„Od minuloročného októbra som nesedel na trénerskej lavičke, nezažívam stres ani tlak,“ smeje sa. Majster Európy 1976 Ladislav Jurkemik oslavuje dnes šesťdesiat rokov.
Ešte hrávate futbal?
Už nie. Len sporadicky, keď ma pozvú na nejakú akciu. Kondíciu si udržiavam behaním, bicyklovaním a plávaním.
Vy ste však hrávali súťažne do pokročilého futbalového veku…
Skončil som pred vyše piatimi rokmi. Hrával som v Plaveckom Podhradí piatu ligu. Mal som tam kamaráta. Vždy, keď som mal voľno, tak som im pomohol, zväčša v domácich zápasoch. Dva kroky doprava, dva doľava, trochu som podirigoval obranu, prečítal hru. Hrával tam ešte Miloš Tomáš. Spolu sme mali sto rokov a kazili sme priemer mužstva.
Vlani v októbri ste skončili ako tréner na nitrianskej lavičke. Nechýba vám futbal?
Mám teraz asi najdhšiu pauzu odvtedy, čo som sa mu začal intenzívnejšie venovať. Zistil som, na moje prekvapenie, že sa dá žiť aj bez futbalu. Oddych mi padol dobre. Ak žijete od rána do večera futbalom, beriete ho poctivo, zodpovedne, odčerpáva dosť energie, šťavy, síl. Potrebujete ich potom dobiť. Presvedčil som sa, že je celkom pekné mať sobotu a nedeľu voľno. To som na malé výnimky nemal od svojich sedemnástich rokov. Je príjemné si posedieť s priateľmi, ísť na grilovačku, dať si pohár piva či vína.
Uvažujete, že sa do futbalu ešte vrátite?
Neviem a ani sa tým netrápim. Nehrniem sa nikam, neponúkam sa, to nie je môj štýl. Idem len tam, kde ma chcú. Ak nejaká ponuka príde, budem o nej uvažovať. Ak nie, svet sa nezrúti. Mám z čoho žiť.
Zarobili ste vo futbalovej kariére dosť peňazí?
Nesťažujem sa. Zarobil som si nejaké peniaze, neprepil som ich a žijem z ušetreného. Ale nie z toho, čo som dostával doma. Z toho by som si veľa nekúpil. Mal som na veľmi dobrý život, ale nič navyše, hoci som bol majster Európy a potom som získal na ME aj bronz a hral som na majstrovstvách sveta. Keby som na sklonku kariéry nešiel do zahraničia, veľa by som si nenašetril. Našťastie som dvanásť rokov strávil v zahraničí.
Koľko ste dostali za európsky titul?
Desaťtisíc korún od vlády, desať od futbalového zväzu. To nebolo v tom čase až tak málo, ak si dobre pamätám, investoval som peniaze do zariadenia bytu. Auto som si z toho kúpiť nemohol, stálo asi šesťdesiat tisíc. To by som musel získať tri tituly… Platy sme mali nízke, hral som dvanásť rokov v Interi a bol som oficiálne zamestnaný v Slovnafte. Boli sme tabuľkovo zaradení a nemohli sme brať viac ako iní zamestnanci. Ale prilepšoval som si z futbalu. Za výsledky sme dostávali prémie. Ako reprezentant za remízu v Brazílii pred vyše stotisíc divákmi som mal tisíc korún.
Mrzí vás to s odstupom času?
Nie, bol to pekný život, väčšina súčasných futbalistov to nezažije. Najviac sa čudujem, že im neprekáža, že hrajú pred prázdnymi tribúnami. Ani na Inter nechodili na Pasienky zväčša veľké návštevy, ale divákov bolo aj tak viac. A keď hral nejaký atraktívny súper, keď prišiel Slovan, Trnava, Brno, bolo hľadisko plné. O reprezentačných zápasoch ani nehovorím. Súboj s Anglickom sledovalo na Tehelnom poli skoro šesťdesiat tisíc ľudí, rozhodca ho ukončil po niekoľkých minutách pre hmlu. Hralo sa na druhý deň a všetci diváci naň čakali. Aj z východu Slovenska.
To bol váš najpamätnejší zápas?
