V Trnave sa už formoval veľký tím. Toni báči, ako všetci volali trénerského mága, takého futbalistu potreboval. Skvelý ofenzívny stredopoliar s vynikajúcou technikou, so silnými oboma nohami, hral futbal aj hlavou. „Dokázal by som behať aj tri dni, boli sme výborne trénovaní. A ak by v tíme nebol taký výnimočný strelec ako Adamec, pripísal by som si viac gólov aj z priamych kopov. Neskôr som túto prednosť potvrdil v Slavii,“ vraví Kravárik, ktorý vstupuje v pondelok medzi sedemdesiatnikov.
Do Trnavy prišiel na začiatku roka 1964, na jar pomohol mužstvu postúpiť do prvej ligy. Dovedna odohral v trnavskom drese 81 zápasov a dal 18 gólov.
Spomína na krásne okamihy. Perfektný výkon podal vo finále vtedy populárneho Stredoeurópskeho pohára, v ktorom v odvete s Újpesti Dózsa potvrdil trnavský triumf tretím gólom. „V živej pamäti mám aj zápas v Aachene, kde otvárali nový štadión. Bolo to tesne po MS 1966 a domáci kúpili dvoch Argentínčanov, ktorí hrali aj v Anglicku. Pred nabitým štadiónom sme vyhrali 3:0 a ďalších päť sme im mohli dať. Prvý raz som videl, že Toni báči je úplne namäkko. Nemecké noviny písali, že nemali kúpiť Argentínčanov, ale celú Trnavu,“ približuje čarovné časy trnavského futbalu.
Oslávil prvý historický titul Spartaka i víťazstvo v Československom pohári a v januári 1969 prestúpil do Slavie Praha (patrí mu aj druhý titul v Trnave, lebo polovicu ročníka v nej pôsobil).
„Z Trnavy som nemal odísť, to bola moja najväčšia chyba,“ priznáva oslávenec, ktorý si v roku 1965 obliekol aj reprezentačný dres v súboji s Portugalskom. „Nechal som sa oblázniť, funkcionári Slavie mi sľubovali hory-doly, chceli, aby som im pomohol zachrániť tím v najvyššej súťaži. To sa aj stalo, dal som v jarnej odvete v zošívanom drese šesť gólov. V Edene som sa však cítil stále ako cudzinec. V Trnave vládla úplne iná, kamarátska atmosféra. A mohol som mať päť titulov ako ostatní, ktorí začínali so mnou.“
Do Slavie za ním chodili zástupcovia špičkového tímu Hajduku Split. „Núkali mi na tú dobu rozprávkové podmienky. Dal som im góly v pohári v trnavskom drese a vyradil som ich aj so Slaviou. Mrzí ma, že to nevyšlo. V sobotu pustili Šaňa Horvátha do Belgicka a v nedeľu, keď prišiel po mňa tajomník Hajduku, už platil zákaz…“
Po dvoch rokoch odišiel z Prahy, a čo málokto vie, niekoľko týždňov aj trénoval v Trnave, ale do mužstva sa už nedostal. Hrával ešte v druholigovom Hlohovci a keď skončil s hráčskou kariérou, venoval sa trénerskej práci v menších kluboch (Piešťany, Myjava, Senica, Partizánske, Vrbové…). Cítil tvrdé tréningy a odniesli si to oba bedrové kĺby, ktoré mu pred dvoma rokmi vymenili za umelé.
Jeho tri deti nekráčali v otcových futbalových stopách. Starší syn Jaro je futbalovým rozhodcom a mladší Andrej sa stal špičkovým volejbalistom, uplatnil sa aj v zahraničí v Grécku, momentálne pôsobí ako asistent trénera v slovenskej reprezentácii. „Dcéra Zuzka je teraz v požehnanom stave, vypadá to tak, že v rodine budeme mať predsa len aj budúceho futbalistu,“ teší sa Jaroslav Kravárik, ktorý má zatiaľ tri vnučky.