V siedmom nebi do rána mastili karty

Jeho meno je úzko späté s obrovským úspechom československého futbalu. Patril medzi najväčšie osobnosti majstrovstiev Európy 1976. Karol Dobiaš si z Belehradu priviezol zlatú medailu.

Karol Dobiaš

Autor: SITA

Patríte medzi znalcov pomerov v krajinách bývalej federácie. Akú šancu na EURO 2012 by mal podľa vás súčasný spoločný český a slovenský výber?
Obe strany majú viacero kvalitných futbalistov, ktorí hrajú v zahraničí, a práve oni by tvorili väčšinu kádra. To v našich časoch nebolo, mali sme mužstvo zložené z hráčov, ktorí nastupovali len v domácej súťaži. Myslím si, že ani súčasný spoločný tím by nebol bez šance na úspech. Verím, že zo skupiny by postúpil a ostatné by bolo otvorené. S trochou šťastia by sa možno dostal aj medzi štyri najlepšie tímy ako kedysi my. Prial by som mu, samozrejme, takisto titul.

V Belehrade mali jasnú prevahu slovenskí hráči. Ako by to bolo teraz?
Ak dobre počítam, v našom tíme boli v základnej zostave traja českí futbalisti – Viktor, Panenka a Nehoda. Teraz by to bolo asi vyrovnanejšie, povedzme, že fifty-fifty. Raz by možno malo v zostave o hráča-dvoch viac Česko, inokedy Slovensko. To by záviselo od trénera i od súpera.

Pozorne sledujete obe ligové súťaže. Ste zástancom spoločnej ligy?
V každom prípade. Určite by to zdvihlo úroveň najvyššej súťaže. V Česku i na Slovensku pôsobí po troch-štyroch špičkových tímoch, tie by sa doplnili a vznikla by zaujímavá spoločnosť. Štart Slovana, Trnavy či Žiliny v Prahe, Plzni alebo Liberci by bol ťahákom. A naopak.

Už viac ako polovicu života žijete v Prahe, ale stále veľa času trávite aj v Trnave. Kde ste doma? Cítite sa už viac Čechom ako Slovákom?
Vyrastal som futbalovo v Trnave, so Spartakom som dosiahol najväčšie úspechy. Na sklonku kariéry som hrával za Bohemians a potom štyri roky v Belgicku. Vrátil som sa do Prahy, kde som študoval trénerskú jednotku, dostal som tam zaujímavú prácu. Už som si v Prahe zvykol, ale podstatné je, že tam žije moja najbližšia rodina. Preto sa tam cítim doma. V Trnave a na Slovensku však aj v súčasnosti trávim dosť času, pomáham trnavskému klubu a trénerovi Hoftychovi. Som stále Slovák, to sa nezmení, nech by som pôsobil kdekoľvek na svete. Mimochodom, občianstvo mám v oboch krajinách.

Keď český a slovenský tím narazia na seba, na koho ste strane?
To mám problém. Na podobnú otázku odpovedám vždy diplomaticky – prajem obom a želám si, aby vyhral lepší. Slováci poslednú kvalifikáciu nezvládli, ale aj Česi mali namále, nakoniec im to vyšlo. Ja to vnímam tak, že keď na šampionáte hrajú Česi, budú im Slováci držať palce. A naopak. Keby postúpili Slováci, mali by podporu aj českých fanúšikov.

Karol Dobiaš v súboji s Franzom Beckenbauerom vo finále ME 1976.

Autor: wordpress.com

Do Belehradu nešlo československé mužstvo v úlohe favorita, a predsa zdolalo aj Holandsko, aj Nemecko. Čím si to vysvetľujete s odstupom rokov?
To nebola náhoda. Dvaja skúsení tréneri Václav Ježek a Jozef Vengloš budovali mužstvo niekoľko rokov a už pred šampionátom sme ťahali úspešnú šnúru zápasov bez prehry. V kvalifikácii sme vyradili Anglicko a Portugalsko, vo štvrťfinále silný tím Sovietskeho zväzu. Je síce pravda, že proti aktuálnym finalistom z predchádzajúcich majstrovstiev sveta sme neboli favoriti, ale mali sme silné mužstvo a verili sme si. Až nasledujúce roky ukázali, aký výnimočný úspech sme dosiahli. Docenila ho ešte viac história.

