Vo všeobecnosti prevláda názor, že práve Írsko ich má najlepších. Pozitívnych, slušných, obetavých, férových.
Sťahovanie futbalových národov sa stalo novým fenoménom šampionátov. Diváci sú už neoddeliteľnou súčasťou turnajov, nasledujú svoje tímy do všetkých kútov sveta, platilo to aj pred dvoma rokmi v Brazílii alebo predtým v Afrike či Ázii na svetových šampionátoch.
Ľudia sa chodia na štadióny baviť a futbal im na to poskytuje dobrý dôvod, tvrdí bývalý reprezentant Ľubomír Moravčík, ktorý takéto masové presuny za čias svojej kariéry ešte nezažil. Chcú vidieť dobrý futbal, ale najmä sú hrdí, že ich národné mužstvo nechýba v tejto spoločnosti a aj oni sa môžu na takomto podujatí ukázať. Zápasy to posúva do polohy významnej udalosti. Nie je to už len obyčajný zápas, ale spoločenská záležitosť. Íri boli predstaviteľmi tejto filozofie a prístupu.
Ale neboli jediní. Slovensko zažilo niečo podobné vôbec prvý raz. Na zápasy reprezentácie na šampionáte zavítalo dovedna tridsaťtisíc fanúšikov. Na slovenské pomery to bol výnimočný a rekordný počet. U nás ani niet štadióna, kde by sa – čisto teoreticky – toľko priaznivcov zmestilo, ak by sme ich chceli dať dokopy. Ani hráči sa netajili, že aj oni mali veľkú zásluhu na tom, že postúpili zo skupiny.
Malú medailu by si možno zaslúžili aj oni. Keď už nie od parížskej prvej dámy, tak aspoň od futbalového zväzu či slovenského tímu.