Čo je horšie, slovenský ligový „produkt“ je takmer nepredajný. Márna sláva. Televízne spoločnosti sa oň nebijú a nemajú naň dobré slovo. Niežeby ho nechceli. Chcú ho. Ale najlepšie zadarmo či za almužnu. Kluby vedia, ako to chodí vo svete. Z predaja televíznych práv inde napĺňajú vo veľkej miere svoje rozpočty.
Nikoho nemôžu prinútiť, aby kúpil, čo nechce. Televízie cítia riziko. Z futbalového koláča by najradšej vyjedali hrozienka. Ligový futbal – produkt – má a aj bude mať v silnej konkurencii zápasov zo všetkých kútov sveta ťažký život.
Ak by bol na trhu kľúčový súboj o postup na šampionát Španielsko – Slovensko, to by bola iná káva. Kluby argumentujú, že väčšinu reprezentantov vychovávala liga, má svoju kvalitu a zaslúži si pozornosť. Krvopotne zháňajú bubáky, konečne pracujú aj s pomocou štátu na komfortnejšom prostredí. Tvrdia, že vlastnia zlaté vajce, ktoré má potenciál a skôr či neskôr sa to prejaví.
Obe strany majú svoju pravdu, ale obe si strážia najmä svoje mešce. Oháňajú sa chudákom divákom. Podľa jedných má právo vidieť slovenský futbal na obrazovke, podľa druhých mu je ukradnutý. V tejto patovej situácii sa prejavuje, že spoločenská váha domáceho futbalu výrazne padla. Je len „produkt“, o ktorom má rozhodnúť trh. Už roky chýba v masovejšom zábere vo vysielaní. Divák si odvykol.
Bitku o prenosy môže rozhodnúť najmä on. Tlakom minimálne na verejnoprávnu televíziu, že je vo verejnoprávnom záujme, aby sa šport číslo jeden na obrazovke objavil aj v slovenskej verzii. Zatiaľ sa zdá, že hŕstka záujemcov si ligu z programu vyčiarkne. A kluby sa musia zaobísť bez drobných, ktoré im beztak nestačili ani na slanú vodu.