Aj futbal sa stal tovarom. Niekto ponúka, iný ho (ne)kupuje. Proti gustu žiaden dišputát. V slovenských podmienkach sa predáva ťažko, a tak superlatívy vyťahujú tí, ktorí sú priamo zainteresovaní. Mnohí z futbalu slušne žijú a musia nejako obhájiť tento fakt.
Komicky pôsobia komentáre trénerov po zápasoch pred prázdnymi hľadiskami, že diváci videli výborný zápas, ktorý sa im páčil a tí, čo neprišli, môžu ľutovať. To by bolo podozrivé aj vtedy, keby to bola čistá pravda. Samoobsluha dobrých hodnotení sa stáva otrepaným klišé, ako to, že „zápas sa začína od 0:0“ a „lopta je guľatá“.
Kto môže byť spokojný? Trenčín i Myjava. S niektorými fázami na jar Podbrezová. Koniec. Dva historicky najúspešnejšie tímy Slovan i Žilina sa trápia a doma ich fanúšikovia ignorujú. Marketingovej lige chýba tempo, pohyb, nasadenie, atmosféra.
Existujú najmä dve kritériá na určenie atraktívnosti a kvality. Prvým je záujem fanúšikov. Divácky priemer je síce vyšší ako vlani, ale len vďaka Trnave a jej novému štadiónu. Záujem cítiť zavše v Michalovciach a v Dunajskej Strede. Všade inde – bieda.
Silu mužstiev spoznáme v lete. Keď ju s niečím porovnáme. Keď zistíme, ako obstoja v predkolách pohárov, či sa dakto dostane do skupiny a či si v nej neurobí hanbu. So cťou zatiaľ obstál len tím, ktorý už nielenže v súťaži nehrá, ale – trochu symbolicky – ani neexistuje. Artmedii Petržalka pred 11 rokmi postup do osemfinále Ligy majstrov unikol o vlások.