Nitriansky klub, kde ste futbalovo rástli, prežíva existenčné problémy. Ako vnímate túto situáciu?
Samozrejme, že ma neteší. K Nitre liga patrí, má tu svoju tradíciu, hoci ani v rámci Československa a ani Slovenska sa neudržalo mužstvo dlhodobo v špičke. Nielen v tomto prípade mi však chýba stratégia i smerovanie, ako a kam by sa mal slovenský futbal uberať. Kde chýbajú peniaze, musí sa ešte efektívnejšie využívať každé euro. Je teda otázne, či nasilu držať ligu, pokiaľ na ňu nemáme, v meste už skoro nikoho nezaujíma a jej úroveň stále padá. Dúfam, že sa v Nitre nebudú na mňa hnevať, ale je to len prežívanie zo dňa na deň, ktoré sa skončí zle.
Foto: TASR
Neuvažovali ste, že v nejakej forme klubu pomôžete?
Určite by som pomohol. Pravda, keby niekto z kompetentných chcel počuť môj názor. Ľudia v klube žijú v ilúzii, že zachránia ligu a bude lepšie. Akoby sa stále spoliehali na zázrak. A ja na zázraky neverím. Dobre, ligu zachránia, držím im úprimne palce. Ale čo potom? Čo bude v lete? Nič sa nezmení. Nemáme víziu, plán, len stále niečo hasíme. Ja by som to riešil inak.
Ako?
Nemá zmysel umelo udržiavať nejaké rozpočty, ktoré sa udržať ani nedajú. Treba zmeniť systém, neusilovať sa, aby niečo prežilo, ale žilo. Keď niečo nefunguje, skúsme to robiť inak. Už od tohto dňa by som začal pripravovať systémový projekt najmenej na dva-tri roky. Nemíňal milión eur každý rok, aby sme hrali ligu, na ktorú chodí päťsto ľudí. Keď máme málo peňazí, nedržme umelo ligové mužstvo, ale investujme do mládeže. V tom vidím záchranu. Najmä v mládeži strašne zaostávame, nič sa za roky nevymyslelo, chýbajú nové projekty. Keď nebude v Nitre liga, svet sa nezrúti, ale aspoň na mládež musíme nájsť nejaké peniaze. Inak je táto spoločnosť naozaj chorá.
Nepotrebujeme ligové mužstvá?
Samozrejme, že potrebujeme. Na Slovensku sme však nikdy nemali a ani nebudeme mať desať silných klubov. Profesionálny futbal je nadstavba. Kým začneme budovať strechu, potrebujeme základy. A musíme začať hrať iný, atraktívny futbal. Učiť žiakov, že hráč si musí prevziať loptu a rozohrať ju. Alebo ju vyviesť zo šestnástky. Alebo urobiť kľučku. Aj za cenu chyby. Keď to bude robiť desať rokov, tak sa to naučí. Nie prihrávať dozadu, alebo niekam loptu nezmyselne odkopnúť, aby sa jej zbavil. Mnohí videli, čo urobila Barcelona nedávno v súboji s Malagou. Hráč urobil na šestnástke kľučku, stratil loptu a Barcelona inkasovala. My sa toho bojíme v žiackych tímoch, počítame len body. Buď sme chorí my, alebo oni…
Po návrate zo zahraničia žijete už takmer desať rokov v Nitre. Prečo ste sa nezapojili do futbalového diania?
V jednej debate som sa nedávno dozvedel, že sa o mne vraví, že nemám čas, stále cestujem, pracujem ako agent, hrám golf… Ale nikto sa ma na to nikdy nespýtal a pritom je moje telefónne číslo na internete. Nie som typ, ktorý sa vnucuje, ponúka a nie som ani najmúdrejší na svete, ktorý má vo všetkom pravdu. Ale mám svoje predstavy a som pripravený diskutovať. Zatiaľ to robím viac v krčme pri pive alebo na káve, tam ma celkom počúvajú (smiech).
Vložili by ste do slovenského futbalu svoje peniaze?
Určite nie. Patrím do generácie, ktorá si futbalom síce slušne zarobila, ale so súčasnosťou sa to nedá porovnávať. Nikdy som nepodpísal kontrakt na ťažké milióny. Odišiel som do zahraničia, keď som mal dvadsaťpäť a do platovej špičky som sa nikdy nedostal, možno len v krátkom období, na rok-dva. Mám skúsenosti i nápady, ale nie peniaze. Nezarobil som toľko, aby som mohol investovať vo futbale, čo ma mrzí, lebo teraz by som si mohol robiť všetko podľa seba. Mňa ani neláka pracovať s cudzími a veľkými peniazmi. Len by ma bavilo pomáhať pri niečom, čo by fungovalo, malo zmysel.
Foto: Archív Michala Zemana.
Ako hráč Nitry ste sa dostali do reprezentácie i na MS, ale potom ste prežili viac ako desaťročie v popredných zahraničných ligách. Kde ste sa cítili najlepšie?
