Bola som jedináčik, športovec, všetky veci sa točili okolo Dominiky. Svet sa mi prevrátil hore nohami, ale napĺňa ma to, vraví legendárna Cibulková

Pred štyrmi rokmi sme robili rozhovor o Vianociach s lúčiacou sa tenistkou, dnes s dvojnásobnou mamou. Dostal tento sviatok nový rozmer?

Jednoznačne. Deti zmenia úplne všetko. Celé je to najmä kvôli nim – túžim po tom, aby mali radosť. A čo sa týka mňa, aj moje vnímanie sveta je dnes iné. Som omnoho tolerantnejšia.

Ako to myslíte?

Bola som jedináčik, športovec, tenista, veci sa zvyčajne točili okolo mňa, všetko sa mi prispôsobovalo. Jednoducho všetko pre to, aby Dominika mala komfort, mohla sa pripraviť a podať čo najlepší výkon. Bola som zvyknutá, že prvoradé je hľadieť na seba.

Deti akoby som mala vyblokované, nedokázala som si predstaviť ten rozdiel – so všetkými radosťami, starosťami a neočakávanými situáciami, ktoré vám môžu zmeniť plány. Život s deťmi mi otvoril nové obzory, svet sa mi otočil hore nohami. Som šťastná a napĺňa ma to, hoci som stále veľmi zaneprázdnená.

Viac ako kedykoľvek predtým?

Určite. Keby som si neviedla kalendár, zabudnem minimálne na päť vecí, ktoré mám počas dňa urobiť. Ako tenistka som sa zameriavala iba na vlastný výkon. Keď som však všetko spravila tak, ako som mala, vždy sa našiel nejaký voľný čas. Vedela som si oddýchnuť aj pospať, jednoducho klasická rutina športovca, ktorá je síce ťažká, ale so súčasnosťou neporovnateľná.

Keď mi baby z kolotoča WTA vravia, napríklad Garbine Muguruzová a iné, „Domi, my už chceme skončiť, túžime po deťoch,“ vravím im: „Baby, upokojte sa, nikam sa neponáhľajte, dieťa nie je útek do komfortnej, ale do nekomfortnej zóny.“ Niekedy sa cítim ako taká mentorka. (smiech)

Okrem rodinných povinností sa venujem svojej tenisovej akadémii, nadácii „Aby hviezdy nehasli“, som ambasádorkou viacerých značiek na instagrame, kde si sama vytváram aj celý content. Trošku nasekaný život, všakže?

Ale na Vianoce trošku utíchne. Nosí u Navarovcov darčeky Ježiško?

Ako inak. Jedine on. Všetko vidí a nosí ich predovšetkým poslušným deťom. (úsmev) Takto ma vychovali a bolo to super, prečo v tom teda nepokračovať?

Foto: Archív Dominiky Cibulkovej

Dominika Cibulková Vianočná atmosféra u Navarovcov. Malý Jakubko nájde tento rok pod stromčekom aj červený bicykel.

Dlho ste verili na Ježiška?

Dosť dlho. Pre mamu to bola akoby misia, držala ma v tom hádam až do siedmich rokov. Na sídlisku v Piešťanoch sme po štedrej večeri vždy umývali riad, nikdy som nechápala, prečo pri tom musia byť zatvorené dvere. Až v škole mi povedali, že je to celé inak.

S vianočným tajomstvom je to dnes ťažšie, vo svete telefónov, tabletov a sociálnych sietí často prichádzajú viaceré otázky v pomerne mladom veku. Ale pokiaľ to bude možné, deti nechám v tom, že všetko, čo sa pod stromčekom ligoce, je Ježiškova robota.

Odkedy máte postavený stromček?

Od 1. decembra. Viazalo sa to aj na moju prácu. Museli sme ho vyzdobiť o niečo skôr. Malý Jakubko ho miluje, cez toto obdobie má akési privilégium a dvere do izby si môže nechať pootvorené. Aby ho mohol aspoň trošku sledovať a aj v noci nasávať tú úžasnú atmosféru.

Na takéto veci sa nezabúda…

Tiež si myslím. V hlave dodnes nosím vianočný svietnik, ktorý sme mali počas sviatkov v okne.

Vám zrejme nelezie na nervy, keď v rádiu od začiatku novembra počúvate vianočné pesničky, však?

Úprimne? Som typ, ktorý to miluje. Páči sa mi však, že nepúšťajú dookola len tie známe, lebo potom 24. decembra na obed už nechcete počúvať Mariah Carey. Zbožňujem Driving home for Christmas – pred pár dňami sme si doma spravili vianočný večierok a táto – samozrejme – nemohla chýbať.

A čo vaše obľúbené Pelíšky?

