Tri góly Brazílii prišli ako snehová fujavica v lete, spomína Adamec

Keby vás pozvali na návštevu Brazílie, prijali by ste to?
Pred pár rokmi si Brazílčania na mňa spomenuli, podnetom bolo tuším štyridsiate výročie od pamätného zápasu z roku 1968, keď som im strelil tri góly. Mal som pozvanie, nakoniec to padlo, ale keby sa dala dokopy dobrá partia, rád by som sa tam išiel ešte raz pozrieť.

Naozaj? Už ste prekonali strach z dlhého lietania?
Bojím sa stále.

Ako hráč a neskôr tréner ste nalietali tisíce kilometrov. Ako ste sa vyrovnávali so strachom?
Ako tréner som musel letieť, len raz som sa vyzul zo zájazdu do Strednej a Južnej Ameriky, keď som viedol slovenskú reprezentáciu. Zvyčajne som mal so sebou nejakú fľaštičku, slivovičku či whisky, občas som si logol na guráž. Ako hráč som si, samozrejme, niečo podobné nemohol dovoliť.

V čase vašich aktívnych hráčskych rokov, ste dva razy s mužstvom neodleteli. Prvýkrát práve do Brazílie…
Reprezentačný tím cestoval v júni 1966 do Brazílie a s Lacom Kunom sme sa vyhovorili, že máme skúšky na Pedagogickej fakulte. Sústredenie pred odletom už niekoľko dní bežalo a nás nikde. Telefóny vyzváňali, z Prahy školu bombardovali, že nás musí uvoľniť, že ide o reprezentáciu Československa.

Nechceli vás uvoľniť?
Škola s tým nemala problém, nik netušil, že sme sa chceli uliať. Nakoniec volali tuším až z ústredného výboru a ministerstva školstva, dekan nám osobne zaželal šťastnú cestu. Viezli nás na letisko do Bratislavy. Spoj do Prahy kvôli nám meškal, lietadlo na nás čakalo na dráhe. Laco si zobral tašku, ja som zostal sedieť v aute. Neblázni, poď, ujde nám lietadlo, kričal na mňa. Vyhral strach. Lacko, ja nikam nejdem, vyhlásil som a šoférovi som nakázal, aby otočil a upaľoval do Trnavy.

Čo sa dialo potom?
Laco na poslednú chvíľu dorazil do Prahy. A kde je Jožo? pýtal sa ho tréner Marko. Iba krčil plecami. A ja som prišiel o dva zápasy proti Brazílii a Pelému.

Nasledujúci rok ste neodcestovali ani na dôležitý kvalifikačný zápas do Turecka…
Na letisku nám oznámili, že je nejaký drobný problém a musíme chvíľu počkať, kým ho odstránia. Viac mi nebolo treba. Už sme kráčali po betónovej dráhe, zvrtol som sa a vrátil do Prahy. Funkcionári neverili vlastným očiam, výprava už bola vo vzduchu a ja som stál na recepcii v hoteli Paríž. Chceli ma poslať do Ankary vlakom, ale cesta s prestupovaním trvala dva dni, dorazil by som hodinu pred zápasom…

Finále Československého pohára 1967. Rozhodoval jedenástkový rozstrel a vtedy všetkých päť penált strielal jeden hráč. Premenil som všetky a Trnava získala svoju prvú veľkú trofej. Najťažší zápas.
V lige bývali najťažšie derby zápasy so Slovanom, žili sme nimi nielen my, ale vždy aj plné tribúny. Najkrajší zážitok.
Asi slávne hetriky v reprezentácii – do siete Brazílie a Írska. Najväčší výkon.
Ťažko vyberať. Keď sme už boli prvý raz majstri, čakal nás ešte zápas v Plzni. Ja som bojoval o titul kráľa strelcov, tesne za mnou bol Dolfi Scherer. Vyhrali sme 7:0, na prvé štyri góly som prihral a ďalšie tri som sám strelil. Alebo ligový súboj v drese Slovana proti Třincu. Zvíťazili sme 8:0, dal som šesť gólov. Najlepší spoluhráč.
Neviem povedať jedno meno. V Dukle Praha Masopust, Pluskal, Novák. V Slovane Popluhár, Jokl. A v Trnave Dobiaš a Kuna. Všetko excelentní futbalisti. Najlepší futbalista sveta.
V mojich časoch Pelé, teraz Messi. Najlepší tréner.
Mal som šťastie na výborných trénerov, ale na prvom mieste bol Anton Malatinský. Najnepríjemnejší súper.
Tvrdá obrana na Kladne – Rys, Fábera, Linhart. To bola partia, že to svet nevidel. Najväčšia pocta.
Hrať v reprezentačnom drese na dvoch majstrovstvách sveta. Najkrajší gól.
Strelil som veľa gólov, ale najkrajší bol vždy víťazný v dôležitom zápase. Keď sme viedli 5:0 a trafil som krásne do šibenice alebo obišiel brankára, už nemali také čaro.