Mal som šťastie, že som zažil najlepšiu éru nitrianskeho futbalu. Za štyri roky sme nemali v lige problémy so záchranou, dokonca sme sa prebojovali do Pohára UEFA, na štadión chodilo veľa divákov. Bolo to krásne obdobie. Po majstrovstvách sveta 1990 som zažil famózne roky v St. Étienne, ale v závere môjho pôsobenia mali v klube problémy s peniazmi. Skvelých ľudí som stretol v Bastii a futbal som si užíval aj v Celticu. S kariérou som spokojný, ľutujem len jednu vec.
Čo vám nevyšlo podľa predstáv?
Mrzí ma, že som sa nevrátil na Slovensko ako hráč. Trochu som to podcenil, ale aj som sa zranil a už som nedokončil svoje pôsobenie ani v Japonsku. Keby som bol zdravý, asi by som ešte rok-dva doma potiahol. Bol by to prirodzenejší návrat, dostal by som sa do diania, spoznal by som ľudí a možno logicky prešiel aj na nejaký post v klube, tak ako to urobili sparťania Hašek, Chovanec a ďalší moji spoluhráči. Po štrnástich rokoch akoby som sem spadol z neba a nenaskočil do správneho vlaku.
Vybudovali ste si zázemie v Škótsku, ale najmä vo Francúzsku. Neuvažovali ste, že zostanete v zahraničí?
Skúšal som to, po skončení kariéry som sa usadil na Korzike, dva roky som tam žil. Nedostal som dobrú ponuku na prácu a ako som povedal, nerád sa nasilu pretláčam. Bol som tam cudzinec a nebavilo ma to tam. Cítim sa dobre na Slovensku, tu som doma.
Držíte výnimočný primát, ktorý už nik nezopakuje. Vyhrali ste federálnu i slovenskú anketu o najlepšieho futbalistu roka. Ktorý výsledok ste si cenili viac?
Oba boli prekvapujúce. V Československu vládla veľká konkurencia, nečakal som, že sa stanem posledným federálnym futbalistom roka. Mal som dobrý rok a prejavil o mňa záujem aj veľkoklub Olympique Marseille, čo mi pomohlo. A slovenský titul? Ten som si vytrucoval.
Ste najstarším víťazom ankety v jej histórii. Myslíte, že tento rekord ešte niekto niekedy prekoná?
Možno raz áno, ale chvíľu to určite potrvá. Hráči, ktorí teraz patria k lídrom poradia, k tomu majú ešte ďaleko a ak sa objavia noví, tí budú čakať ešte dlhšie.
Po prvom ročníku ankety ste prestali chodiť na slávnostné vyhlásenia. Oznámili ste, že prídete, až keď ju vyhráte. Mali ste pocit, že ste nedocenený?
Trochu ma to naozaj trápilo. Ťažko sa však porovnávalo. Tí, čo hodnotili, nemali možnosť vidieť ma v akcii. V krátkych zostrihoch zo zahraničia sa najčastejšie objavovali góly, ja som ich až toľko nedával, takže som nebol príliš na očiach. Mal som aj výborné roky, ale v ankete sa to neodrazilo. Teraz je situácia iná, Hamšíka či Škrtela môžeme, ak chceme, sledovať skoro v každom zápase.
Vyhrali ste v roku 2001, keď ste už s titulom nerátali. Nemyslíte si, že vám ho dali hlasujúci aj za zásluhy, za „celoživotné“ futbalové dielo?
Pripúšťam to. Nahrala mi aj náhoda, reprezentácia mala práve zlý rok, vládla voči nej blbá nálada. A mne sa darilo v Celticu, rozhodol asi môj posledný veľký zápas v Glasgowe, keď sme hrali s Juventusom v Lige majstrov. Bolo to v októbri, vysielala ho televízia a všetci mali v čerstvej pamäti, že sa mi v ňom výnimočne darilo. Nik iný nebol poruke… Ale som za to vďačný, vždy je lepšie vyhrať anketu raz ako nikdy.
Stali ste sa aj futbalistom desaťročia, keď vašimi súpermi boli najmä Dubovský a Tittel. Kto bol podľa vás najlepším futbalistom v dvadsaťročnej ére?
(po dlhšom uvažovaní) Dubovský bol vynikajúci na začiatku, keď sa delilo Československo, ale osud mu nedoprial, aby svoju kariéru dotiahol. Tittel bol suverénny, hoci len v slovenskej lige, ale podával výborné výkony aj v reprezentácii. V súčasnej ére zasa dominujú Hamšík a Škrtel, páči sa mi aj Stoch. Ťažko sa vyberá jedno meno. Asi by som skôr zostavil najlepšiu jedenástku, v ktorej – budem trochu neskromný – by som mal miesto aj ja. A jej kapitánom by mohol byť Miro Karhan. Možno práve on je hráčom dvadsaťročia, dal by som mu tento prívlastok. Ako jediný symbolizuje celú túto éru. Naskočil do futbalu, keď vznikalo Slovensko a vydržal v ňom dodnes. Udržal si vysokú výkonnosť, nastúpil v reprezentácii vo viac ako sto zápasoch, to si zaslúži uznanie.