Vy ste položili základ finálového triumfu druhým gólom proti Nemcom. To bola rarita, dali ste ho ľavou nohou…
To som už kedysi povedal, že tento gól by mali zaradiť do Guinnessovej knihy rekordov. Nikdy dovtedy ani potom som nedal gól ľavačkou. Ba nevystrelil som ňou na bránku ani poriadnu strelu. A to hovorím o všetkých zápasoch, teda nielen v reprezentácii, ale aj v lige a v príprave.

Čím to bolo, že ste sa odhodlali na takú strelu?
To vyplynulo zo situácie. Lopta sa ku mne dostala po krátkom rohu z ľavej strany, Beckenbauer ju odhlavičkoval a jednoducho sa nedalo páliť pravačkou. Ja doteraz tvrdím, že to bola tvrdá, krížna strela po zemi. Keď to počujú vychýrení strelci Adamec a Petráš, tak sa mi smejú…

Majú na to iný názor?
Vraj to bolo vystrelené z detskej flinty, lopta sa ledva dokotúľala do Maierovej siete. Asi sa už na tento moment dobre nepamätajú…

Vy ste boli v Belehrade už skúseným borcom, blížili ste sa k tridsiatke. Ako ste prežívali veľký úspech?
Boli sme v siedmom nebi, naša generácia nič podobné nezažila. Spontánne sme to oslávili i zapili. Na spoločnej večeri sme si dali pivko i šampanské, potom na izbe aj koňačik. Jožko Móder nám spieval po maďarsky. A potom sme do rána mastili karty, ktoré boli u nás obľúbené. Ja s Jarom Polákom a Jožom Čapkovičom.

Čo vám najviac utkvelo v pamäti z tohto obdobia?
Fakt, že sme boli vynikajúca partia. V podobných prípadoch to je vždy veľmi dôležité. Vybudovať také mužstvo nie je jednoduché. Musím povedať, že skvelý tím sme mali aj na majstrovstvách sveta 1970 v Mexiku. Lenže tam sme z rôznych dôvodov pricestovali príliš neskoro, vo veľkých horúčavách a vo vysokej nadmorskej výške sme sa nestihli dobre aklimatizovať. V sedemdesiatej minúte každého zápasu sa nám zahmlievalo pred očami, nevládali sme dýchať. Vtedy som bol mladý, o aklimatizácii som veľa nevedel, nepripisoval som jej príliš veľký význam. Teraz sa na to všetko pozerám inak. V Juhoslávii to, samozrejme, bolo iné. Boli sme aj fyzicky výborne pripravení.

Po prvom zápase s Holandskom sa dokonca vravelo, že máte dvoje pľúc…
Veru, behal som ako na kľúčik, ako natočený. Bol som defenzívny záložník, robil som hrubú prácu, operoval v priestore pred stopérmi, Tondo Panenka viac útočil. Mojou úlohou bolo osobne brániť Johana Cruyffa. Asi som bol úspešný, lebo nám gól nedal.

V zápase ste utrpeli zranenie, ktoré bolo bolestivé a ohrozovalo váš štart vo finále. Ako ste sa z neho za tri dni dostali?
Nedostal som sa z neho. Trápilo ma ešte tri mesiace. Proti Holandsku stodvadsať minút lialo, mal som úplne premočený dres. Z neho mi trčalo nejaké umelé vlákno, ktoré mi pod pazuchou dralo kožu, až do krvi a mäsa a potom mi rana celé dni hnisala a musel som sa liečiť. V zápase som dlho bolesť nevnímal a dohral som ho. Na druhý deň ma triasla zimnica, netrénoval som ani vo štvrtok, ani v piatok. V sobotu ma donútili, vraveli mi, Patino, musíš ísť trochu behať. Keď beháte, ruka je v pohybe a bolelo ma to. Presvedčili ma, aby som v nedeľu vo finále nastúpil. Až v predĺžení ma vystriedal Franto Veselý.

