Veľa nechýbalo a bruselský večer v Astrid Parku mohol vyvrcholiť happyendom. A futbalový svet by mal senzáciu, akú ešte nezažil. Na šampionáte v USA 1994 mohol štartovať tím neexistujúcej krajiny.
Svedkom premiéry i rozlúčky československého tímu sa stalo Belgicko. Nevyspytateľný osud sa pričinil o jeden z veľkých paradoxov. Jedna z najúspešnejších futbalových krajín histórie nastúpila na prvý reprezentačný futbalový zápas až po takmer dvoch rokoch po vzniku Československa, ale akoby si to chcela vo finiši vynahradiť – predĺžila si život o 321 dní.
Hop alebo trop. V Bruseli sa v chladný novembrový večer hralo o Ameriku. V rozlúčkovom zápase zostal spoločný český a slovenský výber desať centimetrov od jej brehov. Postup na majstrovstvá sveta mal v samom závere zápasu na hlave striedajúci slovanista Jaroslav Timko. Loptu vo vyloženej pozícii tesne minul a brankárovi De Wildemu nespôsobil nijaké problémy.
Belgičania pripisovali zápasu mimoriadny význam. „Prvýkrát v histórii prišiel na zápas kráľ Albert II., prijal nás v salóniku na štadióne,“ spomínal na posledné chvíle československého futbalu prvý šéf slovenského zväzu Milan Služanič. „Pikantnosť tejto situácie podčiarkovala skutočnosť, že v tom čase už obe krajiny aj na diplomatickom poli fungovali samostatne, futbal si však ešte stále držal prívlastok československý.“
Na belgickej lavičke sedel legendárny Paul van Himst a podľa Služaniča pred zápasom menil farby. „Bol bledý i zelený. Keď sme s ním chvíľu hovorili, bolo očividné, že nie je vo svojej koži. Po stretnutí sa ospravedlňoval, že ak povedal niečo nevhodné, aby sme mu prepáčili, že bol duchom niekde úplne inde.“
Výber, ktorý vystupoval niekoľko mesiacov pod skratkou RČS (Reprezentácia Česka a Slovenska), mal súpera na lopate. V základnej zostave nastúpili dvaja Slováci (Moravčík, Dubovský) a hostia hrali už od 50. minúty presilovku, nemecký rozhodca Krug vylúčil kráľovho menovca Alberta.
Československý tím si udržiaval prevahu, no platonické pokusy nepriniesli nijaký efekt, čo vyústilo v bezgólovú pointu zápasu o všetko. Definitívne sa rozdelili futbalové cesty dvoch národov, ktoré v európskom i svetovom futbale dosiahli spoločnými silami veľa.
Českí a slovenskí reprezentanti v roku 1993 nenastúpili len na toto stretnutie. Odohrali dovedna sedem dôležitých stretnutí. Všetky niesli prívlastok kvalifikačné. Medzinárodná futbalová federácia FIFA od funkcionárov bývalej krajiny žiadala dohrať na jar dôstojne 63. ročník celoštátnej ligy a tiež kvalifikáciu na majstrovstvá sveta 1994.
Už prvý zápas kvalifikácie, ešte v septembri 1992, nedopadol dobre – mužstvo, ktoré vtedy viedol Milan Máčala, podľahlo na Strahove Belgicku (1:2). A keď v nasledujúcom roku, už po rozpade Československa, zakoplo v Limassole s Cyprom (1:1) bolo takmer jasné, že americký sen dosnívali.
Máčala sa porúčal a obe samostatné krajiny sa dohodli, že záverečné stretnutia zveria do rúk skúsenému a úspešnému mágovi Václavovi Ježkovi, ktorému na lavičke sekundovali za slovenskú stranu Jozef Adamec a za českú Werner Lička.