Patril medzi najatraktívnejšie. Zrazil som sa už v prvom stretnutí s Macdonaldom, tvrdým útočníkom Angličanov, chlapom ako hora. Celou silou mi v súboji vrazil lakťom do hlavy. Bol som otrasený, ani som poriadne nevedel, čo sa deje, že rozhodca ukončil predčasne zápas. Ešte na druhý deň ráno som sa vypytoval, čo sa vlastne stalo. Ale trénerovi Ježkovi som nepovedal ani slovo. Keby som sa sťažoval, nebol by som v opakovanom zápase nastúpil.
Vy ste hrávali na viacerých defenzívnych postoch. Na ktorom ste sa cítili najlepšie?
Najviac mi sedel stopérsky post. Napríklad na ME 1980 som nastupoval v strede poľa ako defenzívny záložník. Už predtým, keď som prišiel do Interu, postavil ma na tento post aj tréner Švec, aby som získal prehľad. Potom som bol vzadu suverénny, viac som si dovolil. Nemal som problémy ani v strede, lebo som mal dobrú prihrávku. Človek si však musí dobre rozložiť sily.
Vy ste boli aj obávaný strelec. Najslávnejší gól ste dali na európskom šampionáte talianskemu brankárovi Zoffovi. Nádherná strela z diaľky dlhý čas bežala v zvučke televíznej relácie Góly – body – sekundy. Bol to váš najkrajší gól kariéry?
Dal som v nej vyše 50 ligových gólov, ale ďalšie som strelil v reprezentácii, v pohároch. Proti Zaragoze v Pohári UEFA tri – dva doma a jeden vonku. Podobných gólov ako Zoffovi som dal viac, ale tento bol najznámejší, poznal ho celý svet. Padol v zápase o bronz do siete skvelého brankára, ktorý v celom turnaji dostal jediný gól – odo mňa. Keď som prišiel trénovať do Švajčiarska, začali sa práve majstrovstvá Európy a aj tam akurát opakovali tento gól. Hráči ma podľa toho spoznali. Tréner, to ste boli vy? pýtali sa. Nás z východu nebrali príliš vážne, ale tento moment mi pomohol.
Prečo sme mali vo vašej ére toľko výborných a úspešných futbalistov?
Veľa sme trénovali. Súčasní hráči by to asi nevydržali. Do Interu prišiel Valér Švec a kopírovali sme vtedy Ajax Amsterdam. Viedol nás sedem rokov. Mali sme silu, boli sme dobre fyzicky pripravení a veľa sme pracovali aj s loptou. S Michalom Vičanom sme zasa veľa času venovali nácviku štandardiek. Jednu z nich sme s Lacom Petrášom priniesli aj do reprezentácie, bola to presne situácia, z ktorej som dal Zoffovi gól. Laco už vtedy nebol v národnom výbere, priamy kop som zahrával potom s Panenkom.
Myslíte si, že bolo potrebné toľko trénovať?
Určite. Teraz sa trénuje málo. To vidíte v ligových zápasoch na slabom pohybe i tempe. Trénovali sme dvojfázovo, ale ak teraz chcete, aby hráči viac makali, je zle, sťažujú sa, že sú unavení a ste starý a nemoderný tréner. Hráči zo zahraničia tvrdia, že tam sa toľko netrénuje. V niektorých prípadoch je to pravda, ale zabúdajú, že tam odohrajú v ročníku osemdesiat zápasov. To je najlepší tréning. Bol som na stáži v Reale Madrid, bolo to v týždni, keď vyhlasovali najlepšieho futbalistu sveta. Vyhral Brazílčan Ronaldo. Real viedol Del Bosque, v utorok hralo mužstvo exhibíciu proti výberu sveta, jeden polčas jedna zostava, druhý iná. Vo štvrtok ho čakal pohárový zápas a cez víkend liga. To som videl aj inde, absolvoval som tiež stáž v Ajaxe či Barcelone, keď tam pôsobil Cruyff. Vybavoval nám to jeho bývalý spoluhráč Neeskens, ktorého som poznal. Videl som letnú prípravu AS Rím, hráči neuveriteľne makali. Práve teraz je v Alpách na tvrdých sústredniach množstvo špičkových tímov.
Ako je to u nás?