V oboch prípadoch, keď ste odmietli cestovať, viedol mužstvo tréner Marko. Nehneval sa?
Mali sme dobrý vzťah, vedel ma pochopiť. Ale po Turecku sa hneval, našťastie, nevydržal to dlho. Nenominoval ma na najbližší zápas proti Írsku, ale potom som sa opäť vrátil do tímu. Potreboval ma. Nemali tretieho do mariášu, ktorý sa vtedy hrával aj v reprezentácii.

O niečo neskôr, v slávnej kvalifikácii na MS 1970 vás práve proti Írsku podržal a vy ste sa mu kráľovsky odmenili. Spomínate si na to?
Samozrejme, hrali sme v Prahe na Letnej. Predtým som niečo vyviedol, v pražských novinách i niektorí funkcionári utvárali tlak na Marka, aby som nenastúpil. Ráno mi vravel – hráš, popoludní – nehráš, večer – priprav sa, nastúpiš. Takto to bežalo aj na druhý deň. Až hodinu pred stretnutím definitívne oznámil, že budem v základnej zostave.

Keď ste nastupovali, štadión vás vypískal, keď ste odchádzali v prestávke do šatne, nadšene tlieskal. Za niečo viac ako polhodinu ste Írov odrovnali troma gólmi. Ako ste sa dokázali v nepriaznivej atmosfére zmobilizovať na taký výnimočný výkon?
Bol som psychicky silný, odolný. To bola aj zásluha nášho legendárneho trnavského trénera Antona Malatinského, ktorý ma systematicky pripravoval aj na také situácie. Neraz mi vravel: budú ťa provokovať, budú ťa kopať, budú sa usilovať ťa rozhádzať. Toto som sa učil roky, pomaly, postupne, ako keď žiačik začína od abecedy a počtov. Je pravda, že nie vždy som to zvládol.

Mali ste nálepku búrliváka, často provokatéra, niektorí vás považovali za zlého muža. Ako to vnímate s odstupom mnohých rokov?
Bol som zlý muž – ale pre súpera. Pre svoje mužstvo som chcel vždy len to najlepšie, podľa toho som sa aj správal. Uznávam, že niekedy som prehnal emócie, inokedy priveľa rečnil s rozhodcami. Stalo sa, že som neodhadol správnu mieru. Na svoju obhajobu môžem povedať, že som mal na ihrisku ťažký futbalový život.

Foto: Archív Jozefa Adamca

Jozef Adamec Obávaný kanonier si pripravuje samopal ako vojak základnej služby v Dukle Praha.

V čom?
Aj mňa provokovali, faulovali. Veľakrát ma vyniesli zraneného z ihriska na nosidlách. Na svoju obhajobu dodávam, že za sedemnásť rokov, čo som hral ligu, som nikdy nezranil súpera, aby nedokončil zápas.

Keď ste sa ako tréner nahnevali a skríkli ste, vraj sa triasli múry šatne…
Ja som mal vždy silný hlas. A ako tréner som vedel byť zlý, horší ako hráč. Mňa nemohol nik dobehnúť, keď som hral taký dlhý čas v lige i reprezentácii, prežil som vo futbale všetko. Mal som vyše štyridsať či päťdesiat, mohol ma nachytať dvadsaťročný hráč? Každého som rýchlo odhalil a vedel som aj odhadnúť, na čo futbalista má a čo už je nad jeho sily.

Keď sa obzriete za svojou výnimočnou kariérou, čo by ste vypichli na prvom mieste?
Zažil som bohatú a krásnu kariéru a vybrať z nej jeden kúsoček je veľmi ťažké. Asi si najskôr spomeniem na tri góly do siete Brazílie. To akoby prišla snehová fujavica v lete. Dal som gól ľavou, pravou i hlavou. Každý iný. To bolo niečo úžasné. Ako mladý hráč som v drese Dukly Praha strelil tri góly v EPM na ihrisku Vorwärtsu Berlín. Vyhrali sme 3:0 a doma 1:0, aj ten gól som dal ja. Aj šesť mojich gólov v jednom ligovom zápase je výnimočná vec.