Teraz sa venujete práci hráčskeho agenta, vyhľadávate talenty. Je ich na Slovensku dosť?
Je ich v podstate rovnako, ako keď som aj ja začínal. Deti sa stále rodia a vždy sa medzi nimi nájdu talenty. Zmenila sa však doba. Ja som hral v lete futbal a v zime hokej. Teraz majú deti veľa možností, iné športy ich kradnú aj futbalu a hokeju. Ak tieto najpopulárnejšie športy nezačnú niečo robiť, nielen s desiatimi percentami, ktorým to zaplatia rodičia a neoslovia aj tých deväťdesiat percent, neutvoria podmienky, stratia pozície a stanú sa len jednými z mnohých športov. Deti budú hrať napríklad florbal. Treba o ne dnes bojovať a nespoliehať sa len na prírodu či na náhody.
Foto: TASR, AP
Je medzi vašimi mladými futbalistami niekto, kto by sa mohol stať novým Moravčíkom?
Prečo nie? Zapamätajte si meno Martin Šviderský. Má desať rokov, pochádza z Vranova nad Topľou, bol som s ním už aj v Celticu Glasgow. Je šikovný a od piatich rokov sa mu intenzívne venuje otec. Ani v jeho prípade, ani v mnohých iných, to však nemôže zostať len na rodičoch. Musia ich vychovávať dobrí tréneri a cítiť aj podporu spoločnosti, štátu.
Vždy ste boli víťazný typ. Blížite sa k päťdesiatke. Čo by ste chceli ešte vo futbale dokázať?
Už nemám veľké ambície. Rád by som ešte odovzdal nejaké skúsenosti, ktoré som získal doma i vo svete. Dal sa dokopy s rozumnými ľuďmi, ktorí uvažujú podobne ako ja. A dostali sme sa spolu na dobrú cestu, neskončili v slepej uličke. Pokúsim sa v najbližších niekoľkých rokoch ešte o niečo zabojovať. Ak sa mi to nepodarí, pôjdem v päťdesiatke do dôchodku.
Posledný triumf
V prvých desiatich ročníkoch ankety o futbalistu roka vždy bodoval, naposledy ako 37-ročný. Osemkrát bol v prvej desiatke, nazbieral dovedna 1969 bodov. Bol prvý, dvakrát druhý, štvrtý, dva razy piaty…
Ale na slávnostné vyhlásenie výsledkov pricestoval len dva razy. Na prvý ročník a potom o osem rokov neskôr. Keď zvíťazil…
„Prídem, až keď vyhrám,“ odkázal po prvom ročníku a sľub dodržal.
V roku 1993 triumfoval v prvej ankete Peter Dubovský. Moravčík skončil druhý, prijal to ako samozrejmosť. Petra, ktorý práve prestúpil do Realu Madrid, uznával.
Keď po slávnostnom vyhlásení debatovali, či sa o ich úspechu v premiérovej ankete dozvedia aj v ich kluboch a v zahraničí, Dubovský prehodil. „V Reale o ňom nevedia a ja nie som typ, ktorý by sa chválil. Menej rozprávam a radšej dokazujem schopnosti na ihrisku.“
Moravčík s úsmevom kontroval. "O mojom druhom mieste budú vedieť všetci. Ja na rozdiel od Petra zavše viacej hovorím a menej hrám…
Po federálnej výhre v ankete túžil aj po slovenskom titule najlepšieho hráča. Ťažko znášal, že hoci žiaril vo Francúzsku a potom aj v drese Celticu, hlasujúci na neho trochu zabúdali. Dočkal sa v poslednej chvíli, keď sa už pomaly lúčil s kariérou. Priznával, že s úspechom už nepočítal. „Som milo prekvapený. Rok čo rok som patril medzi najlepších, takže som chcel byť aj prvý. Niežeby som bez toho nemohol žiť, ale hnevalo ma, že mi to nikdy nevyšlo,“ vravel.
Mal výborný rok. „Odohral som v ňom 36 ťažkých zápasov v zahraničnej súťaži, získal titul i pohár. Hral som v Lige majstrov i Pohári UEFA. Je to málo…?“ bilancoval.
Bol to posledný triumf jeho dlhej kariéry. A úplne zaslúžený.
Fakty o Ľubomírovi Moravčíkovi
Narodil sa 22. júna 1965 v Nitre
Reprezentoval Československo (42 zápasov, 7 gólov) i Slovensko (37/6)
Bol oporou tímu na MS 1990, kde ČSFR postúpila do štvrťfinále
Hral za Plastiku Nitra 119/30 (1983–1990), St. Étienne 197/31 (1990–1996), SEC Bastia 33/8 (1996–1998), MSV Duisburg 5/0 (1998), Celtic Glasgow 75/19 (1998–2002), JEF Ičihara 3/0 (2002)
S Celticom získal dva škótske tituly (2001, 2002) i Škótsky pohár (2001)
V roku 2001 ho uviedli do Siene slávy Celticu Glasgow
Stal sa futbalistom roka v Československu (1992), na Slovensku (2001) i najlepším slovenským futbalistom prvého desaťročia