Našim futbalistom dobrý základ a dobrý tréning chýba. Niekedy odohrajú dve stretnutia v týždni a sú zničení. To je slovenský futbal. Hráči nechcú tvrdo pracovať. Hranice sú otvorené, ale nik ich nechce. Sú spokojní a doma im je dobre. V zahraničí síce môžu viac zarobiť, ale aj nároky sú vyššie. Vo Švajčiarsku tri razy otočili každý frank v rukách, kým mi ho dali.
Vy ste boli na hráčov vždy prísny, to asi nemali radi…
Nechcel som od nich nijaké zázraky, len aby si plnili svoje povinnosti. Ak je hráč talentovaný a má predpoklady, tréner musí z neho vytiahnuť maximum. Keď s ním hovoríte raz, dva razy, dáte mu niekoľko šancí a nemá záujem, musíte ho posadiť na lavičku a keď to nepomôže, poslať ho preč.
S vami sa tréneri naťahovali, presviedčali vás?
Nie, ale to ani nebolo potrebné. Viedli v nás osobnosti, ktoré každý rešpektoval. Nespomínam si, že by sa v našej generácii niekto postavil proti trénerovi. Boli v kluboch aj niekoľko rokov. Mal som šťastie na dobrých trénerov, dali mi veľa. Už v mládežníckych tímoch v Topoľčanoch, potom Valér Švec, Michal Vičan. Reprezentoval som desať rokov, zažil Václava Ježka i Jozefa Vengloša.
Aj vy ste sedeli na slovenskej reprezentačnej lavičke. Ako vnímate posledný vývoj po kvalifikačnej remíze tímu v Lichtenštajnsku?
Som už dlhšie presvedčený, že sa stala chyba, keď vyštvali úspešného trénera Weissa. Mal aj svoje nedostatky, ale bol úspešný a mal dostať šancu dokončiť prácu. Tak sa s ľuďmi, ktorí niečo dosiahli, nezaobchádza. Hlavný problém vidím v hráčoch.
Majú na lepšie výkony i výsledky?
Pred troma rokmi sme na majstrovstvách sveta vyradili Talianov po výbornom výkone. Tak nech si tento zápas púšťajú dokola. To som vždy hovoril hráčom po dobrom výkone. Vy ste boli na ihrisku, nie ja, tak hrajte tak aj inokedy. Futbalisti sa však rýchlo uspokoja. To je slovenská mentalita. Máme teraz futbalovo dobrú generáciu, ale hráči sa musia umravniť a dostať na zem. Oni nie sú na to, aby diktovali a dirigovali. V zahraničí by si to nedovolili, tam musia poslúchať. Inak by sa im stalo, že na druhý deň dostanú spiatočný lístok na vlak. Reprezentanti by si mali viac vážiť slovenských trénerov. Oni ich vychovali, oni ich naučili hrať futbal. A musia si uvedomiť, že cez reprezentáciu si robia meno, najmä vďaka nej sa dostali do zahraničných klubov.
Oslavujete šesťdesiat rokov. Čo by ste chceli ešte vo futbale dosiahnuť?
Ja už som si svoje odohral aj odtrénoval. Čo má byť, bude. Ak by som dostal ponuku na serióznu prácu, zobral by som ju. Nemám však ambície robiť trénera do sedemdesiatky.
Ladislav Jurkemik (60)
Narodil sa v Jacovciach 20. júla 1953. Väčšinu kariéry prežil v Interi Bratislava (1971 – 1984), rok vojenčil v Dukle Banská Bystrica. Bol nekompromisný obranca a nastupoval aj v strede poľa. V čs. lige odohral 318 zápasov a strelil 50 gólov. Na sklonku kariéry pôsobil vo Švajčiarsku – v St. Gallene a FC Chur. V československej reprezentácii nastúpil v 57 stretnutiach a dal tri góly. Získal titul majstra Európy 1976 a z ME 1980 má bronz. Na oboch šampionátoch premenil penaltu v jedenástkovom rozstrele. Štartoval aj na MS 1982. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner vo viacerých slovenských tímoch, ale aj vo Švajčiarsku a Rakúsku. V rokoch 2002 a 2003 bol trénerom slovenskej reprezentácie a potom viedol aj výber do 21 rokov. Má syna Martina (23), ktorý je tiež futbalista a dcéru Luciu (32).