Vy ste boli jedným z tých, čo vybojovali vyššie prémie, hoci dnes sa za podobné mimoriadne triumfy berie neporovnateľne viac.
So súčasnosťou to neporovnávajme, je iná doba. Tóno Ondruš ako kapitán, Ivo Viktor a ja sme boli pred finále za vedením výpravy a dohodli sme sa, že nám niečo prihodia. Prémie boli vopred stanovené, za tretie miesto sme mali dostať šesťtisíc korún na hlavu, za druhé osemtisíc, za titul desaťtisíc. Keď sme postúpili do finále, mali sme už istých osemtisíc a vychádzalo to tak, že hráme o dve tisícky. Dodatočne nám sľúbili, že keď zdoláme Nemcov, dostaneme ďalších šesťtisíc. Keď sme sa vrátili, prezident Husák a predseda vlády Štrougal nás prijali a tí, čo odohrali najviac, dostali sme od nich po šestnásťtisíc. Dokopy som za zlato zo šampionátu zbohatol o 36-tisíc korún.

Väčšina zo zlatej generácie pokračovala v kariére a vybojovala o štyri roky neskôr na ME v Taliansku bronz. Vy ste si však na tomto šampionáte už nezahrali, hoci ešte pred ním ste boli v kádri…
Zúčastnil som sa aj na záverečnom sústredení v Tatrách. Hrali sme tam prípravný zápas a v jeho priebehu som pocítil bolesť, nemohol som behať. Ukázalo sa, že mám zapálenú achilovku. Namiesto do Talianska na šampionát som išiel na operáciu.

A prišli ste o bronzovú medailu…
To ma netrápi. Často sa stáva, že človek o niečo príde. Všetko mať nikdy nebudete. Taký je život. Samozrejme, vlastniť bronzovú medailu z európskeho šampionátu nie je na zahodenie. Ale už vtedy som vedel, že zdravie je prvoradé. Musel som sa dať dokopy, lebo ešte som si chcel zahrať. Keď som sa vyliečil, prestúpil som do Belgicka.

V zime po európskom šampionáte 1980 ste oslavovali Kristove roky. Neotvárali sa vám dvere do zahraničia už štyri roky predtým, keď ste získali európske zlato?
Nemal som šancu. Podmienky boli tvrdé. Futbalista, ktorý chcel prestúpiť, musel mať 32 rokov, to už bol za zenitom výkonnosti. Ďalšou podmienkou bolo 45 štartov za reprezentáciu, čo v podstate znamenalo, že hráč musel asi desať rokov nastupovať v reprezentačnom drese. Jedinú výnimku dostal Tóno Ondruš, ktorý prestúpil do Brúg ako 31-ročný. Dal mu ju priamo predseda slovenskej vlády Colotka.

Ponuky ste však mali stále, nie?
Neviem o tom. Aj v zahraničných kluboch sa po čase zmierili, že ich úsilie je márne. Viem, že sa o mňa bil Feynoord Rotterdam ešte v roku 1969. To som mal dvadsaťdva. Holanďania si ma všimli, keď som s Trnavou hral v semifinále EPM proti Ajaxu. Položili na stôl dvestotisíc dolárov. Zatrhli to niekde na najvyšších telovýchovných miestach.

Trnavčania by vás pustili?
Funkcionári Spartaka sa s Feynoordom dohodli. Dostali by v tom čase neuveriteľný balík peňazí a Holanďania im sľubovali, že inštalujú na štadióne špičkové osvetlenie od firmy Siemens. Zúčastnil som sa na rokovaní oboch strán v hoteli Karpaty, ktorý stál kedysi v susedstve štadióna.

Ako vtedy prebiehali podobné rokovania?
Trnavský klub zastupoval medzinárodný tajomník pán Zachar, holandský pán Broz. Pýtal sa ma, či by som chcel hrať za Feynoord a ja som prikývol. Potom chcel vedieť, či mám nejaké podmienky. Odvetil som, že nijaké podmienky nemám. To, čo mi ponúkol, ma potom šokovalo: za podpis 40-tisíc guldenov, mesačný plat 20-tisíc guldenov, prémie, zariadený byt, auto, hoci som si ho mohol bez problémov kúpiť už z prvej gáže.