To je film, bez ktorého si Vianoce neviem predstaviť. Celý rok ho nemusím vidieť, ale počas sviatkov pokojne aj dvakrát po sebe na dvoch rôznych televíznych kanáloch. Keď som mala jedenásť a trénovala vo Valašskom Meziříčí, tak sme si s tatinom tento skvost pravidelne púšťali pred spánkom. Všetky scénky som vedela naspamäť.

Ktorú máte najradšej?

Napríklad ako dá Polívka Stašovej do vlasov prskavku a ona sa pritom tak zvláštne skrčí. Na tomto filme mám rada všetko.

Veľa ľudí by si povedalo, že u bývalej slávnej tenistky sa darčeky rozdávajú bezbreho. Vyvrátite im to?

Bez limitov to určite nie je. Jakubkovi donesie Ježiško tento rok asi šesť balíčkov – ja neviem, je to veľa? Samozrejme, o nič nemá núdzu, ale vysvetľujem mu, že si to treba vážiť. Že si to môžeme dovoliť preto, lebo mamina bola dobrá tenistka a celý život tvrdo makala. A s tatinom aj dnes obaja chodia do práce.

Vštepujem mu, že to nie je len-tak zadarmo. On vie, že keď si môže vybrať jednu vec, potom sa nemôže hádzať o zem a chcieť všetko. V tomto ho držím nakrátko. Tento rok dostane pod stromček červený bicykel, ostatné veci pôjdu určite časom do zabudnutia.

Bude nejaký darček súvisieť aj s tenisom?

Tenisových rakiet už dostal habadej. Je malý, má len tri a pol roka, no baví ho to. Má čas, zatiaľ ho vediem k pohybu ako takému.

Spomínate si ešte, ako ste nám pred rokmi rozprávali o knižke „A dosť“?

Áno, samozrejme…

Takže deti vám s jedlom bez taniera po dome nelietajú?

Keď človek nemá deti a číta len knižku, veci si idealizuje. Nakoniec aj tak záleží len na tom, ako sa k tomu postavíte. S jedlom sa nebehá, to je pravda, v aute sa zasa neje, veď za 40 minút – počas cesty na chalupu – od hladu nikto nezomrie, všakže? Manžel vraví, že som domáci generál. Nuž, vychovávali ma v rámci nejakých pravidiel a sú to práve pravidlá, ktoré držia systém pohromade.

Čím vás dokážu deti najviac nahnevať?

Keď musím veci niekoľkokrát opakovať. Našťastie, mám synčeka, ktorému sa dá mnohé vysvetliť a ja si to veľmi vážim. Ale – samozrejme – párkrát do mesiaca aj zakričím. A potom zasa nasleduje klasické udobrovanie.

Už ste si zvykli, že život nie je nalinajkovaný?

Veru, mala som s tým problém. Veď môj život bol o tom, že vtedy sa trénuje, vtedy sa letí na turnaj a potom sú zasa zápasy. Aj dovolenka bola dlho naplánovaná vopred. Potom príde dieťa a zrazu je všetko iné, bez zaužívaného systému – bývalá tenistka na to jednoducho nie je pripravená.

Pri prvom dieťati som si však vytvorila nový systém a teraz pri druhom je to pre mňa už oveľa jednoduchšie. Už viem, že k bábätku sa vstáva v noci aj každé tri hodiny. (úsmev) Zvykla som si, naučila som sa.

Foto: Reuters, Nick Turchiaro

Dominika Cibulková Dominika Cibulková počas aktívnej kariéry.

Ale ste rada, že po Vianociach nemusíte nikam letieť na turnaj, nie?

Píšem si s dievčatami, aj s Angelique Kerberovou, ktorá sa vracia na kurty. Tiež zažila kultúrny šok. Budem úprimná, nedokážem si ani len predstaviť, že by som mala s deťmi cestovať na opačný koniec sveta do Austrálie. Veď na to potrebujete celý ansábel ľudí. Samozrejme, keď sa chce, tak sa dá všetko, no ja som šťastná a spokojná s tým, ako to momentálne je.

Keby ste mali tri oriešky pre Popolušku, čo by ste si v nich chceli nájsť? Viete, ako ste nám pred rokmi odpovedali?

Nespomínam si.

Že momentálne nič. Zmenilo sa to medzitým?

Úprimne, nezmenilo. Chcela by som však, aby v každom z nich bolo, aby sme zostali zdraví. Keď máte rodinu, nie je nič dôležitejšie. A neexistuje nič tragickejšie, ako keď máte choré dieťa.

Už pár mesiacov na sociálnych sieťach informujete o tom, že ste sa dali na boj s kilami. Nedávajú sa takéto záväzky skôr na začiatku roka?

