpil na 55 zápasov, dal v nej 9 gólov. Zúčastnil sa na ME 1980 (bronz), odohral všetky zápasy a v rozstrele o 3. miesto premenil penaltu. Na MS 1982 bol členom tímu, ale zranenie mu nedovolilo nastúpiť ani v jednom zápase. Od roku 1974 bol hráčom Lokomotívy Košice, za ktorú odohral deväť ročníkov, prerušila ich len vojenčina v Dukle Praha 1980 – 1982, s ktorou získal titul. Vyhral trikrát Čs. pohár a dva razy Slovenský pohár. V čs. lige si pripísal 254 štartov a 51 gólov. V roku 1981 ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu ČSSR, v tejto ankete bol dvakrát tretí (1979, 1980). Na skonku kariéry pôsobil v zahraničných tímoch RFC Bressoux, Seraing Liége a FC Bourges. Ako tréner získal dva slovenské tituly s 1. FC Košice a mužstvo priviedol do hlavnej súťaže Ligy majstrov, ale po postupe ho odvolali. Jeho syn Ján je bývalým slovenským reprezentantom, ktorý sa stal trikrát majstrom Slovenska a zúčastnil sa na MS 2010.