Boli ste napálený, že to nevyšlo?
Ani nie. Možno som chvíľu reptal, ale bol som mladý, miloval som futbal, Trnave sa darilo. Nakoniec som sa tešil, že ma ako 32-ročného pustili aspoň do Lokerenu.

V čase, keď ste sa zúčastnili na ME, štartovali v záverečnom turnaji len štyri tímy, teraz ich je šestnásť. Je to príťažlivejší formát?
Nikdy som sa nad tým špeciálne nezamýšľal, ale myslím si, že to logicky priniesol vývoj. Šampionát získaval čoraz väčšiu popularitu a tiež sa vyrovnávala a rozširovala špička. Turnaj je v súčasnej podobe príťažlivý.

Je pre nás príťažlivý aj súčasný futbal?
Každá generácia má svoje výborné tímy i veľké osobnosti. Samozrejme, vývoj je badateľný a súčasný futbal trochu iný. Náš bol asi technickejší, ale aj pomalší. Mali sme viac času na spracovanie a prácu s loptou. Dnes je všetko rýchlejšie, dynamickejšie, agresívnejšie. V súčasnom zápase je množstvo kontaktov, hráči musia byť perfektne fyzicky pripravení, ale myslím si, že to sme boli aj my. Často sme súperov ubehali, v úvode zápasov prišiel uragán, dali sme dva-tri góly a bolo vymaľované. Dobrý futbalista je stále taký, ktorý v rýchlosti dokáže čo najlepšie ovládať loptu.

Kedy bol futbal atraktívnejší? Vtedy či dnes?
To je vždy zložitá debata. Ťažko sa porovnáva. Dôležité je, aby sa ľudia na futbale bavili. My sme ich bavili určite.

Karol Dobiaš a Ladislav Petráš na MS 1970 v Mexiku.

Nemáte pocit, že zápasy čoraz častejšie zväzuje taktika?
Tréneri majú zmapovaných súperov, vedia o nich všetko, štatistiky sú dokonalé. Špičkové tímy si nemôžu dovoliť chybu, keď ju urobia, zaplatia za ňu. Súper to okamžite využije a vyhrá. Spomínam si, že keď som prišiel do Belgicka, neovládal som flámštinu. Tréner napísal na tabuľu moje meno, pochopil som, že nastúpim, ale nič som nerozumel. Vedel som však hrať futbal a nemuseli mi vtedy toho vravieť veľa. Ako mám útočiť, ako prihrávať, ako obsadzovať súpera…

V súčasnosti sú veľké hviezdy celý rok maximálne vyťažené. Potom prídu na šampionát a sú fyzicky i psychicky vyšťavené, nežiaria…
Nie každý to zvládne. Zaťaženie špičkových hráčov je teraz väčšie ako za našich čias. Ale aj ja som mal nabitý kalendár. Tréner Malatinský mi robil štatistiku a narátal mi deväťdesiat – deväťdesiatpäť zápasov za rok, to znamená, že každý tretí deň som odohral stretnutie. Rátam nielen ligové a reprezentačné, ale aj pohárové, turnajové, prípravné zápasy. Súčasné hviezdy berú rozprávkové sumy, ale musia za to platiť. Tlak je obrovský. Mnohých hráčov najmä z našich končín ovplyvní aj fakt, že odrazu im narastú kontá. Veľa peňazí ich zmení.

Štartuje tohtoročný šampionát. Ako vidíte šance Česka v skupine s Poliakmi, Rusmi a Grékmi?
Verím, že z nej môže postúpiť, ale ľahké to určite mať nebude. Máme vynikajúceho gólmana, ten by mohol byť jazýčkom na váhach.

Tešíte sa na šampionát?
Samozrejme, chcem vidieť čo najviac stretnutí. Možno sa pôjdem na niektoré zápasy osobne pozrieť, najskôr na tie, v ktorých nastúpia Česi. Ak mi to vyjde, bude to pre mňa veľký zážitok. Keď zostanem doma, budem turnaj pozorne sledovať v televízii.