Pôsobenie v Dukle na začiatku veľkej kariéry zostáva trochu v tieni trnavskej slávnej éry. Ako si na neho spomínate?
V Prahe som zažil fantastické obdobie, získal som tam prvé dva tituly, hral dva razy vo štvrťfinále EPM proti Tottenhamu Hotspur a Benfice Lisabon. Prispel som k zisku Amerického pohára, ktorý mal v tom čase veľkú vážnosť. Dukla patrila k najlepším tímom Európy, hrali v nej skvelí futbalisti. Masopusta i Pluskala som poznal z reprezentácie a v Dukle mi dovolili, že im smiem tykať. Bol som síce vojak základnej služby, ale krásny bol aj mimofutbalový život. S Rudlom Kučerom som chodil do slávnej kaviarne Vltava, kde spieval Karel Gott či Milan Chladil. Zavše sme tam stiahli aj Pepa Masopusta či Sváťu Pluskala.

Foto: Archív Jozefa Adamca

Jozef Adamec Jozef Adamec páli na bránku Brazílie v legendárnom zápase, v ktorom dal tri góly. Vľavo Brito, vpravo kapitán Carlos Alberto.

V Trnave ste zostali pre fanúšikov neprekonateľnou „desinou“. S číslom desať na drese, ktorú nosili aj mnohí iní slávni futbalisti, ste prežili celú kariéru. Ako ste sa k nej dostali?
Mal som ju na chrbte už v rodnom Vrbovom ako žiačik, nik iný ju v tíme nemohol mať. Či to Tóni-báči Malatinský vedel, neviem, ale hneď mi ju po príchode do Trnavy pridelil.

Bola desiatka pre vás vždy symbolom?
Bola. Všetky čísla vo futbalovej jedenástke sú pekné, ale desiatka je desiatka. Kedysi čísla boli presne spojené s postami a potom aj menami. Stopér musel mať trojku, keď som prišiel do Trnavy, mal ju Štifo Pšenko, štvorku nosil ľavý bek Pišta Slanina…

Preslávili ste sa skvelou fintou, keď ste si loptu v behu prehodili cez hlavu. Viackrát ste takto oklamali súperove obrany. Vymysleli ste si ju sám, alebo ste ju niekde videli?
Zvládol som ju, keď som sa už blížil k tridsiatke. Inšpiroval ma slávny argentínsky futbalista Juventusu Sivori, videl som ju v jeho podaní. Potom to bol už len tréning. Niekto s loptou žongloval, ja som skúšal túto fintu. Desaťkrát, stokrát, do omrzenia. Neustále som ju vylepšoval a až keď som ju dokonale ovládal, vytiahol som ju v zápase. Inak by som si to nemohol dovoliť, lebo by som stratil loptu a to by bolo to isté ako zlá prihrávka.

Ako tréner ste viedli viacero popredných slovenských tímov. Ktoré obdobie považujete za najúspešnejši­e?Pekné boli roky v Banskej Bystrici, kde som s mužstvom postúpil do federálnej ligy, ako nováčik sme skončili na štvrtom mieste, nad nami boli len pražské tímy, hrali sme pohár. Neskôr som vytiahol Inter na tretie miesto, zasa sme boli najlepší slovenský tím. Vážim si, že som mohol viesť trnavský Spartak i slovenskú reprezentáciu, škoda, že som s ňou nepostúpil na veľký turnaj. Ale som hrdý, že môj dlhoročný zverenec Vlado Weiss to nakoniec dokázal a priviedol mužstvo na svetový šampionát.

Pred rokom zomrel Ján Popluhár, ktorého vyhlásili za futbalistu storočia, vy ste skončili hneď za ním. Kto bol podľa vás najlepším slovenským futbalistom v histórii?
Jedno meno sa ťažko vyberá. Treba brať do úvahy aj výsledky a úspechy, ktoré futbalista dosiahol. Janko Popluhár hral vo finále majstrovstiev sveta, nastúpil za výber sveta. To musí zavážiť. Klobúk dolu. Musím však dodať, že mojou krvnou skupinou boli tvoriví hráči a strelci. Vyberal by som z okruhu Karol Jokl, Laco Petráš, Karol Dobiaš, Laco Kuna, ale zaradil by som do tejto skupiny aj mladšieho futbalistu Petra Dubovského, veľký talent, ktorý sa dostal do Realu Madrid. Možno som však na niekoho zabudol.

Dnes oslavujete se­demdesiatku. Nedožila sa jej vaša manželka, ktorá minulý mesiac zomrela. Ako si zvykáte na život bez nej?
Je to najhorší životný osud, s ktorým sa musím vyrovnávať. Som z toho stále veľmi smutný. Manželka Hanka bola unikátna. Dokázala riadiť rodinu, vychovávať naše tri deti a pomáhla mi v kariére. Aj preto som bol taký dobrý futbalista. Dúfam, že sa jej na druhom svete darí a anjelíčkovia ju nosia na krídlach.