No veď to. Počujem to často. Vždy som sa však držala toho, že ak niečo chcem, mám to urobiť hneď. Keď niečo odkladáte, analyzujete a ochkáte nad tým, k ničomu to nepovedie. Ja som mala plán. Vidíte? Zasa niečo nalinajkované. (smiech) No vedela som, že po druhom pôrode priberiem, pretože sa poznám. Chcem sa dostať späť do formy. Mám osemmesačný plán, v lete by som ho chcela splniť.

Čo vám najviac chýba?

Preboha, všetko mi chýba. Milujem jesť, milujem piť, som absolútny gurmán, kamoši dokonca vravia, že som hedonistka. Zbožňujem život. Cestoviny, pizza, sladké, som v režime, že si aj niečo dám – na klíčkoch a výhonkoch by som nevydržala – ale s mierou. Nesmiem mať pocit, že je to za trest.

Čo je náročnejšie: drieť vo fitku alebo si odoprieť niečo, na čo máte chuť?

Jednoznačná odpoveď – posilňovňa je najlepšia časť chudnutia, vypnete hlavu a len robíte. Pre mňa je to niečo ako voľno. Povedia vám, čo máte robiť a idete ako stroj. Nikdy som s tým nemala problém. Ale niečo si odoprieť? Uf… Preto sa teším z každého kilečka, viem, že mi to ťažko spaľuje a čo všetko to obnáša.

Aj počas kariéry ste si dávali pozor?

Musela som. No keď som prišla domov, dala som si rezeň aj šalát, všetko, čo babina navarila. Ale malo to mieru. V roku 2016 som bola azda v najväčšej forme, mala som „vyšľahanú“ postavu, veľký pozor som si dávala. Žila som na špeciálnej strave.

K tomu teraz smerujete?

Áno, chcem váhu, akú som mala v roku 2016. Keď to bude plus mínus jedno-dve kilá, nič sa nedeje, nehľadím už na to, aká som rýchla na kurte, je to vyslovene už iba o mojom pocite. Dnes sa chcem páčiť sama sebe. Je to osobná výzva, ktorá ma niekam ženie. Mnohým športovcom po kariére chýba cieľ. Ja som si jeden taký dala.

Bude aj vianočné menu trošku iné, ako zvyčajne?

Kapustnica, kapor, filé, zemiakový šalát, to všetko bude na stole. Doprajem si, ale s mierou. Žiadne týždňové prežieranie sa.

Caroline Wozniackej vraj otec pred návratom na kurty povedal: „Caroline, veď ty máš údery, aké si nemala ani počas kariéry…“ Aké údery má dnes Dominika Cibulková?

Neviem to naisto, ale podľa mňa by boli stále veľmi dobré. Vedeli by narobiť veľkú škodu. A nemyslím si pritom, že by som sa preceňovala.

Na mojom tenise by dnes bol vidieť aj iný pohľad na svet, ale poznám sa, vážim si čas s rodinou. Dcérka má iba raz v živote jeden rok a ja oň nechcem prísť. Pýtala by som sa sama seba, na čo to robím a čo si chcem vlastne dokázať.

Čiže svetová tenistka ste už boli, teraz chcete byť svetová mama…

Presne. Mám to v sebe uzavreté. Som spokojná a šťastná s tým, ako sa mám. Napĺňa ma rodina a iné veci, ktorým sa dnes venujem, už to nemusí byť len tenis.

Predsa len, zahrali ste už zo sna víťazný forhend?

O tenise sa mi snívalo len párkrát. Na druhý deň si väčšinou už nič nepamätám. Naposledy niečo o Australian Open, ale či som vyhrala alebo prehrala, už neviem.

Kto je dnes pre vás najväčšou ženskou tenisovou osobnosťou?

Jednoznačne Iga Swiateková. Je brutálna. Počas grandslamov mi často volajú poľskí novinári, veď kedysi som bola najväčšou rivalkou Agnieszky Radwanskej. Veľa sa ma pýtajú na Igu.

Pripomína mi hráčky zo starej dobrej éry, ktoré boli konštantné. Šarapovová, Dementievová, Mauresmová, Safinová, z nich šiel rešpekt. Boli ochotné vypustiť aj dušu len preto, aby ich len-tak niekto nezdolal. A robili to týždeň čo týždeň.

Nová generácia – trošku narážam na Naomi Osakovú – je akoby nevďačná. Má úžasný talent a takto s ním narába. Ona povie, že nebude dávať rozhovory, lebo to nerobí dobre jej mentálnemu zdraviu – to čo je? Ja som „stará konzerva“, k profišportu patrí predsa aj toto.

Preto ste superhviezda a dostávate veľké peniaze. Hráčka musí byť schopná ustáť tlak. Swiateková to vie a fandím jej preto.

Čo by ste zapriali našim čitateľom do Nového roka?

Sama aktuálne žijem jednu veľkú výzvu a pracujem na nej. Želám im teda, aby šli do vecí, ktoré chcú zmeniť a nech sa im to aj podarí.