Nečakaný obrat nastal najmä v júni v Košiciach, kde RČS zažiarila v súboji s Rumunskom výkonom i výhrou (5:2). Proti silnému Rumunsku, ktoré viedol nedostižný kapitán Gheorge Hagi, podali košickí diváci v žičlivom prostredí Všešportového areálu tímu pomocnú ruku a ten ju s vďakou prijal. Novým hrdinom sa stal Peter Dubovský, ktorý perfektným hetrikom zrazil favorita na kolená.
Ježkov výber sa vrátil do hry o Ameriku. A vydržal v nej do posledných sekúnd kvalifikácie…
Slovenský futbal mal nakoniec na americkom šampionáte svoje zastúpenie. V Chicagu 16. júna 1994 na kongrese Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA), v predvečer finálového turnaja MS, prijali Slovensko za riadneho člena so všetkými právami, dovtedy mal dočasne provizórny štatút.
Foto: Štartfoto
Moravčík i Timko sa zhodli. Už to nebolo ono
V súčasnosti ešte stále aktívny futbalista, útočník Zelenča Jaroslav Timko si presne pamätá na gólovú situáciu pred De Wildeho bránkou v pamätnom bruselskom stretnutí.
„Naľakal som sa brankára. Bol som príliš blízko pred ním, skríkol, zabrzdil ma. Vo futbalových začiatkoch som chytával, viem, že v takýchto situáciách idú brankári nekompromisne do súboja… Mal som postup v rukách, alebo lepšie povedané na hlave. Stačilo ju strčiť do lopty, trochu zmeniť jej smer a cestovali by sme do Ameriky,“ spomína 47-ročný niekdajší reprezentant. V československom drese nastúpil v troch zápasoch, neskôr v slovenskom pridal osemnásť štartov a sedem gólov.
V poslednom a rozhodujúcom stretnutí kvalifikácie MS 1994 nastúpili v základnej zostave iba dvaja Slováci Moravčík a Dubovský, tretím bol striedajúci Timko, ktorý naskočil do hry až v 82. minúte.
„Vybehol som na trávnik v chlade, trochu skrehnutý, ledva som sa stačil zohriať, rozbehať a už bol koniec,“ spomína. „Škoda, že ma tréneri neposlali na ihrisko o niečo skôr. Možno keby som si zahral aspoň polhodinku, mohol som byť pre tím platnejší. Mali sme na ihrisku o jedného muža viac, potrebovali sme súpera vpredu trochu rozbehať, bol som na to pripravený, ale tréner Ježek dlho váhal a rozhodol sa až v samom závere.“
Timko mal veľkú chuť i motiváciu, ale aj po takmer dvadsiatich rokoch má stále pochybnosti, či chceli postúpiť všetci hráči tímu. „Nemôžem sa ubrániť pocitu, že všetko nebolo s kostolným poriadkom. Pre postup sa neurobilo maximum. Akoby niektorým hráčom chýbala chuť a boli zmierení, že táto kapitola sa skončila. Českí futbalisti tvorili jednu veľkú skupinu, Slováci ju iba dopĺňali. Ak si dobre spomínam, okrem nás troch, čo sme v Bruseli nastúpili, bol v kádri ešte brankár Laco Molnár a obranca Vlado Kinder.“
Dlho ho mrzelo, že sa šanca na postup rozplynula. „Na majstrovstvách sveta som nikdy neštartoval, v Bruseli som mal k nim najbližšie. Hrať na šampionáte bol môj sen. A myslím si, že keby Česi viac chceli, tak možno postúpime. Hneď po poslednom stretnutí sme sa ešte dohodli na rozlúčkovom posedení, ale českí hráči tam už ani neprišli,“ vraví.
