Máte presne spočítané, koľko dní ste strávili vo väzení?
Štyri mesiace a desať dní.
Dostali ste počas nich šancu navštíviť rodinu?
Mal som dvakrát na 48 hodín prerušený trest, z toho raz cez Vianoce. Mohol som o to požiadať a za dobré správanie mi to umožnili.
Čo musí človek vo väzbe robiť, aby sa ,,dobre správal"?
Vykonával som trest v liečebno-rehabilitačnom stredisku v Omšení. Pracoval som v kuchyni, a keďže som si vzorne plnil povinnosti a neboli so mnou nijaké problémy, dostal som dva opušťáky.
Pracovať v kuchyni – to nemuselo byť najhoršie…
Nie je to najhoršie, ale mal som veľa roboty. Začínal som o šiestej ráno a končil o siedmej večer. Sedem dní v týždni. Nerobil som nijakú odbornú prácu, ale plnil úlohy ako pomocný personál. Upratoval, umýval, nakladal a vykladal tovar v sklade.
Čo bolo pre vás najťažšie?
Keď sa za mnou prvý raz zabuchli väzenské dvere v Justičnom paláci v Bratislave.
Čo ste vtedy prežívali?
Prvé chvíle boli hrozné. Prostredie bolo deprimujúce. V cele sme boli piati. Výnimky nerobili nijaké. Pre všetkých som bol odsúdený ako každý iný a nikoho nezaujímalo, čo som zač a za čo som tam. Prvý svetlejší moment som prežil po desiatich dňoch. Prišla ma navštíviť manželka a otec, dve blízke osoby. Ich podpora a povzbudenie ma opäť postavili trochu na nohy. Po dvoch týždňoch ma umiestnili do Omšenia.
Vraví sa, že takáto skúsenosť človeka poznačí, zmení sa. Platí to aj o vás?
Som presvedčený, že ma to zmenilo. A verím, že som teraz lepší.
V čom lepší?
Predtým som bol určite ľahkovážnejší, možno menej zodpovedný. Uvedomil som si cenu niektorých samozrejmostí, ktoré som dovtedy tak citlivo nevnímal. Najmä to, čo pre mňa znamenajú najbližší ľudia. Manželka, rodičia, svokrovci.Veľmi mi pomohli, uľahčili mi situáciu, podarilo sa im dosiahnuť, že som pobyt vo väzení ľahšie znášal.
Ako vám to uľahčovali?
Pravidelne ma navštevovali, denne som mal nejaký list. Stále som cítil ich podporu. Uvedomil som si skutočné hodnoty. Aj predtým bolo všetko v poriadku, ale niektoré veci oceníte, až keď sa ocitnete v kritickej situácii. Viem, že aj manželka to mala veľmi ťažké, zostala s dvoma deťmi, ale našťastie, najbližší jej pomáhali.
Uvažovali ste aj o tom, čo sa stalo, čo vás doviedlo do tejto situácie?
Samozrejme, uvedomoval som si, čo som spôsobil. Zavinil som nehodu, vyčítal som si to a budem s tým musieť ešte dlho žiť a vyrovnávať sa.
Objavili sa aj výčitky na vašu adresu, že ste sa rodine muža, ktorý po nehode skonal, poriadne neospravedlnili…
Nebolo to úplne tak, možno si to niekto myslel. Stretli sme sa iba na súde. Mal som veľké výčitky a nemohol som sa tým ľuďom ani poriadne pozrieť do očí. Pre mňa je tiež veľký problém sa s touto situáciou vyrovnať. Využívam aj túto príležitosť a ešte raz sa im ospravedlňujem.
Človek si vraj zvykne na všetko. Zvykli ste si aj na väzenský spôsob života?
Vždy sa ťažšie zvyká na horšie. Bolo to tvrdé, ale dalo sa to vydržať.
Voľného času ste mali málo. Ak sa naskytol, ako ste ho trávili?
Čítal som knihy. A snažil som sa sledovať, čo sa deje vo futbale. Občas sa mi dostali do rúk noviny. Dosť ľudia ma spoznávalo a futbalovej téme sme sa nevyhli. Tešil som sa stále na to, že budem opäť hrať.
Spomínali ste na svoje pekné futbalové chvíle?
Samozrejme. Napríklad na gól proti Brazílii v olympijskom turnaji. Najkrajší moment mojej doterajšej kariéry.
Čo podľa vás zavážilo, že vám súd napokon skrátil výkon trestu?
Nestačí iba o to požiadať. Pedagóg musí vypracovať podrobné hodnotenie, uviesť ako som sa správal, ako som pracoval. Bolo pozitívne a súd na to prihliadol.
Myslíte si, že teraz aj návrat do normálneho života bude ťažký?
Určite to bude jednoduchšie, ako si zvykať na väzenský život. Športový návrat však akiste nebude hladký. Dubnickému mužstvu sa momentálne darí, čo ma teší a dúfam, že súčasná atmosféra vydrží čo najdlhšie. Viem, že budem musieť tvrdo bojovať o miesto v tíme, no konkurenciu vítam a už sa teším na futbal.
Nemáte obavy z toho, ako vás v klube príjmu?
Povzbudilo ma, že aj v klube som cítil podporu. Keď som sa stretol s prezidentom klubu pánom Nemečkayom, nezabudol pripomenúť, že na mňa už čaká. Pekne ma privítal tréner Jankech, už som sa ohlásil, že som na slobode. So spoluhráčmi som udržiaval kontakt, písali mi, posielali do väzenia povzbudzuje slová.
Čo reakcie ľudí, divákov?
Som na ne pripravený. Môžu byť aj negatívne, ale časom sa situácia upokojí. Už som si svoje užil, keď som sa chystal na výkon trestu. Čakanie bolo dosť kruté. Cítil som veľký tlak, vedel som, čo ma čaká. Bol som čoraz viac nervóznejší, trápil som sa aj na ihrisku, tomu zodpovedali moje výkony. Ľudia na mňa na štadióne pokrikovali.
Neabsolvovali ste zimnú prípravu. Nebude vám chýbať?
Pokúšal som sa udržiavať si kondičku, aj keď možnosti boli veľmi obmedzené. Trochu som večer cvičil v izbe, inde sa nedalo. Do lopty som nekopol ani raz. Uvidíme na prvom tréningu. Začínam od pondelka a nechcem nič uponáhľať.
Neovplyvní dlhá pauza vašu výkonnosť?
Už som niečo podobné zažil, hoci v iných súvislostiach. Mal som roztrhutý krížny väz v pravom a potom i ľavom kolene, osem mesiacov som maródoval. Už som si, dúfam, všetku smolu vybral.
Čo ste urobili ako prvé, keď vám pustili na slobodu?
Kúpil som manželke veľkú kyticu ruží. Tie ma najradšej. Na túto chvíľu som sa neskutočne tešil.
Bývate s rodinou v Púchove a do Dubnice dochádzate. Ako pôjdete na prvý tréning?
Autom. Budem si dávať poriadny pozor, jazdiť opatrne. Už nikdy nechcem zažiť to, čo v predchádzajúcich mesiacoch.
Futbalista Andrej Porázik má 26 rokov, reprezentoval Slovensko na OH 2000, kde strelil dva góly – Brazílii i Japonsku. Pred nástupom do väzenia bol kapitánom dubnického tímu. V lige odohral 118 zápasov a strelil 20 gólov. Je ženatý, má 6-ročného syna Marca a 3-ročnú dcéru Vanessu.