Kľúčovým hráčom výberu bol Ľubomír Moravčík, ale ani on nespomína na posledný zápas v dobrom. „Mal som zvláštnu úlohu, ktorá mi nesedela,“ rozoberá nitriansky rodák. „Hral som na netradičnom poste, skraja, skoro ako ľavý obranca. Musel som veľa brániť. V tom čase som aj v St. Etiénne už hrával vpredu, podhrotového hráča. Podľa mňa som v tomto súboji dobre nehral. Nebol to môj zápas, väčší priestor, lepšie úlohy v ňom dostali iní. Spomínam si na šancu Peťa Dubovského, prihrával som mu na ňu ja, ale trochu sa pošmykol a netrafil bránku.“
Moravčík nastúpil v čs. drese v 42 stretnutiach, zahral si v ňom aj na svetovom šampionáte 1990 v Taliansku. „Bolo mi ľúto, že sme nepostúpili do Ameriky. Bol som v najlepších rokoch, mal som dvadsaťosem a najvyššiu výkonnosť v kariére. Mal som aj viac skúseností a na šampionáte 1994 by som sa ukázal určite v inom svetle ako štyri roky predtým,“ tvrdí.
Podľa neho však bola celá kvalifikácia rozbitá. „Začali sme pod iným trénerom, rozpadla sa partia z Talianska, prišiel Ježek a chcel ju dať ešte dokopy. Niekoľko zápasov sme nezvládli a potom sme už chytali zajaca za chvost. V mužstve nebola potrebná psychická sila. Akiste aj preto, že federácia už bola rozdelená a ako-tak fungoval ešte futbal.“
Aj Moravčík zdôrazňuje, že v tomto tíme mali českí futbalisti jasnú prevahu. „Rozbroje však medzi nami neboli. Česi mali po rozdelení veľkú výhodu, do Európy vstupovali prakticky so sformovaným tímom. My sme začínali s úplne novým mužstvom, boli sme jednoznační nováčikovia,“ uzavrel muž, ktorý v slovenskej ére ešte pridal 37 reprezentačných štartov.
Svetová premiéra sa skončila veľkým škandálom
Československý futbal sa objavil na svetovej scéne prvý raz 28. augusta 1920. V úvode olympijského turnaja v Antverpách rozdrvil Juhosláviu 7:0. V reprezentačných dresoch nastúpila prakticky Sparta Praha, lebo až deväť hráčov bolo z Letnej, po jednom zo Slavie a Viktorie Žižkov. Túto čs. premiéru sledovalo len 500 divákov, ale záujem ešte v priebehu podujatia výrazne stúpal.
Čs. tím vyhral aj ďalšie zápasy – s Nórskom (4:0) a Francúzskom (4:1) a prebojoval sa do finále, v ktorom už čakalo domáce Belgicko. Žiaľ, všetko sa skončilo veľkým škandálom. V 38. minúte odišli československí futbalisti z ihriska a odmietli pokračovať v stretnutí – na protest proti výkonu britského rozhodcu Lewisa. V tom čase domáci viedli 2:0, súper mal výhrady k obom gólom (prvý padol z penalty), no rozladilo ho najmä Steinerovo vylúčenie. Po ňom odišiel do šatne a už sa nevrátil.
Jedna z opôr výberu, slavistický stredopoliar Emil Seifert, s odstupom času popisoval krivdy, ktorých sa podľa hráčov dopustil rozhodca, ale zároveň uznal, že mužstvo malo v zápase pokračovať. „Kapitán Káďa nás odviedol do šatne. V tej chvíli nás úplne ovládol pocit krivdy. Až keď nám hlavy vychladli, uvedomili sme si, že sme napriek všetkému nemali za nijakých okolností opustiť ihrisko.“
V olympijskom kádri boli len hráči pražských mužstiev, ale tím vystupoval pod skratkou ČSR – Československá republika. Pod týmto názvom odohral dovedna 218 stretnutí.
Zaujímavosťou je, že v celej 73-ročnej histórii sa predstavil pod štyrmi skratkami a názvami. Okrem ČSR aj ČSSR (Československá socialistická republika), ČSFR (Česká a Slovenská federatívna republika) a nakoniec RCS (Reprezentácia Česka a Slovenska).
Na najviac zápasov nastúpil pod hlavičkou ČSSR, od konca roku 1960 ich bolo až 241. Najmenej pod označením RCS, len sedem stretnutí.